Řeháková: Človek musí stále hľadať nové cesty

Pohybuje sa v oblasti kultúry už tri desiatky rokov. Práca je zároveň jej záľubou. Vždy si nájde čas na dobrú knihu či dlhú dovolenku. Varí od svojich trinástich a chcela by sa naučiť maľovať, fotografovať a tiež prísť na „tajomstvo" paličkovanej čipky. S

oňa Řeháková, riaditeľka Krajského kultúrneho strediska v Žiline.

ŽILINA. Málokto z nás má to šťastie, že je pre neho práca aj záľubou. Riaditeľka Krajského kultúrneho strediska v Žiline Soňa Řeháková patrí k týmto šťastlivcom. „Práca ma obohacuje a napĺňa všetkým tým, čím som sa zaoberala celý život, čo ma nadchýnalo, ovplyvňovalo a posúvalo dopredu,“ povedala pri našom spoločnom rozhovore.

Práca je jej druhé dieťa

„Práca je pre mňa „koníčkom“, je to moje druhé dieťa,“ prezradila. Ako riaditeľka vedie celý tím ľudí. Prácu s nimi si pochvaľuje. „Mám úžasný kolektív, dajú si poradiť a spoločne stmelíme dokopy rôzne naše pohľady. Dvere u mňa sú otvorené pre každého, pretože pri mojej práci je dôležitá komunikácia. S výsledkom sú potom spokojní návštevníci, ktorí chodia na naše akcie. “

Jej práca je rôznorodá, stretáva sa pri nej s mnohými ľuďmi rôzneho zamerania a umeleckého smerovania.

Celý život v kultúre

Ku kultúre sa Soňa Řeháková dostala už po absolvovaní vysokej školy a pohybuje sa v nej celý svoj život. Začínala ako odborný referent, stala sa vedúcou pre mimoškolské vzdelávanie, neskôr zástupkyňou riaditeľky a od roku 1998 je riaditeľkou Krajského kultúrneho strediska v Žiline. „Niekto povie, že je to strašne veľa rokov robiť na jednom mieste, že každých 7 rokov by mal človek meniť zamestnanie, poprípade častejšie, iní zase tvrdia, že je pre firmu lepšie mať stabilnejších pracovníkov. Kde je pravda, neviem,“ povedala nám.

„Ja robím všetko pre to, aby som nestagnovala na mieste. Večná spokojnosť a stereotyp nie sú dobré. Človek musí stále hľadať nové cesty, niečo, čo ho posúva dopredu. Mladá generácia je šikovná, inteligentná a neohúrite ju len tak nejakým podujatím. My sme organizácia s určitým poslaním, robíme pre rôzne vekové kategórie, pracujeme s deťmi predškolského veku až po ľudí v postproduktívnom veku a vychovávame si divákov rôznymi podujatiami. Hľadáme cestu, aby sme boli čo najlepší,“ pokračovala.

Počas 33 rokov práce v oblasti kultúry v nej nechala Soňa Řeháková kus srdca a kus dôvery v ľudí. „Kultúra v dnešnej dobe je veľmi dôležitá, kultúra je všetko okolo nás a dostáva sa nielen na kultúrne inštitúcie a školy, ale aj do všetkých iných profesií.“

Najradšej/najneradšej

Každá práca má svoje výhody a nevýhody. Existujú veci, ktoré na nej milujeme, no, pravdaže, i veci, ktoré nemáme veľmi radi.

„Najradšej mám nielen manažovanie organizácie, ale aj veľmi rada sa spolupodieľam na scenároch a réžii niektorých podujatí,“ vyslovila a pre presnosť doplnila: „Pričom mám na mysli podujatia, ktorých príprava je náročnejšia, vzhľadom k tomu, že trvajú viac ako jeden deň. Ide o akcie, ktoré pripravujeme niekoľko mesiacov dopredu a vystupuje na nich veľa účinkujúcich. Keď človek potom vidí dobrý výsledok, je spokojný a rád, že sa na ňom podieľal.“

Hoci je pre Soňu Řehákovú práca záľubou, predsa len sa nájde niečo, čo ju baví najmenej. „Myslím, že každý riaditeľ organizácie povie, že z roka na rok je viac a viac papierovania. Pravdaže, je to súčasť mojej práce, no niekedy je toho priveľa.“

Kluby, kurzy, workshopy

Pri Krajskom kultúrnom stredisku v Žiline pôsobí mnoho klubov a krúžkov. Dokonca je jednou z mála organizácií na Slovensku, ktorá má najviac klubov. Stretávajú sa tu neprofesionálni fotografi, výtvarníci, spisovatelia, mladí divadelníci, ekológovia, čipkárky. Ako je na tom Soňa Řeháková? Inklinuje k nejakému umeniu?

„Ja vždy hovorím, že by som sa mala prihlásiť na výtvarné umenie, fotografovanie a paličkovanú čipku, a to preto, že fotografovať veľmi dobre neviem. Moja dcéra je zo mňa nešťastná, lebo aj keď mi pripraví fotoaparát, na ktorom stačí stlačiť spúšť, neodfotím to, čo mám,“ zasmiala sa.

„Tiež by som sa rada naučila kresliť. Keď som bola na základnej škole, povedali mi, že mám talent, ale ja si myslím, že nemám. A čo veľmi obdivujem, je paličkovaná čipka. Je to krása. Raz som to skúšala, ale je to skôr pre trpezlivých ľudí.“

Nemá rada zimu

Hoci nemaľuje, nefotí ani nepaličkuje, vo voľnom čase rada číta a varí. I teraz má rozčítané štyri knihy. „Milujem rána a v sobotu, keď nejdem do práce, čítam všetko, čo mám zameškané za celý týždeň. Raňajkujem veľmi dlho a pri tom čítam. Ranná dvojhodinovka od 7.00 do 9.00 patrí mne.“

Jej obľúbený spisovateľ je od školských čias Milan Rúfus. „Považujem ho za jedného z najväčších velikánov na Slovensku. Často sa vraciam k jeho básnickej zbierke Papradie.“

Má rada literatúru faktu, zo slovenskej tvorby uprednostňuje poéziu. „V poézii sú ukryté veľké myšlienky, ktoré zrejú a budú dozrievať veľmi dlho u každého, kto si ich prečíta.“

Oddýchne si pri vode

Už takmer 25 rokov oddychuje Soňa Řeháková dlhou dovolenkou. „Vždy si beriem dovolenku na celý mesiac august a idem k vode. Pravdaže oddýchnem si všade tam, kde mám okolo seba dobrých ľudí,“ povedala.

Má rada vodu v akejkoľvek podobe, či u nás alebo more v zahraničí. „Plávanie ma veľmi oslobodzuje.“

Nevyhýba sa však ani horám. „Pamätám si, keď som k babke chodievala na prázdniny, sama som sa vybrala do hory a nebála som sa. Zbierala som jahody a iné lesné plody. Teraz chodievam občas s Klubom zelenej kultúry na prechádzky. Jeho vedúci Ján Pagáč nás berie tiež na zber liečivých byliniek a húb.“

Jej obľúbenou dovolenkovou destináciou sa v posledných rokoch stal Egypt. Krajina jej učarovala a prešla nielen Údolie kráľov, pyramídy, navštívila Káhiru, okolité ostrovy, taktiež využila fakultatívne výlety do Izraela či Palestíny. „Moja dovolenka nie je len o vylihovaní pri mori. Rada spoznávam aj kultúru krajiny.“

Napríklad pyramídy si nepozrela iba zvonku, ale i zvnútra. „Každý, kto si pôjde pyramídy pozrieť, by sa mal ísť pozrieť aj dnu. Hoci tam nič nie je, miesto dýcha atmosférou a neviem, či si to namýšľam, ale keď vyjdete z pyramídy, akoby ste sa nabili energiou.“

Varí od 13 rokov

Soňa Řeháková veľmi rada varí. „Varím od svojich trinástich,“ priznala sa a prezradila, ako to celé začalo. „Raz som chcela rodičov prekvapiť, tak som ráno vstala veľmi zavčasu, naštudovala som si recept a urobila knedľu.“

Varí rada všetky jedlá a dokonca si vymýšľa nové a nové recepty. Rovnako rada pečie. „Jediné, čo mi nejde, je zdobenie koláčov.“

Miluje tradičnú kuchyňu. „Najviac mi vyhovuje kombinácia mäsa a množstva zeleniny. Ale milujem aj jedlá ako slivkové knedle alebo šúľance.“

Sny

Každý z nás má nejaký sen, niektorí i viac. Nás zaujímalo, o čom sníva Soňa Řeháková. „Mám jeden veľký sen. Týka sa budovy Makovického domu. Snívam o tom, že bude po rekonštrukcii a začne žiť ešte aktívnejším, krajším kultúrnym životom. Stane sa stánkom pre všetkých Žilinčanov aj nežilinčanov.“