Harmonikár: Ľudia sú dobrí

Nedalo mi a oslovil som Ľudovíta Jonáša (1957). Čo sa vlastne stalo, že si musí takýmto, pre niekoho až ponižujúcim spôsobom zarábať prostriedky na živobytie? Občas ho okradnú, no napriek tomu hovorí, že ľudia sú dobrí. Pred časom vážnejšie ochorel a bol dlhšie v nemocnici.

V Kremnici. Ale len narodil. Mama žila v Banskej Bystrici.

Áno, otec hrával v Kremnici. Mama ho tam šla pozrieť, bola tehotná a nestihla sa už vrátiť. Porodila ma v miestnej pôrodnici. Vyrastal som ako jedináčik, naši nemali už žiadne ďalšie deti. Otec bol povolaním muzikant. Chodil s orchestrami po celom svete. Hrával na husle, klavír i harmoniku.

Asi áno, som vyučený maliar (smiech). Ale chodil som aj do hudobnej. Ukončil som klavír na ZUŠ. Mám za sebou osem rokov štúdia.

Pracoval som na stavebnom bytovom družstve v Banskej Bystrici ako maliar natierač. Natierali sme byty, okná, fasády aj pivnice. Okrem toho som ešte občas hrával v jednej reštaurácii na klavír.

Mne sa harmonika nikdy nepáčila. Doma sme mali klavír. Je to veľmi pekný nástroj.

Ešte v roku 1991 som bol

v zamestnaneckom pomere. Bolo nás tam spolu 11 maliarov a skoro všetci poutekali. Mal som sedmičku triedu a zarábal som okolo 3-tisíc korún mesačne. Neskôr mi zdvihli na

5 000. Kolegovia mi ale ukazovali faktúry, robilo im to aj 30- tisíc mesačne. Šiel som za predsedom družstva. Najprv bol vyľakaný, že mu ujdem, ale dohodli sme sa, že budem naďalej pre družstvo robiť ako živnostník. Do roku 1994 to bola voľná živnosť. Práce ale ponúkalo hodne fušerov za nízke ceny. Prestávalo ma to baviť. Vtedy prišli za mnou z jednej kapely, či nechcem ísť s nimi hrať do Švajčiarska. Vypočuli si ma a vyhral som konkurz (smiech).

Nie, je vyučená kuchárka. Robila v hoteli Lux. Máme dve deti, dcéru aj syna, obaja sú už dospelí.

Fajn, hrávali sme po reštauráciách, dalo sa slušne zarobiť. Zostal som tam skoro 5 rokov. Potom sme ešte zostali v Nemeckom meste Baucen. Po dvoch rokoch sa ale naša kapela rozpadla.

Vyše 6 rokov. Z toho v Žiline štyri. Už sa mi podarilo hrať v nejakej reštaurácii, ak tak len na veľmi krátko. Napr.

u Raka v Banskej Bystrici. Videl som hrávať všelijakých cigánov na ulici, tak som si povedal, že to aj ja skúsim.

Poznal som sa s náčelníkom mestskej polície a on mi povedal: ,,Fero, však dobre hráš, poď to skúsiť!“ A ja, že povolenie treba. A on, že „poviem chlapcom, že ideš na skúšku, nech ťa nechajú na pokoji, nevieš ako to dopadne.“ Rozbehlo sa to fantasticky, zarobil som aj niekoľkotisíc korún denne. Stával som pri pošte, pri banke. Toľko som ako maliar nikdy nezarobil. No netrvalo to dlho a začalo sa to zhoršovať.

Hej. Potom sme sa presťahovali s manželkou do Žiliny na ubytovňu. Sme tu už štyri roky.

Nie, prišli sme o rodičovský dom. Bývali sme v spoločnom dome u mojich rodičov. Keď som hral vo Švajčiarsku, otec nám poza chrbát predal dom.

Nie. Hral automaty, gembler. Mal 67 rokov, keď s tým začal. Dom bol ohodnotený na 2,5 milióna a on ho predal za 800 000. Všetko vybavil u notára. Volal som s manželkou

a tá mi hovorí: „Zle je, utekaj domov!“ Otec s peniazmi zmizol, mojej manželke dal 40-tisíc, akože mimoriadnu výhru na automatoch a zmizol. Mama vtedy už nežila.

Nie. V apríli predal dom, stratil sa a 29. decembra zomrel. Videl som ho až v truhle. Našli ho v Rimavskej Sobote. Dcéra ho našla v nemocnici, volala mi, aby som prišiel. No nestihol som to, bol už mŕtvy.

Nie, nič. Jediné čo zostalo boli husle, tie som predal.

Vybaviť povolenie na mestskom úrade. Tam Vám určia, na ktorých miestach môžete hrať. V Žiline to má na starosti pán Štofko. Hrával som na Masaryčke, v poslednej dobe skôr tu pred Auparkom.

20 eur. Tu v Žiline. Na Vianoce, dal mi to jeden právnik, ktorý pracuje na Mariánskom námestí. Videl moju taštičku s liekmi. Beriem ráno 6 a večer štyri tabletky, prispel mi na lieky.

Na zníženie tlaku, riedenie krvi, na srdce. Mal som mŕtvičku a odvtedy si musím dávať pozor.

Je tomu asi 2,5 roka. Bol som v Žiline na ubytovni. Okolo tretej ráno som dostal strašný kŕč do nohy, celú mi ju vykrútilo. Veľké bolesti, bolo to 12. decembra. Bol som vonku asi do desiatej večer. Manželka bola odcestovaná u dcéry vo Fiľakove. Myslel som, že to rozchodím. Okolo piatej som znova zaspal. Zobudil som sa

o siedmej na pálenie ruky. Stŕpnutá. Hovorím si, že som na nej asi musel spať. Ruka ale nešla hore, nedalo sa mi ju skoro vôbec zdvihnúť.

Nie, čakal som, že ma to prejde. Išiel som von, že to rozchodím. Kamarát sa pristavil a hovorí: ,,Počuj ty si musel byť včera strašne narúbaný, veď hráš falošne!“. Poobede sa mi začali sťahovať prsty, kamarát mi pomohol doniesť harmoniku na ubytovňu, začalo mi sťahovať ústa, vedel som, že je zle. Volal som dcére do Lučenca a tá zavolala záchrannú službu. Bol som v nemocnici skoro mesiac. O dva dni som šiel s barlami hrať. Keď ma zbadal pod oknami bývalý primátor Harman a zistil, že som po mŕtvici, zbehol dolu, dal mi peniaze a hnal ma na ubytovňu (smiech). Manželka vie uvariť aj za 5 Eur.

Rôzne, vždy niečo vyšpekuluje. Fazuľu, hrach.

Obaja spolu dostávame 143 eur, to nestačí ani na nájom. Ja som na invalidnom dôchodku. Keď je moc zle, tak mi požičia Janko z Artfóra. Zatiaľ som vždy poctivo vrátil.

Najhorší je pondelok, aj piatky sú zlé. Lepší je stred týždňa, aj nedele.

Nie. To sa mi bridí. Som síce katolík, ale bojím sa, aby mi nejaký farár neprišiel vynadať. Občas ma zavolá pani Prekopová z Nadácie Polis, aby som zahral vonku pred ich akciou.

Pán Boh vie. Najhoršie je to v zime, to neprajem nikomu. Teraz je pekne, teplo, to sa dá. Občas mi ukradnú peniaze deti. Stalo sa mi, že aj dospelí. Schmatli drobné a ušli preč. Mestskí policajti ma chránia, občas sa prídu opýtať, či je všetko v poriadku. Viacej mám ale tých dobrých prípadov. Pani Majka, čo má galériu pri Tatrabanke mi kúpila stoličku. Ľudia sú dobrí.