ŽILINA. „V dnešnej dobe ide väčšine mládeži hlavne o alkohol a drogy,“ povedala Alexandra Hazáková, ktorú práve mladí ľudia inšpirovali k tomu, aby začala písať. Vo svojej debutovej knihe poviedok Chances/Šance píše o tínedžeroch, o vzťahoch medzi nimi, i o ich vzťahoch s rodičmi.
Hlavný problém tínedžerov
Svet mladých pozná Alexandra dôverne. Vie akí sú, vie čo prežívajú, sama je tínedžerka. Myslí si, že hlavný problém, prečo sa mladí utiekajú k alkoholu alebo siahajú po drogách je v tom, že málo komunikujú so svojimi rodičmi. „Trávia spolu málo času, keď sa vrátia z práce nemajú chuť rozprávať sa, nezaujímajú sa
o ich problémy, často sa hádajú a tak mladí hľadajú partiu, ktorá im bude rozumieť, s ktorou budú môcť vychádzať a bude ich prijímať takých akí sú,“ prezradila mladá autorka.
Začnú skúšať piť, neskôr brať drogy. „A zakaždým, keď má potom chlapec alebo dievča nejaký problém, tak sa utieka do baru, čo sa postupne stáva stereotypom a rodičia mu prestanú dôverovať.“
Alexandra pozná tieto veci dôverne, lebo, ako sama priznala, tiež taká bola. „Ani ja som sa s mamou nerozprávala a bývalo to ťažké. Mnohokrát som potom urobila niečo, čo som ľutovala.“
A presne o tomto je Alexandrina kniha.
Motivovali ju deti
Alexandra rada sleduje dianie okolo seba. Pozerá na ľudí, analyzuje ich a neskôr tieto ústrižky z ich životov spája do príbehov. „Pracovala som s deťmi a raz mi jedno dievčatko povedalo, že by chcelo byť ako ja. Vtedy som mala dosť ťažké obdobie, veľmi som plakávala, no keď mi to povedala, uvedomila som si, že život vie byť krásny a treba ho prežiť naplno. Pýtala som sa sama seba, prečo by som si mala ísť dať pohárik, keď sú aj krajšie veci ako alkohol.
A viem sa zabaviť aj bez neho.“
Mladé dievčatá pijú veľa Dnes má Alexandra teóriu, že ten kto nevie piť, nech nepije a kto pije tak s mierou.
„Dievčatá veľa pijú, potom sa nekontrolujú a nevážia si samé seba. Potom si ich neváži ani chalan. Viem aj z partie, v ktorej som bola, že dievčatá túžia zaujať pozornosť chlapcov, preto pijú, no nikdy im to nepomôže.
Chlapci ich totiž potom berú iba ako lacné dievčatá. Ja som si povedala, že si sama seba vážim, a chcem niečo dokázať v živote.“
Pocity dáva na papier
A keď sa stane, že je pre niečo Alexandra smutná, nezapáli si cigaretu, nezájde do baru na pohárik, lež si sadne k stolu a všetky pocity položí na papier. „Keď dám pocit beznádeje na papier, uľaví sa mi.“
K písaniu ju však neraz priviedla aj hudba. „Niekedy vo mne vyvolá túžbu tvoriť aj hudba. A je jedno či je to slaďák alebo nejaká rocková vec.“ Tiež rada počúva ľudské príbehy.
Poviedky v knihe nekončia tragicky. „Nerada končím smutne. Hlavná postava niečo stratí, no naopak niečo získa. Aj život istým spôsobom končí šťastne, navzdory ťažkým chvíľam.“
Takto sa zrodila nejedna poviedka, ktorú autorka napísala. Po návštevách v literárnom klube Silans v budove Krajského kultúrneho strediska v Žiline, Alexandra zistila, že jej písanie sa ľuďom páči.
„S pomocou pána Váleka sme nakoniec dali dokopy aj moju knihu Šance.“ Ilustrácie do nej spravil Matej Kuchar, jej spolužiak. Na Alexandrino prekvapenie ju spolužiaci v písaní podporujú. „Hoci si mnohí z nich nevedeli predstaviť o čom môžem písať, prišli na krst mojej knihy, čo ma veľmi potešilo.“
Poviedka pre čitateľa
Alexandrina kniha obsahuje poviedky, z ktorých sa autorke najviac páčia Rodina a Misionárka. „K napísaniu poviedky Misionárka ma inšpirovala moja kamarátka, ktorá chodí na misie do Angoly. Vravela, že ľudia sa tam tešia z maličkostí, usmievajú sa, zatiaľ čo u nás sú znudení a namosúrení.“
Okrem vlastných krátkych príbehov nechala Alexandra vo svojej knihe aj pár prázdnych strán. „Na ne si môžu ľudia dopísať svoj vlastný príbeh.“
