S Dubym, ako znie jeho prezývka, sme sa porozprávali.
O skydivingu
Mnohí ho poznajú pod názvom parašutizmus. Ale my neskáčeme do neznámeho prostredia na okrúhlych padákoch ako vojaci, ale na špeciálne upravených padákoch na vyznačenú trať do vody, piesku, či trávy. V skydivingu je 10 disciplín, ja sa venujem canopy pilotingu.
O canopy pilotingu
Rozhodujú v ňom rozhodcovia a prístroje. Posudzujú sa 4 zručnosti, a to presnosť pristátia, speed (rýchlosť), distance (vzdialenosť) a freestyle (prvky). Napríklad distance – preletím cez laserovú bránu, ktorá je vysoká 1,5m a musím sa jej dotknúť nejakou končatinou tela. Potom sa odpočítava vzdialenosť až po môj dotyk so zemou.
Doskok do vody. FOTO: ARCHÍV ROMANA DUBSKÉHO
O začiatkoch
Vyrastal som v horách a venoval som sa horolezectvu. Môj dedo bol pilot, takže som veľa času trávil aj na letisku. Sme športová rodina, môj otec začal skákať v roku 1992, ale viac sa venoval cyklistike.
V 16 rokoch, odkedy je povolené skákať, som to prvýkrát vyskúšal a chytilo ma to. Dostal som sa aj do slovenskej reprezentácie (najväčšími úspechmi Dubského sú 3. miesto v Eurocupe, 2. miesto na MČR, 2. miesto na MS).
O strachu
Pred prvým zoskokom som sa veľmi nebál, keďže som vyrastal na horách a letisku. Možno som mal rešpekt, že človek ide do neznámeho, ale strach nie. Chcel som skočiť, nikto ma do toho nenútil, chcel som to skôr ja. Strach je predchodca zlyhania, keď má človek strach z extrémnych športov, tak by to nemal robiť, je to preňho nebezpečné.
O zoskokoch
Absolvoval som už cez 4 000 zoskokov. Nedá sa špecifikovať, odkedy to niekto dostane do krvi, keďže každý je iná osobnosť, ale od nejakých 1 000 zoskokov už začína byť parašutista parašutistom a môže robiť aj inštruktora (Dubský pracuje aj ako inštruktor pri tandemových zoskokoch, záujemcovia sa môžu prihlásiť na adrese skydiveduby.com, pozn.). Na všetko treba roky, aby bol človek bezpečný sám pre seba, či dokonca pre druhých, ak ich chce učiť.
V tandeme. Dubský pracuje aj ako inštruktor. FOTO: ARCHÍV RD
Skáčem, koľko chcem a koľko mi dovolia financie. V armádnom tréningovom centre som mal aj 10 zoskokov za deň, to bol dobrý tréning.
O výške
Skáčem z rôznych výšok, záleží od toho, či to robím komerčne alebo športovo. Keď učím ľudí skákať, tak je tá výška väčšia. V zásade sa pohybuje v rozmedzí 1 000 až 4 000 metrov. Ale skákal som už aj z 50 metrov, to je tzv. base jumping (skáče sa z nejakého pevného bodu, nie z lietadla, pozn. red.).
O otváraní padáku
Keďže mám najvyššiu kvalifikáciu, tak musím mať padák otvorený do 600 m, plne funkčný. Dá sa otvoriť aj nižšie, ale to je nebezpečné. Padáky otvárame nižšie pri base jumpingu, 100 či dokonca 50m nad zemou.
O rýchlosti
Po vysadnutí z lietadla padám rýchlosťou do 200 km/h. Po otvorení padáka je to do 100 km/h. Pri pristávaní ju znižujem manévrovaním a pristávam možno v 20-tke, šmýkam sa po vode či zemi. Nepristávame hocikde, na to sú vojaci na okrúhlych padákoch, tí sa hádžu kdekoľvek (úsmev).
O výstroji
Padák sa skladá z postroja, hlavného a záložného padáku. Ďalej je to prilba, kombinéza, výškomer, elektronický hlásič výšky, slangovo nazývaný „pípak“, ktorý mám v ušiach a pomocou ktorého viem, v akej som výške. Mám aj bezpečnostný prístroj, keby sa mi niečo stalo a odpadol som, tak ten to vyhodnotí a sám sa mi otvorí záložný padák.
O nebezpečenstve
Je otázne, či sa padák otvorí správne, zatiaľ sa mi to stalo iba raz. Je to aj o náhode, alebo o tom, ako si kto zbalí padák. Balieval som si ho sám, ale teraz nemám na to čas, a mám na to ľudí, baličov. Je to jednoduché, keď má človek cvik, tak to dokáže do 10 minút. Zbalený padák dá potom do kontajnera, zatvorí ho, dá do postroja a môže ísť skákať.
Človek má pri parašutizme niekedy namále a viac si uvedomí, aký je život pekný a dvakrát viac si ho váži. So životom nehazardujeme, ale si ho vážime dvakrát viac. Krásne chvíle pri skákaní chceme totiž zažívať znova a znova. Keby sme si nechceli koledovať o to, aby sa nám niečo stalo, tak by sme všetci museli sedieť len doma. Ale koľko ľudí, toľko chutí a názorov.
Roman Dubský. FOTO: ARCHÍV RD
O kamarátstve
Keď sa niečo niekomu z nás stane, tak sa navzájom zachraňujeme. Už sa mi to stalo x-krát, boli nejaké úrazy, pády pri base jumpingu. Vtedy som musel kolegov oživovať, alebo pomáhať nakladať do vrtuľníka. Kamarátstva vznikajúce pri extrémnych športoch sú trocha iné, robíme šport, ktorý nás baví a každý je niekedy závislý na tom druhom.
