ŽILINA. Na pulty kníhkupectiev sa dostala kniha Karola Heriana, rodeného Žilinčana. Knihu s názvom Keby horel náš dom písal sedem rokov. My sme sa s ním rozprávali o knihe i o jeho živote.
Váš najnovší román Keby horel náš dom opisuje osudy viacerých postáv. Nakoľko sú to reálni ľudia, nakoľko fiktívni?
- Na začiatku som vedel, čo chcem knihou vyjadriť, a podľa toho som si vytvoril príbeh a „vytesal“ postavy. Cez ne chcem sprostredkovať čitateľovi isté skúsenosti, emócie, vývoj a poznanie. Takže sú to primárne fiktívne osoby, ale aby som ich „oživil“, dal som do nich všetko svoje poznanie ľudí: majú vlastnosti, ktoré poznám na sebe a na svojich blízkych, správajú sa ako niektorí moji kamaráti, známi , dal som im črty, s ktorými som medzi ľuďmi rôzne konfrontovaný.
Ku ktorej z týchto postáv máte najbližšie a prečo?
- Musím sa priznať, že Phil a Filip sú mi veľmi blízki. Predsa, sú to hlavné postavy a najdramatickejšie vyjadrujú môj literárny zámer. Navyše, „žijem“ s nimi už veľa rokov, tak mám s nimi naozaj silný „vzťah“. V príbehu sa však vyskytuje i veľa žien, sú rôzne, mnohé celkom jedinečné a dúfam, že čitatelia dokážu dobre rezonovať aj s nimi.
Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy?
- Uvedomil som si dávnejšie, aké je pre mňa dôležité zdieľať vlastné skúsenosti a poznanie s inými ľuďmi. Hovoriť a počúvať, učiť sa navzájom, inšpirovať sa. Súčasne sa však stávalo, že som nie vždy mohol mať takéto rozhovory, z rôznych dôvodov. Keď som vydal prvú knihu, zistil som, že čitatelia istým spôsobom so mnou komunikovali. Najprv pri jej čítaní a potom často aj naživo, naše rozhovory, vzťahy či zdieľania sa prehĺbili. A to ma inšpirovalo aj k napísaniu tejto knihy: skrze ňu môžem viesť dôverne stretnutia s ľuďmi. Nie sú to stretnutia „narýchlo“, tieto vyžadujú čas, pozornosť, sebareflexiu. Sú to dôvernejšie či intímnejšie stretnutia a na tom mi záleží.
Najnovší román ste písali sedem rokov. Čo bolo príčinou?
- Áno, písal som ho takto dlho. Jednak som si ho tak veľkoryso navrhol, chcel som napísať obsažné dielo, kde by som veľmi dôsledne rozpracoval svoju tému. Tak som aj začal ale asi by to nefungovalo, preto som časom začal zjednodušovať, zámer som zmenšoval, postavy redukoval, bočné vetvy príbehu odrezával. No a druhým dôvodom dlhého času tvorby bolo to, že mám prácu, stále sa učím, cestujem, objavujem a spoznávam rôzne svety, trávim veľa času s deťmi, s priateľmi. Písanie sa preto naťahovalo, občas sa kvôli tej dlhej dobe aj komplikovalo, ale vskutku som sa nemal kam ponáhľať.
Kniha nesie názov Keby horel náš dom. Ide o prenesený význam?
- Niekedy nás predstavy strašia viac než skutočnosť a toto som, okrem iného, rozvíjal aj v knihe. Ako by sme konali, keby horel náš dom? Podľa čoho by sme sa rozhodovali? Je to inštinkt či nejaký predpis, ktorý nás vedie? Podľa čoho sa rozhodujeme v živote? Idey, predstavy, sny, spomienky a túžby vytvárajú zvláštnu realitu, ktorú občas celkom obývame. Vedie nás k tomu aj okolie: snívaj, plánuj, spomínaj, mysli tak či onak, cíť sa dobre, buď mravný, správaj sa ako rodič, zabezpeč rodinu. Plus vlastné emócie, viny, túžby a tiež rodinné tradície a predpisy. Podľa čoho konáme? Čo je skutočné? Ktorý krok je ten správny? A môže byť správny?
Ako sa staviate k otázkam typu keby bolo keby? Myslíte, že je potrebné sa v živote zamýšľať nad tým, čo by bolo keby?
- Práve tento typ otázok nás odvádza od toho, čo je skutočné do sveta imaginácie – jednak do sveta snov a nádejí alebo do sveta súťaží a bojov, do sveta obáv a obstarávania. Je to zdanlivo potrebné: mysli na budúcnosť, mysli na vzdelanie, mysli na poistku, mysli na šťastie svojich detí, mysli na druhých. Je to silný program, myslieť a žiť „keby bolo keby“ a aj keď ho mám stále v sebe, prestávam mu veriť. Vidím, koľko je v ňom násilia.
Stále si teda kladiete tieto otázky, dokonca sa nimi zaoberajú aj hrdinovia vašej knihy. Myslíte, že sa vôbec dá dôjsť do štádia, kedy nebudete tieto veci vôbec riešiť?
- V knihe som naozaj kládol veľa otázok, mnohé sú celkom existenciálne a rôznymi spôsobmi som sa doberal odpovedí. Tak to bolo pri písaní, dnes už toľko nenalieham. Uvoľnil som sa, už vidím krásu „neviem“ a neverím v hľadanie zmyslu či nejakého poslania v živote. Tréning mozgu je dôležitý rovnako ako tréning tela, je dôležité premýšľať, poctivo a dôsledne, no život ma pozýva ďalej. Za myseľ a aj za cit, k účasti na živote samom! Nepremýšľam životné scenáre, snažím sa žiť realitu, v premenách, mimo plánov a v dôvere. Ak dokážem ustúpiť od ideí a projekcií o živote, od predstáv o sebe a druhých, otvára sa mi nesmierne hlboký priestor pre žitie. Pre tvorbu, autentické stretnutia, pre poznanie a určite aj pre lásku.
FOTO: ARCHÍV KAROLA HERIANA/ĽUBOMÍR LUŽINA
Hlavní hrdinovia v knihe často cestujú – spomínate Rajecké Teplice, Žilinu, Štiavnicu, Bratislavu, Košice, Brno, Ameriku, Blízky Východ, Indiu. Ako je to s vami, aj vy rád cestujete?
- Pochodil som všelikade, ale nie som veľký cestovateľ. Určite mi záleží viac na dôslednom spoznaní jedného miesta ako na behu cez desať destinácií. Mám rád prírodu, aj hory a živly, no ešte viac ocením kultúrnu krajinu. Miesta, kde žili a žijú ľudia svojim špecifickým spôsobom. Zaujíma ma to, čo ľudia považujú za svoj domov. Čím bol tvorený a ako je udržiavaný dodnes.
V opise knihy sa spomína, že román neskrýva isté paralely s tvorbou Hermanna Hesseho. Čím vás ovplyvnil tento autor? Čím vám je blízky?
- Hlbokým záujmom o dušu človeka. Jeho romány neboli filozofické diela, žiadne abstrakcie a pojmy, len príbeh, emócie, postavy, dialógy a vnútorné stavy a takto literárne sa dotýkal existenciálnych tém človeka. Keď som bol mladší, zasvätil ma do mnohého poznania. V knihe Keby horel náš dom je istá paralela s Hesseho Cestou do Orientu, ale predsa hrdinovia si už žijú život, ako som im ho ja navrhol a zďaleka nie som Hesseho žiak.
Aká by mala, podľa vás, byť cesta za hľadaním pravdy a múdrosti?
- Pánečku, to je otázka! Teda skúsim: jedinečná a neopakovateľná. Predovšetkým by mohla byť slobodná a nenásilná, lebo vidíme, ako ambície, vôľa, úsilie, idey a ideológie stoja ako prekážky na nej. Cez predstavy cesta nevedie. Je telesná. Občas neľahká ale často môže byť vtipná a až bláznivá a viem že nie pre ňu žiadna metodika. A tuším, že ak na tej ceste nie som práve teraz, nikdy inokedy na nej nebudem.
Knihu ste krstili hasiacim prístrojom. Koho to bol nápad?
- Vyzerá to ako jednoduchý nápad, ale dlho nikomu nesvitol. Keď však pani Harmanová z vydavateľstva Artis Omnis prišla s touto ideou, bolo všetkým jasné: nič lepšie ako hasiaci prístroj sa na krst knihy nehodí!
Ako je to u vás, keď píšete? Máte niekoho, komu dávate prečítať svoj rukopis ešte pred vydaním knihy?
- Áno, keď bol rukopis ešte v hrubej podobe, požiadal som dvoch priateľov o prvé čítanie. Jeden mi ho veľmi pochválil a druhý všeličo v ňom spochybnil. Takže čo teraz? Ostal som na to sám. Hľadal som si odstup od vlastného textu, nechal som ho pol roka bez povšimnutia a potom opäť a opäť som ho prehodnocoval, škrtal, dopisoval. Niekedy som text vedome prerábal a inokedy som sa nechal viesť len pocitmi, intuíciou. Pred vydaním knihy už text čítalo viac ľudí, aj manželka, a po ich reakciách som ďalej pokračoval v škrtaní.
Kto je najväčším kritikom vašich kníh?
- Môj syn vo veku 14 rokov prečítal polovicu z prvej knihy – je to pochvala či kritika? Teraz ma rozčítanú druhú kapitolu z tejto aktuálnej knihy a čoskoro zistím, kde skončí. Alebo dôjde do konca? Som zvedavý, ako text prijmú čitatelia a určite ma ich názor zaujíma. Nemám kritikov, no teším sa na zdieľanie dojmov, objavov a prežívaní, ktoré snáď v ľuďoch čítanie knihy vzbudí.
Aké je vaše obľúbené miesto kde píšete?
- Asi pracovňa, jedna izba v našom byte, ale aby to bolo dobré miesto na písanie, musí tam byť pokoj. Žiadne návštevy, telefonáty, ani hudba, iba samota a ticho.
Vyrastali ste v Žiline. Ako si spomínate na túto etapu svojho života?
- Polovicu svojho života som prežil v Žiline a stále, keď sa blížim k nej, cítim výnimočnosť tohto mesta spolu s okolím. Začína sa to tiesňavou Váhu pri Strečne, potom dva hrady, široká rieka, horizont Malej Fatry a mesto s ľuďmi, s rodinou, s priateľmi. Vyrastal som na Hlinách, býval na Vlčincoch a Bôriku, no všade tam boli výhľady na hory. V predstavách i naživo som obýval kopce smerom na Kysuce, Strážovské vrchy, doliny pod Minčolom. A hoci menej ako v minulosti, stále tie miesta navštevujem. Okrem toho, v Žiline mám rodinu, priateľov, občas aj prácu – školenia a koučingy.
Dnes pôsobíte v Banskej Štiavnici. Prešli ste viacerými povolaniami, v súčasnosti školíte a robíte kouča. Popri tom ste napísali román, úspešné divadelné hry. Nezlákala vás literatúra? Nezamýšľali ste sa nad tým, že by ste sa písaniu venovali profesionálne?
- Naplno sa venujem životu, to mi berie veľa času a písanie mi slúži na slobodnú reflexiu prežitého. Písanie je pre mňa veľmi intímna činnosť. Cez literárny text nechcem tvoriť novú realitu a ani zárobok, je to existenciálna skúsenosť, prebúdzanie sa. Písanie vnímam ako prejav životnej energie a tvorivosti a to je pre mňa viac než dosť.
