Vladimír Škoda je priaznivcom hokejistov Žiliny dobre známy hráč. Po príchode z Vítkovíc sa v sezóne 2008/2009 okamžite stal oporou tímu a zotrval v ňom dve sezóny. Následne prestúpil do Zvolena, ktorý má v našej lige vždy najvyššie ciele. Po nevydarenej sezóne nasledoval prestup do MHC Martin, kde Vlado opäť potvrdil, že je na slovenskom ľade extratrieda. Prišiel opäť návrat pod Dubeň a s ním i post najproduktívnejšieho hráča tímu.
Vlado, táto sezóna ti bodovo vychádza, už si takmer vyrovnal svoj osobný bodový rekord.
- Áno, bodovo sa mi darí, ale stále ma mrzia niektoré nepremenené šance. Čo z toho, že boduješ, keď tím, ako taký nezískava body. Vtedy sú moje osobné štatistiky zbytočné. Čaká nás druhá polovica sezóny a v nej musíme zabrať a vybojovať play-off.
Aktuálne si ťahal dlhú streleckú sériu, ktorá sa zastavila až v Košiciach. Ako si to vnímal?
- Nevnímal. Stále som nepremenil niekoľko šancí, takže to mohlo byť i lepšie. Ale, samozrejme, takáto séria poteší.
Čím to je, že dokážete hrať vyrovnané zápasy, ale nedarí sa vám zvíťaziť?
- Chýbajú nám také tie náhodné góly. Na každý gól sa veľmi, ale veľmi nadrieme. Musíme viac strieľať puky na bránu, nahadzovať ich ako žabičky, často sa stane, že brankárovi prejde za chrbát úplne nezmyselný puk a to je mnohokrát to, čo rozhoduje zápasy.
Ako chutí návrat do Žiliny?
- Mne sa v Žiline hralo i predtým dobre, no prišla ponuka zo Zvolena, ktorý má v lige najvyššie ambície, a to som chcel vyskúšať. Bohužiaľ, sezóna vo Zvolene bola i pre mňa sklamaním. Potom prišiel prestup do Martina, kde som našiel vynikajúci kolektív a partiu. A teraz, samozrejme, znovu návrat do Žiliny. Je tu výborná partia, ťaháme za jeden koniec povrazu, no chýba nám povestný posledný krok. Musíme to zlomiť a konečne sa dostať vyššie, jednoznačne nepatríme na poslednú priečku tabuľky.
Ako tráviš Vianoce a Nový rok?
- Tak cez Vianoce toho času veľa nie je, liga pokračuje rýchlym tempom. Pravdepodobne sa dostanem na jeden, či dva dni domov k rodine. Oddýchnem si. Osobne moc zimu nemusím, som skôr letný typ. Chcem však zaželať všetkým čitateľom i ostatným ľudom príjemné prežitie vianočných sviatkov a v Novom roku najmä veľa zdravia a pohody.
Koba Jass je mladý, iba 22-ročný hráč lotyšského pôvodu. Počas aktívnej kariéry okúsil VHL, lotyšskú, či bieloruskú ligu. Pred sezónou bol v kempe v USA, no najmä vďaka lock-outu sa dostal k nám do Žiliny. Uviedol sa dvoma presnými zásahmi v prvom zápase a okamžite sa stal miláčikom publika. V uplynulej sezóne okúsil chuť MS, kde sa preslávil najmä potýčkou so švédskym hokejistom Karlssonom.
Koba, ako si sa dostal do Žiliny?
- Sezónu som začal v Diname Riga, potom som však mal problémy s pruhom. Po uzdravení mi dohodol trenér Ted Nolan klub Cincinnati Cyclons v americkej ECHL. Trénoval som tam a odohral aj dva prípravné zápasy. Prišla však výluka v NHL a do tímu jedného dňa prišlo 16 nových hráčov. Vedenie mi povedalo, že som dobrý, ďakujú mi a ozvú sa, keby ma potrebovali, taká hokejová klasika. Zo zámoria som prišiel do Nitry na odporúčanie môjho brata Marisa, ktorý hral na Slovensku niekoľko sezón. Tam som asi 20 dní trénoval a čakal, ako sa vyvinie situácia okolo Jozefa Stümpela, ktorý mal kontrakt do 4. novembra. Ak by nepokračoval v tíme, mal som prísť na jeho miesto, ale nestalo sa tak. Potom sa objavila šanca hrať v Žiline, a tak som si povedal, že to skúsim.
Ako sa ti páči v Žiline?
- Mesto je veľmi pekné a páči sa mi aj tím. Kolektív je výborný, priateľský, tréner tiež, máme dobré tréningy a taktickú prípravu na zápasy, takže všetko je v poriadku. Aj keď sme prehrali, nikto nenadával druhému za chyby. Snažili sme sa problémy rozobrať a pozerať sa na pozitívne stránky našej hry.
S kým z tímu si najlepšie rozumieš?
- Je tu veľa dobrých chlapcov, vychádzam s nimi dobre, ale najlepšie asi s Vladom Škodom. Rozpráva dobre anglicky, je kamarátsky a dobre sa s ním rozpráva o hocičom, navyše sedíme vedľa seba v šatni. Veľmi dobre som vychádzal aj s Mirom Lažom, ktorý vie dobre po rusky a ja tiež. Pomohol mi v začiatkoch, veľmi mi to prospelo, že som ho mal vedľa seba. Ukázal mi, čo kde je, ako to v klube chodí, kde sa mám ísť najesť, jednoducho veci, ktoré mi uľahčili ďalší život v Žiline. Bohužiaľ, už s nami nehrá.
Aká je podľa teba úroveň slovenskej najvyššej súťaže?
- Je ťažké porovnávať úroveň hokeja. Možno by sa dala porovnať s najvyššou ruskou ligou (pozn. red., VHL), kde som pôsobil, aj keď sú tam odlišnosti v štýle. Je tu možno menej súbojov a hry do tela, ale pôsobia tu skúsení hráči a popri nich mnoho mladých a šikovných talentov. Slovensko je na tom dobre, boli ste na poslednom svetovom šampionáte strieborní, takže úroveň hokeja nemôže byť zlá.
Skús porovnať slovenský a lotyšský hokej?
- Pred štyrmi, možno piatimi rokmi sme mali v Lotyšsku päť profesionálnych tímov. V súčasnosti je profesionálny iba klub Dinamo Riga hrajúci KHL. Máme ešte jeden tím v bieloruskej lige a juniorský tím, to je všetko. Nevidím veľkú perspektívu na zlepšenie momentálnej situácie, pretože kluby v najvyššej lotyšskej súťaži hrajú v poloprofesionálnych podmienkach. Na Slovensku je situácia v tomto smere určite lepšia.
Prvé zápasy ti bodovo vyšli, ale potom prišiel útlm. Čím si to vysvetľuješ?
- Neviem, čím to je. Možno je to v hlave, možno vo fyzickej pripravenosti. Pravdou však je, že na každý zápas sa koncentrujem naplno a chcem ukázať čo najlepšiu hru. Nie vždy sa to podarí, občas máte veľa dobrých šancí na gól, inokedy žiadnu. Pár dní som smútil, pretože 20. novembra zomrel jeden lotyšský hráč, Kaspars Astašenko, ktorý bol chvíľu aj hráčom Slovana Bratislava. Bol to rodinný priateľ a dosť ma to vzalo, ale už som v poriadku.
Čo robíš v Žiline, keď práve nehráš alebo netrénuješ?
- Snažím sa relaxovať a veľa spať. Von veľmi nechodím, maximálne tak niekam do reštaurácie, občas si vyjdeme so spoluhráčmi niekam spoločne.
Dokedy vlastne máš v Žiline zmluvu?
- Môj kontrakt platí do konca decembra. Potom sa uvidí, či budú so mnou v klube spokojní a ostanem tu aj dlhšie.
V prvom zápase za Žilinu si strelil dva góly a okamžite si sa stal svojim herným prejavom miláčikom tribún. Vnímal si to nejako?
- Nie, nič také, bol to len jeden zápas a nemal som pocit, že by ľudia až tak zo mňa šaleli. Jeden zápas vám vyjde, ďalší nie, netreba sa príliš dlho tešiť z čiastkového úspechu.
Ktoré slovíčka zo slovenčiny si už pochytil?
- Rozumiem takmer všetkému, čo sa okolo mňa hovorí, pretože viem po rusky a slovenčina mi príde -ako prapôvodná reč všetkých slovanských jazykov. S rozprávaním po slovensky je to už ťažšie. Okrem nadávok, ktoré človek pochytí všade ako prvé, viem povedať niekoľko fráz, pozdraviť sa a podobne.
Hovoríš viacerými jazykmi, koľkými vlastne?
- Okrem lotyšského a ruského jazyka ovládam aj angličtinu a trochu aj gruzínčinu. Môj otec pochádza z Gruzínska, mama je z Lotyšska. Keď sa stretnem s rodinou z otcovej strany, tak občas prehodíme nejaké slovo po gruzínsky.
To, že viete použiť aj päste v zápase je o tebe známe. Kto ťa učil boxovať?
- Môj starý otec je tréner boxu, jeden strýko boxerský vicešampión a ďalší strýko je takisto boxerom. Starý otec nás často cez letá trénoval, teraz už nie. Box je dobrý tréning na fyzickú záťaž, nerobil som to však profesionálne ani kvôli hokeju. Ruky však používať viem.
Čo rád ješ a piješ?
- Rád pijem čerstvé džúsy. Zo stravy mi chutí najviac mamina kuchyňa. Za dvanásť rokov, čo som preč z domu, som skúsil veľa jedál a národných kuchýň, ale maminým jedlám sa nič nevyrovná. Nevarí totiž iba lotyšské jedlá, ktoré sú podobné tým slovenským, ale pripravuje aj gruzínsku kuchyňu a rada kombinuje.
Aké sú tvoje profesionálne ciele, ktoré by si rád v kariére dosiahol?
- Držím sa zásady, že len zlý vojak nechce byť generálom. Nie som zlý vojak a mám najvyššie ciele. Mám ešte iba 22 rokov a stále som iba na začiatku kariéry.
Čo tvoje účinkovanie v národnom tíme Lotyšska? Uvidíme ťa v jeho drese?
- Lotyši majú teraz fázu prípravy na februárovú olympijskú kvalifikáciu na olympiádu v Soči. Hrali v novembri dva prípravné duely s B-tímom Ruska, ďalšie duely ich čakajú teraz. Mojim cieľom bude do apríla sa čo najlepšie pripraviť a ukázať vtedy čo najlepšiu formu, pretože by som rád hral na najbližších majstrovstvách sveta. Tréner národného tímu Ted Nolan vie o mne, zaujímal sa, ako som pochodil v zámorí. Má inú víziu hokeja ako predošlý kouč. Presadil, aby ma opäť povolali do národného tímu a keď som obstál v príprave, vzal aj ma aj na tohtoročné majstrovstvá sveta.
Kde vlastne teraz pôsobí tvoj brat Maris, ktorý hral viacero sezón na Slovensku?
- Maris hrá v najvyššej nemeckej súťaži za Hannover Scorpions a celkom mu to ide. Minule strelil gól, a to som zbystril pozornosť, pretože on ako obranca veľa gólov nedáva. Prekvapujúci bol však spôsob akým ho dal. Za bránou získal puk, prešiel s ním celé klzisko a skóroval. Čudoval som sa nielen ja, ale aj ďalší naši známi.
Ako budeš tráviť Vianoce?
- Keďže nestihnem cestovať do Lotyšska, možno ma prídu cez sviatky pozrieť rodičia na pár dní. Bolo by to milé, keby sa im to podarilo. Sviatky však budú krátke, pretože hráme aj medzi nimi a voľna bude málo.
Skús nám priblížiť Vianoce v Lotyšsku.
- Je to podobné, ako v ostatných krajinách Európy. Slávime advent, máme takisto adventné svietniky a postupne na nich zapaľujeme každú nedeľu sviečky. Na Vianoce máme stromček, dávame si darčeky, celá rodina sa zíde a ideme spolu do kostola. Na večeru máme rybu, moja mama je veľmi dobrá kuchárka a rada varí. Nik z rodiny nechce ísť inam iba k nám, pretože sa všetci tešia na jej dobroty.
Ako tráviš Silvestra a Nový rok? Dávaš si predsavzatia?
- Mám si niečo zaželať? Myslíte, že to Santa Claus bude čítať? (smiech) Ale nie, prajem si zdravie pre mňa aj pre celú rodinu, to je prvoradé a najdôležitejšie. Prajem si, aby sa rodine darilo a aby sa skončila výluka v NHL (smiech). Rovnako, ako Vlado, by som rád zaželal všetkým našim fanúšikom krásne sviatky a pohodu v kruhu rodiny.
Autor: Dávid Švec
