ŽILINA. Čitateľom MY Žilinských novín meno Andrea Berzáková nie je neznáme. Pred dvoma rokmi nám predstavila svoju prvú zbierku básní s názvom Mozaika duše človeka. Vydala si ju sama. Vzniklo to z popudu mať svoje básne pokope. Odvtedy sa však veľa zmenilo. Andrea oslovila niekoľko vydavateľstiev na Slovensku. Jej tvorba sa zapáčila vydavateľke bratislavského vydavateľstva a knihu jej vydali.
Ilustrácie v nej boli síce čiernobiele, napriek tomu to knihe na svojej hodnotnej výpovedi neubralo. „Ešte ju dostať kúpiť,“ prezradila nám poetka.
Vydali jej knihu Vlčí mak
Vydavateľka sa jej po čase sama ozvala. „Chcela vedieť, či píšem a v podstate ma „nakopla“ do toho, aby som napísala ďalšiu knižku,“ povedala Andrea.
Tá uzrela svetlo sveta len nedávno, začiatkom novembra. Volá sa Vlčí mak a ako povedala autorka: „Je iná ako prvá kniha. Nadväzuje na ňu, ale básne sa mi zdajú viac dospelejšie. V podstate som začala viac milovať život a tie básne v sebe už nemajú toľko pesimistických prvkov, ako mali v mojej prvej knihe.“
V diele Andrea píše o láske k životu a k sebe samej. Tridsaťštyri básní je prestúpených hrejivými lúčmi radosti, len v niektorých básňach sa ešte dotýka smutnejších otázok bytia. Básňam však tento fakt neuberá na ich tajomnosti a hĺbke.
Kniha plná skrytých významov, hravosti, nespútanosti a vkusnej ľahučkej erotiky odhaľuje dušu autorky, do ktorej sa dokážu vcítiť citlivé ženy.
Nespútanosť, sloboda, vášeň
Na ilustráciách pracoval Juraj Dubravka, rovnako ako pri prvej knihe. „Stretávali sme sa spolu a konzultovali básne. Nechávala som mu voľnú ruku,“ vysvetlila Andrea. Na obálku knihy si však vybrala vlčí mak. „Mám rada lúčne kvety a vlčí mak je môj najobľúbenejší. Tieto kvety sú nespútané, slobodné a vášnivé, a preto som si aj vybrala tento názov pre knihu.“
A hoci v zbierke nájdeme aj báseň s rovnomenným názvom, podľa slov autorky, nie je spojená s názvom knihy.
Andrea Berzáková na snímke s ilustrátorom jej knižnej novinky Vlčí mak Jurajom Dubravkom.
Abstrakt
Juraj Dubravka pri práci na ilustráciách si básne najskôr vytlačil a ako ich čítal, začal k nim vytvárať ilustrácie.
„Vychádzal som zo svojich pocitov. Niekedy som sa snažil zakomponovať do básní aj niečo konkrétne, ale väčšina kresieb je abstraktná,“ prezradil a doplnil: „Skôr som to ponechal na farby a fantázií čitateľa.“
Juraj teda kreslil skôr pocitovo. „Keďže som vedel, že kniha vyjde vo farbe, vybral som kombináciu červenej, žltej a modrej. Pri práci som používal akvarelové pastelky, potom tuš, tenké pero a suchý pastel.“
Plná krásnych myšlienok
Andrea zvykla písať večer a počas daždivých dní. Teraz však píše, aj keď svieti slnko. Jej obľúbenými básňami z novej zbierky sú V kvetináči a Zodraté podpätky.
„Jedna z nich je typická ženská poézia a druhá vyjadruje spojenie lásky muža a ženy.“
Jurajovi sa zase páči báseň Ešte raz. „Príde mi dynamická. Spomína sa v nej tanec, k čomu sa výborne hodí i obrázok, v ktorom je naznačený pohyb.“
Každý, kto sa pustí do čítania Andeinej zbierky, si určite nájde tú svoju báseň.
Farby jari
Ponechaj ma v tvojich očiach,
svetlo sveta nech ich dráždi.
V dúhovkách ti kvitnú farby,
žiaria, nik ich neodhalí.
Srdce nechcem, je len tvoje,
telo neostáva navždy,
ponechaj ma v tvojich očiach,
zahaľ ma do farieb jari.
Dospelá
Tak prezraď, je naša láska zrelá či nezrelá?
To keby som, môj milý, ja vedela.
Potrebujem ťa milovať?
Milujem potrebovať?
Čo ak tá zrelá láska je ešte predsa len nezrelá?
Čo ak tá naša láska ešte vôbec nedozrela?
Keď ťa milujem, som nezrelá,
keď potrebujem, už som dozrela.
Tak povedz, zrelá či nezrelá?
Nepýtaj sa... si dospelá.
Zdroj: kniha Vlčí mak
