Sú médiá na Slovensku slobodné?

Svedomie médií a ich ne/sloboda! V takomto duchu sa niesla diskusia v priestoroch nadácie POLIS uplynulú stredu. Kupujú si politici, primátori a župani svoju „imunitu“ inzerciou?

ŽILINA. Diskusie usporadúvane žilinskou Nadáciou POLIS bývajú iskrivé, zaujímavé a náročné. Z tohto rámca nevybočila ani beseda so šéfredaktormi troch mienkotvorných médií na Slovensku. Hosťami boli Nora Slišková, šéfredaktorka denníka Pravda, Štefan Hríb, šéfredaktor časopisu Týždeň, a Matúš Kostolný, šéfredaktor denníka SME.

Kvalita za slobodou zaostáva

Moderátorka diskusie Vanda Tuchyňová, redaktorka Slovenského rozhlasu, hneď úvodnú otázku položila naostro. Sú periodiká na Slovensku slobodné a nezávislé? Štefan Hríb bez dlhého premýšľania odpovedal jasne a stručne: „Áno.“

Dá sa vôbec na takto formulovanú otázku odpovedať inak?

Známy moderátor televíznych diskusií Štefan Hríb svoje vyjadrenie doplnil: „Musíme ale presvedčiť o tom čitateľa. Aby to videl rovnako. Je to vec morálnych hodnôt, aké uznávame.“ Podľa neho je vplyv médií na zmýšľanie ľudí veľký, ale dôležitú úlohu zohráva spoločnosť ako taká. Média síce vidí jednoznačne ako slobodné, ale menej spokojný je s úrovňou a kvalitou novinárskej tvorby. Keď v niečom z hľadiska slobody existujú rezervy, je to jednoznačne v kvalite písania, ktorá však závisí od mnohých faktorov – počnúc prípravou mladých žurnalistov až po finančnú motiváciu autorov, ktorí sa chcú viac orientovať na problémy v spoločnosti, vyhľadávať kritické témy a spracovávať ich do žurnalistickej podoby. Je nesporné, že takéto témy si vyžadujú čas na dôkladnú prípravu a zhromaždenie faktov a toho sa novinárom dostáva málo. Redakcie väčšinou pracujú v poddimenzovanom režime s rozpočtami na hranici prežitia.

Nezávislosť nie je dar

„Bez mediálnej slobody by sme ani neexistovali,“ povedala na margo prvého okruhu otázok v diskusii Nora Slišková. „Rovnako vnímam nezávislosť. Nie je to však dar, nikto nám ju jednoducho nedal. Denne sa v redakciách o slobodu a nezávislosť bojuje. Potvrdzujeme ju v styku s vonkajším prostredím.“

Šéfredaktor SME Matúš Kostelný kolegov doplnil: „To, čo teraz tu preberáme, je hlboká teória. My, v redakcii SME robíme svoju prácu, ako najlepšie vieme, ako cítime, že máme písať a prihovárať sa čitateľom. Ťažko to merať, či to robíme dobre alebo nie. Ale nezávislosť a slobodu vnímam ako základné kamene novín.“

Aký je vplyv vlastníkov médií

Vanda Tuchyňová z ostria svojich diskusných otázok nezľavila ani ďalej. Ekonomické pozadie a vlastníci nemôžu ovplyvňovať slobodu?

Časopis Týždeň má jasne transparentných vlastníkov, čo potvrdil Štefan Hríb. Jedným je on sám, ďalším Roman Kvasnica a do tretice majiteľ Komárňanských tlačiarní Štefan Meslényi. „Najviac bojujem sám so sebou,“ odľahčil tému Hríb. „Aby do obsahu časopisu zasahovali majitelia, pokladám za absurdné. Naši autori sú tí najlepší na Slovensku a nič také by sami nikdy nepripustili. Ak majú svoj názor, napíšu ho. Podstatné je, aby ho vedeli podložiť faktami a vyargumentovať.“

Kto vlastní Pravdu?

Do slovnej paľby diskutujúcich sa v tomto tematickom okruhu dostala šéfredaktorka Pravdy. Zo skrytých i menej skrytých narážok na majetkovú podstatu Pravdy sa nevedela nijako jednoznačne vykrútiť. Stopercentným vlastníkom akcií vydavateľa je vraj Karol Birman a táto opakovaná veta spôsobovala všeobecné veselie.

Jednoznačné vlastníctvo vydavateľa denníka SME potvrdil Matúš Kostolný, 50 percent vlastní veľké nemecké vydavateľstvo a druhú polovicu Peter Vajda, podnikateľ, ktorý kvôli politickým atakom v minulosti radšej presťahoval veľkú časť svojich aktivít mimo Slovenska.

Z čoho redakcie žijú?

Účastníci žilinskej diskusie potvrdili dva známe zdroje, a to predaj výtlačkov a predaj inzertného priestoru v periodikách. Už sme spomínali, že príjmy v redakciách sú v súčasnosti na hranici existencie, nikoho nevynímajúc. Akékoľvek úvahy o dlhodobejšej dotácii médií nejakým neznámym (či známym) darcom alebo vlastníkmi akcií všetci traja jednoznačne odmietli.

Noviny a časopisy musia na seba zarobiť. Inzertný priestor predajú takmer hocikomu, až na malé výnimky – niektoré vyplývajú zo zákonov, iné z presvedčenia.

„Zaznamenávame v súčasnosti istý posun,“ povedal Hríb, „že zadávatelia reklám majú veľký záujem o PR články, viac ako o plošnú inzerciu. My to zásadne odmietame.“ Jeho postoj je pochopiteľný, pretože prelínanie PR článkov s ostatnými článkami redaktorov môže zvádzať, že obsah celých novín môže inzerent ovplyvňovať. Je to naozaj možné?

Vplyv inzerentov odmietajú

Traja šéfredaktori to jednoznačne odmietajú. „Tlak inzerentov býva v tom, že si neželajú napríklad umiestnenie vlastnej inzercie pri článkoch s kritickým obsahom,“ hovorí Nora Slišková. Matúš Kostolný spomenul, že prvý raz po mnohých rokoch sa v SME pred voľbami objavila inzercia strany SMER. „Viacerí čitatelia to pociťovali ako problém a dali nám to nejakým spôsobom najavo.“

Zástupcovia redakcii sa vyjadrili jednoznačne, že v žiadnom prípade by nedopustili, aby akýkoľvek inzerent mohol ovplyvniť iný obsah periodika, ani to, či napíšu alebo nenapíšu kritický článok.

Pravda pod paľbou otázok

Diskusia v priestoroch nadácie POLIS sa vyostrila, keď prišiel na pretras prípad odpočúvaných rozhovorov redaktorky Pravdy Vandy Vavrovej a Roberta Kaliňáka. Zverejnené prepisy ich rozhovoru totiž vôbec nesvedčia o nezávislom postavení novinárky, ale skôr o tom, že takýto rozhovor nebol náhodný či ojedinelý a novinárka sa nijako nebránila pokynom, ktoré jej Kaliňák udeľoval. Neprotestovala, neodvolávala sa na svoju nezávislosť.

Zdá sa nám, že šéfredaktorka Pravdy na besede v Žiline na túto tému nebola vôbec pripravená reagovať a vierohodným spôsobom zodpovedať otázku, prečo voči redaktorke nevyvodila primerané postihy alebo iné závery. Odvolávala sa na nezákonnosť odpočúvania a nijako nechcela reagovať na akúsi nevyslovenú dohodu medzi politikom SMER-u a novinárkou.

„Prečo máte problém priznať, že redaktorka sa nesprávala tak, ako by sa mal zachovať novinár v tejto situácii,“ priložil svoje polienko Štefan Hríb.

Regionálni politici si „kupujú“ lojálnosť?

Iste s dobrým úmyslom nastolila moderátorka večernej diskusie problém informácií zverejňovaných v regionálnej tlači. Pomohla si jedným číslom MY Žilinské noviny, aby ukázala, koľko je tam článkov hovoriacich o primátorovi Žiliny a jeho aktivitách alebo o predsedovi VÚC. Zároveň títo predstavitelia samospráv sú zadávateľmi značnej časti inzercie. Netvorí to istým spôsobom páky na ovplyvňovanie regionálneho obsahu a závislosť regionálnych médií od týchto subjektov?

Žiaľ, ani jeden z pozvaných diskutujúcich novinárov nemá na regionálnu tlač žiadny priamy dosah, ani ju neriadi. Téma teda zostala nezodpovedaná.

Diskusia zaujala

Určite však môžeme povedať, že diskusia o slobode či neslobode médií bola v Žiline veľmi zaujímavá a obsahovo rozsiahla. Hostia z troch redakcií možno takú náročnosť tém ani nečakali. Čas pri nej ubiehal neuveriteľne rýchlo, tri hodiny prešli ako nič bez jedinej prestávky. Možno aj preto, vďaka istej únave pléna, veľa otázok už z tejto strany neprišlo, aj keď zďaleka nebolo všetko o slobode a nezávislosti povedané. K tomu je však možné sa kedykoľvek vrátiť.