ŽILINA. Pred dvoma rokmi sa nám prihováral z rádia i z televízie. Nie však ako moderátor, redaktor, ale ako hovorca mesta Žilina. Dnes je známy z pozície riaditeľa eseročky pre public relations, reklamu a marketing. V srdci, no i vo voľnom čase, ostáva spisovateľom. Práve o tejto jeho stránke sme sa s ním porozprávali.
Písanie básní
Hoci Martin Barčík v sebe cítil už dlho, že bude písať, talent sa u neho začal prejavovať, až keď študoval na vysokej škole v Trnave. „So spolužiakom, súputníkom a kamarátom Vladom Jančekom, ktorý je tiež literárne činný, sme skúsili robiť školské divadlo. Odvtedy sa to začalo so mnou viesť,“ spomína si na začiatky, kedy „privoňal“ k písaniu a k divadlu.
„Začal som pracovať v žilinskom komerčnom rádiu, popri tom som písal básne,“ hovorí. Básne boli o láske, priateľstve a utrpení, ktoré prežíva asi každý mladý človek. „Sem-tam, keď sa mi dostanú do rúk, sa až červenám. Ale to je tým vekom, prišli skúsenosti a odbudli ideály.“
Pieseň pre Riša Müllera
Písanie básní plynule prešlo k písaniu textov piesní. „Nepísal som len za seba, snažil som sa trafiť aj do pocitov niekoho iného,“ prezrádza Martin a dodáva, „snažil som sa prispôsobiť.“ V tej dobe spolupracoval s Mišom Hottmarom zo skupiny Coolfish, už teraz s neexistujúcou kapelou.
Jednu z piesní dokonca napísal pre Richarda Müllera. „Pri práci v rádiu som mu dal text. Páčil sa mu a neskôr k nemu pribudla aj hudba. Spolu sme to poslali jeho manažérovi, no nakoniec z toho zišlo. Ktovie, možno má pieseň schovanú niekde v zásuvke,“ smeje sa.
Práca s deťmi a pre deti
Po tom, ako Martin Barčík šiel raz v nedeľu zaskakovať kolegu v detskej relácii, jeho umelecké smerovanie sa trocha zmenilo. „Išlo mi to dobre, až sa to postupne dostalo do polohy, kedy som celú reláciu pre deti vymýšľal.“
Venoval sa cez éter deťom, čo aj viac korešpondovalo s jeho divadelnou ambíciou.
„A práve tam vznikla postavička Baltazár Banán.“
Ako vlastne prišiel k takému menu? „Raz ráno, keď sme šli do rádia spolu s mojím, už spomínaným, kamarátom, s ktorým sme prežívali bohémsky život a robili divadlo, mi to jednoducho napadlo. Zrejme sa počas noci strhla malá myšlienková búrka, vďaka ktorej to vzniklo.“
Následne vymýšľal básne i hádanky pre deti v spojení s Baltazárom. „Keď to začalo fungovať, vymyslel som príbeh.“
Keď tvorí, najradšej je sám
Martin nosil v hlave príbeh, ktorý sa pýtal na papier. „Odišiel som na „panstvo“ – je to vlastne starý majer z 18. storočia, kde som bol zavretý asi týždeň sám. Žil som takým pustovníckym životom, jedol som egreše, behal v kukurici,“ hovorí a smeje sa.
Tak vznikla divadelná hra Baltazár Banán, ktorá sa po takmer desiatich rokoch dostala ako rozprávková kniha na pulty kníhkupectiev.
Hru hrávali bez jeho vedomia
Ako divadelnú hru ju Martin poslal do súťaže Artúr, kde získal jedno z ocenení. A hoci snaha o divadelné spracovanie z jeho strany bola, osud mu veľmi neprial. Nakoniec do toho prišla práca hovorcu a tak na hru, ani na písanie neostal čas.
„Vkĺzol som do úplne iného sveta a až keď som končil s prácou hovorcu, zavolali mi z trenčianskeho divadla, že by chceli Baltazára hrať. Pýtali sa ma, či sa už niekde nehral, na čo som povedal, že nie. No nedalo mi to a ešte v ten večer som si sadol k počítaču a začal som sa prekvapene pozerať koľko súborov a divadiel už hru hralo.“
V prvej chvíli mu to prišlo ľúto. „Celý príbeh som mal v hlave, nikdy som ho nevidel na javisku a pozeral som sa, ako hru „uchopili“ a ako sa vybláznili na postavách.“
Postupne ich začal oslovovať ohľadom autorských práv. „V Trenčíne mi potom povedali, že hru budú hrať aj v spišskom divadle. Tí sa mi ozvali dva týždne pred premiérou,“ spomína Martin.
Následne už chodil do divadla, kde mu dali vlastnú lóžu. „Záujem divadiel ma inšpiroval k vydaniu knihy.“
Z knihy číta deťom
Sám si vydal knihu, ktorú krstili minulý rok na Jašidielni to baánovou dužinou. „Na krste som sľúbil, že kniha bude putovná. Dáme ju do vlaku s odkazom, aby si ju odovzdávali ďalej, tak sa dostane do rúk rôznym cestujúcim.“ Tento proces má v pláne uskutočniť už v najbližšom období.
Po tom, ako kniha vyšla, strhla sa vlna záujmu. „Chodím čítavať, deti mi posielajú ilustrácie a občas sa mi kvôli nej niekto ozve.“
Knihu číta deťom od najmenších až po najväčších.
Čítanie v Levočskom múzeu. FOTO: ARCHÍV MARINA BARČÍKA
„V Levoči som čítal šiestim skupinám počas niekoľkých hodín. Boli tam deti od 1. ročníkov po šiesty,“ spomína si na jednu zo zaujímavých skúseností. „Každej skupine som čítal inak. Kým prvákom som nečítal, ale skôr príbeh prerozprával a zahral ako divadlo, šiestakom som rozprával o tom, ako kniha vznikala.“
Deťom sa vraj najviac páči časť, kde sa Baltazár Banán zamiluje do včielky, konkrétne časť, kde sa obaja prekárajú.
Pracuje aj na hre pre dospelých
Okrem Baltazára Banána už napísal Martin aj ďalší detský príbeh. „Volá sa Pred príchodom na svet a nie je ani tak o biológii, ale o tom, že sme poslaní na tento svet, v ktorom sú rôzne divy, ktoré si možno ani nevážime, nevšímame ako je napríklad úsmev, chlieb či plameň sviečky.“
Hlavná hrdinka to všetko prežíva spolu so škriatkom a až keď to spozná, dostáva sa na svet, do rodiny. Hru práve dostávajú do divadelnej podoby ako prví v trenčianskom divadle.
„Nepíšem len rozprávky. Mám rozpísaný aj príbeh pre dospelých. Základnou myšlienkou je vzťah ženy z východu a muža zo západu. Inšpiroval ma k tomu vzťah mojej sestry s Belgičanom. Zápletku neprezradím, poviem iba, že príbeh je o výpovedi dnešných tridsiatnikov, o tom, v čom sme vyrastali, čo sme zažívali."
