O naliehavosti tejto problematiky i formách pomoci hovorili na nedávnom diskusnom podujatí v Nadácii Polis pod moderátorským vedením Petra Ničíka psychiater Jozef Hašto, pediater Marián Fedor a psychológovia Róbert Braciník a Ivan Leitman.
Neviditeľný problém
Rôznymi formami týrané deti prežívajú svoje utrpenie väčšinou vo vlastných rodinách, je to problém, ktorý nie je na očiach verejnosti, preto sú tieto deti v odbornej terminológii označené ako neviditeľné. Podľa Ivana Leitmana - psychológa a výkonného riaditeľa OZ Náruč – pomoc deťom v kríze v problematike tyranie, zanedbávania a zneužívania netreba zabúdať na dospelých. „Dospelých sa týka nielen preto, že s tým môžu niečo robiť, ale aj preto, že dospelí tiež boli deťmi a mnohí dospelí si v minulosti prešli svojím peklom. Myslime na to, aby sme ich len prvoplánovo iba neodsudzovali.“ Podľa psychiatra Jozefa Hašta sú neviditeľné deti ešte stále tabuizovanou témou, ktorú v minulosti nebola ochotná akceptovať nielen verejnosť, ale ani odborné kruhy. Svojim deťom podľa neho najčastejšie ubližujú práve rodičia, ktorí sami v detstve nezažili dosť dobrého vo vzťahoch a nerozvinul sa u nich opatrovateľský prístup a empatia. „Hovoríme vtedy o transgeneračnom prenose. Našťastie to nie je vždy pravidlo. Asi jedna tretina až dve tretiny rodičov, údaje sa líšia podľa rôznych výskumov, ak majú v sebe nespracovanú traumu, môžu ju vo svojom správaní preniesť na svoje deti. Ukazuje sa však, že aj ľudia týraní vo svojom detstve, sa môžu vyvinúť veľmi šťastne, ak sa čím skôr dostanú do kvalitných vzťahov. Potom sú takýto ľudia naopak oveľa citlivejší k rôznym formám násilia, chránia svoje okolie aj seba.“ Pediater Marián Fedor pripomína, že obeťami násilia sa stávajú predovšetkým deti s nízkou sebaúctou a slabým sbavedomím. „Práve sebaúcta aj sebavedomie nás chráni, ak ich máme dostatočné, vieme sa proti násiliu brániť. Ak je nízka, sme vhodným materiálom pre agresorov.“
Syndróm zavrhnutého rodiča
V poslednom období sa vo vzťahu k týraniu a zneužívaniu detí čoraz častejšie hovorí aj o syndróme zavrhnutého rodiča, keď jeden z rodičov využíva dieťa ako zbraň na boj proti druhému rodičovi. Obviní ho napríklad zo sexuálneho zneužívania, týrania či unesie dieťa a bráni mu v kontakte s druhým rodičom. Podľa Róberta Braciníka je dobre, že sa tento problém pomenoval, pretože je v spoločnosti dlhodobo prítomný. „S ľútosťou sledujeme veľa prípadov rozvodov, ktoré sú bitkou o dieťa, ale nie v zmysle záujmu o neho, ale v zmysle ublíženia druhému rodičovi a dieťa je v nich rukojemník. Zatiaľ ešte nie sú u nás také mechanizmy, ktoré by umožnili povedať stop, žiadnemu z vás dieťa nepatrí.“
Prítomní svorne apelovali, aby bolo okolie všímavejšie voči deťom, ktorým sa ubližuje a, dávali, hoci aj anonymné podnety na zodpovedné inštitúcie.
Autor: Beáta Jarošová
