ŽILINA. Talent na písanie v sebe mala Marta Pažická zakorenený už v detstve. „Písala som rozprávky a básne ako dieťa,“ hovorí s úsmevom na perách a pokračuje, „keď som mala 14 - 15 rokov, boli to básne zaľúbené, o súmrakoch a o svitaní, potom som písanie odložila s tým, že možno neskôr sa k nemu vrátim.“
Rozprávky si vymýšľala
Prvýkrát sa k rozprávkam vrátila, keď sa jej narodila dcéra. „Celé tri roky na materskej som si veľmi užívala. Počas tohto obdobia som mala množstvo času splniť si všetky sny, ktoré sa mi nesplnili v detstve. A tak som si vychutnávala každý okamih a zážitok prežitý spolu s dcérou.“
Spoločne si užívali nielen výlety do prírody, ale aj čítanie rozprávkových knižiek. „Vždy okolo obeda sme vyše hodiny trávili čas čítaním, a keď už sme mali všetky knihy prečítané, začala som si príbehy sama vymýšľať.“
Trvalo to niekoľko rokov. Medzitým sa narodil syn , ktorý si rozprávky od mamy tiež veľmi obľúbil. „Tak vznikla babka bylinkárka a jej príbehy z lesa. Dnes už má „babka“ 24 rokov, ako moja dcéra,“ prezrádza autorka úspešnej knihy.
Hudobné stvárnenie
Potom, ako nastúpila Marta Pažická do práce, začala svoje príbehy pretvárať na hudobné rozprávky. Autorka je učiteľkou v Základnej umeleckej škole L. Árvaya a učí deti od najmenších až po vysokoškolákov. „Celý život pracujem s deťmi a robím pre ne rôzne hudobné projekty. Ide o výchovné koncerty. Na práci s deťmi je úžasné, že im nielen dávate, ale od nich aj dostávate, a to najmä veľké množstvo energie.“
S hudobným projektom pred dvanástimi rokmi vyhrala konkurz, ktorý sa konal v rámci celého Slovenska. „Uspela som a výborná spolupráca s hudobným centrom trvá dodnes.“ Preto aj mnohé z rozprávok, ktoré sú v knihe, deti poznajú z koncertov. „Pravdaže, sú tam príbehy, ktoré ešte nepočuli, lebo ich nemám hudobne spracované, ale chcela som čitateľovi nechať priestor na rozvíjanie vlastnej fantázie,“ vysvetľuje.
Vydaj knihu
,,Po uskutočnení mnohých rozprávkových koncertov sa poslucháči pýtali, či nemám DVD so svojimi hudobnými rozprávkami. Keďže nechcem, aby deti len pasívne sedeli a prijímali kompletný zvuk a obraz, dlho som sa voči tomu bránila. Až jedného dňa ma môj manžel podporil „veď napíš knihu“.“
Kniha je úžasná, cez písmenká vchádzame do krajiny fantázie. „Spomenula som si na tie krásne chvíle prežité s mojimi deťmi pri čítaní knihy pod jednou perinou. Ako sme si predstavovali všetky tie tajomstvá. A tak som sa s podporou mojej rodiny rozhodla, že napíšem rozprávky, pri ktorých iné deti so svojimi rodičmi prežijú krásne chvíle. “
Zrod knižky trval veľmi krátky čas. Spolupráca s výtvarníčkou Petrou Málikovou splnila nadmieru všetky očakávania Marty Pažickej. Vytvorili dielo, ktoré, ako dúfajú, osloví ľudí. Autorka hovorí: „Ponúkam im pohladenie na duši.“ Marta Pažická dúfa, že kniha urobí radosť nielen deťom, ale aj dospelým, ktorí chcú ešte snívať.
Príbehy o vzťahoch
Rozprávky v knihe sú o zvieratkách, sú v nich zachytené vzťahy a rôzne povahy, také, aké máme my ľudia medzi sebou. ,,Podvedome túžime, ako tie zvieratká v rozprávkach, nebyť sami, aby nás mal niekto rád. Preto je v úvode a závere knižky symbol hniezda. Každý niekam patrí, vytvára si svoj domov a rád sa doň vracia. Každá rozprávka vychádza z udalostí, ktoré prináša život,“ hovorí autorka a ďalej vysvetľuje, „napríklad rozprávka O ježkovi vznikla podľa zážitku z večernej prechádzky. Keď sme raz večer šli s manželom z námestia domov, na ceste sme našli ježka. Manžel povedal: „Vezmime ho domov, nech ho nezrazí auto, veď máme veľký dvor a ukážeme ho deťom". Tak aj bolo. Deti sme zobudili, aby sa prišli pozrieť na nového člena našej rodiny. A on, beťár, spával v drevenom domčeku s našimi tromi mačkami. Ostal u nás dva roky.“
Má k niektorému príbehu bližšie? Nie. Marta Pažická má rada všetky svoje príbehy rovnako. „Nedá sa povedať, že by medzi nimi bola viac alebo menej obľúbená rozprávka. Dôležité je, aby všetky prinášali radosť,“ tvrdí.
Je na každom z nás, aby si vybral tú svoju.
