Kde ste sa narodili?
V Kremnici. Ale len narodil. Mama žila v Banskej Bystrici.
Ste z muzikantskej rodiny?
Áno, otec hrával v Kremnici. Mama ho tam šla pozrieť, bola tehotná a nestihla sa už vrátiť. Porodila ma v miestnej pôrodnici. Vyrastal som ako jedináčik, naši nemali už žiadne ďalšie deti. Otec bol povolaním muzikant. Chodil s orchestrami po celom svete. Hrával na husle, klavír i harmoniku.
Zdedili ste po ňom talent?
Asi áno, som vyučený maliar (smiech). Ale chodil som aj do hudobnej. Ukončil som klavír na ZUŠ. Mám za sebou osem rokov štúdia.
Kde ste pracovali?
Pracoval som na stavebnom bytovom družstve v Banskej Bystrici ako maliar natierač. Natierali sme byty, okná, fasády aj pivnice. Okrem toho som ešte občas hrával v jednej reštaurácii na klavír.
Prečo nie na harmoniku?
Mne sa harmonika nikdy nepáčila. Doma sme mali klavír. Je to veľmi pekný nástroj.
Kedy ste skončili s maliarskou prácou?
Ešte v roku 1991 som bol
Aj vaša manželka je hudobníčka?
Nie, je vyučená kuchárka. Robila v hoteli Lux. Máme dve deti, dcéru aj syna, obaja sú už dospelí.
Ako bolo v tom Švajčiarsku?
Fajn, hrávali sme po reštauráciách, dalo sa slušne zarobiť. Zostal som tam skoro 5 rokov. Potom sme ešte zostali v Nemeckom meste Baucen. Po dvoch rokoch sa ale naša kapela rozpadla.
Ako dlho už hráte na ulici?
Vyše 6 rokov. Z toho v Žiline štyri. Už sa mi podarilo hrať v nejakej reštaurácii, ak tak len na veľmi krátko. Napr.
Aké boli začiatky?
Poznal som sa s náčelníkom mestskej polície a on mi povedal: ,,Fero, však dobre hráš, poď to skúsiť!“ A ja, že povolenie treba. A on, že „poviem chlapcom, že ideš na skúšku, nech ťa nechajú na pokoji, nevieš ako to dopadne.“ Rozbehlo sa to fantasticky, zarobil som aj niekoľkotisíc korún denne. Stával som pri pošte, pri banke. Toľko som ako maliar nikdy nezarobil. No netrvalo to dlho a začalo sa to zhoršovať.
Prišla kríza?
Hej. Potom sme sa presťahovali s manželkou do Žiliny na ubytovňu. Sme tu už štyri roky.
Doma ste nechali byt?
Nie, prišli sme o rodičovský dom. Bývali sme v spoločnom dome u mojich rodičov. Keď som hral vo Švajčiarsku, otec nám poza chrbát predal dom.
Pil?
Nie. Hral automaty, gembler. Mal 67 rokov, keď s tým začal. Dom bol ohodnotený na 2,5 milióna a on ho predal za 800 000. Všetko vybavil u notára. Volal som s manželkou
Otca ste niekedy potom videli?
Nie. V apríli predal dom, stratil sa a 29. decembra zomrel. Videl som ho až v truhle. Našli ho v Rimavskej Sobote. Dcéra ho našla v nemocnici, volala mi, aby som prišiel. No nestihol som to, bol už mŕtvy.
Neostalo po ňom nič, nenechal ani peniaze na pohreb?
Nie, nič. Jediné čo zostalo boli husle, tie som predal.

Čo treba na to, aby človek mohol hrať na ulici?
Vybaviť povolenie na mestskom úrade. Tam Vám určia, na ktorých miestach môžete hrať. V Žiline to má na starosti pán Štofko. Hrával som na Masaryčke, v poslednej dobe skôr tu pred Auparkom.
Aký najväčší peniaz vám ľudia hodili do klobúka?
20 eur. Tu v Žiline. Na Vianoce, dal mi to jeden právnik, ktorý pracuje na Mariánskom námestí. Videl moju taštičku s liekmi. Beriem ráno 6 a večer štyri tabletky, prispel mi na lieky.
Na čo všetko to máte?
Na zníženie tlaku, riedenie krvi, na srdce. Mal som mŕtvičku a odvtedy si musím dávať pozor.
Kedy sa to stalo?
Je tomu asi 2,5 roka. Bol som v Žiline na ubytovni. Okolo tretej ráno som dostal strašný kŕč do nohy, celú mi ju vykrútilo. Veľké bolesti, bolo to 12. decembra. Bol som vonku asi do desiatej večer. Manželka bola odcestovaná u dcéry vo Fiľakove. Myslel som, že to rozchodím. Okolo piatej som znova zaspal. Zobudil som sa
Volali ste sanitku?
Nie, čakal som, že ma to prejde. Išiel som von, že to rozchodím. Kamarát sa pristavil a hovorí: ,,Počuj ty si musel byť včera strašne narúbaný, veď hráš falošne!“. Poobede sa mi začali sťahovať prsty, kamarát mi pomohol doniesť harmoniku na ubytovňu, začalo mi sťahovať ústa, vedel som, že je zle. Volal som dcére do Lučenca a tá zavolala záchrannú službu. Bol som v nemocnici skoro mesiac. O dva dni som šiel s barlami hrať. Keď ma zbadal pod oknami bývalý primátor Harman a zistil, že som po mŕtvici, zbehol dolu, dal mi peniaze a hnal ma na ubytovňu (smiech). Manželka vie uvariť aj za 5 Eur.
Čo tak varí?
Rôzne, vždy niečo vyšpekuluje. Fazuľu, hrach.
Akú máte podporu?
Obaja spolu dostávame 143 eur, to nestačí ani na nájom. Ja som na invalidnom dôchodku. Keď je moc zle, tak mi požičia Janko z Artfóra. Zatiaľ som vždy poctivo vrátil.
Ktoré dni sú najlepšie na hranie?
Najhorší je pondelok, aj piatky sú zlé. Lepší je stred týždňa, aj nedele.
Hrávate aj pred kostolmi?
Nie. To sa mi bridí. Som síce katolík, ale bojím sa, aby mi nejaký farár neprišiel vynadať. Občas ma zavolá pani Prekopová z Nadácie Polis, aby som zahral vonku pred ich akciou.
Ako dlho to ešte vydržíte? Takto po uliciach?
Pán Boh vie. Najhoršie je to v zime, to neprajem nikomu. Teraz je pekne, teplo, to sa dá. Občas mi ukradnú peniaze deti. Stalo sa mi, že aj dospelí. Schmatli drobné a ušli preč. Mestskí policajti ma chránia, občas sa prídu opýtať, či je všetko v poriadku. Viacej mám ale tých dobrých prípadov. Pani Majka, čo má galériu pri Tatrabanke mi kúpila stoličku. Ľudia sú dobrí.
