znali sme nielen kus života Juraja Nvotu, ale tiež peripetie osudu viacerých osobností, s ktorými mal to šťastie stretnúť sa. Nechýbali medzi nimi Žilinčania.
Juraj Nvota by mohol poslúžiť umelcom ako predloha skromnosti, keby také niečo chceli stvárniť. Ťažko posúdiť, či mu táto vlastnosť bola zhora daná už pri narodení vo Vígľaši, vypestovaná v detstve a mladosti v Pstruši, Piešťanoch a neskôr v Bratislave, alebo ju získal a rozvíjal po vzore osobností, s ktorými sa neskôr stretával.
V rodine nechýbali osobnosti
Určite všetci po troške zanechali v ňom svoju pečať, tak ako pradedo Anton Vosátko. „Dožil sa 94 rokov a pred smrťou ešte stihol napísať príbehy rodiny, ako si ich ešte pamätal,“ s úsmevom popisoval režisér silné osobnosti rodiny. „Alebo Štefan Nvota, starý otec. Bol mäsiarom a mal mimoriadny talent na podnikanie. Akýkoľvek nápad dokázal ihneď realizovať, v súčasnej dobe by sa určite nestratil. Kým rodičia nás do kostola nevodili, starý otec na to nikdy nezabudol a nechal nás nahliadnuť do vyššieho duchovného sveta.“
Drevenice boli slobodné
„V mojom živote zohrali dôležitú úlohu drevenice,“ zdôveril sa Nvota. „Také obyčajné, ktoré sa dali kúpiť na lazoch za 1500 korún. Jednu sme aj s kamarátmi nadobudli. Jednoducho sme sa na ňu poskladali, každý do pokladničky dával, koľko mohol, a zanedlho sme ju mali. V dezolátnom stave. Ale tie spoločné chvíle slobody v nej sú nezabudnuteľné.“
Herectvo dielom náhody
Nezabudnuteľní sú aj ľudia, s ktorými Juraj Nvota pracoval, od ktorých sa učil. Zaujímavé je, že k herectvu ho nik doma neviedol. Raz však s mladým Mikulášom Hubom zašiel do divadla na predstavenie Čakanie na Godota. A to rozhodlo. Hra a výkony hercov ho zaujali natoľko, že divadlo navštevoval často sám. Prihlášku na divadelnú réžiu si podal ako alternatívu štúdia prírodovedy. Neočakávané sa stalo skutočnosťou, prijali ho na prvýkrát.
Do jeho osudov zasiahli svojim vplyvom nové osobnosti, z nich asi najväčšia profesor Miloš Pietor. Ale ani spolužiaci v herectve nezaostávali. Jozef Vajda, Zdenka Studénková či Ján Zachar – čo meno, to pojem.
Na Žilinčanov sme hrdí
Žilinský večer v Nadácii POLIS nevypovedal iba o Nvotových životných osudoch. V ukážkach jeho tvorby sme videli silu osudov ľudí, známych Žilinčanov. GEN – galériu elity národa – možno smelo označiť za jeden zo slovenských vrcholov tvorby filmových dokumentov. Budú žiť večne, aj keď v súčasnosti k nim slovenská televízia pristupuje tak trochu macošsky.
Mimoriadne pôsobivým svojou hĺbkou je dokument o psychiatrovi Ivanovi Žuchovi. Ľudí s tak iskrivým duchom a myslením je na svete ako šafránu a je len obrovská škoda, že už nie je medzi nami. Odišiel do večnosti, ale bude žiť ďalej svojím dielom, myšlienkami a prácou, čo zachytil do pohyblivého obrazu práve Juraj Nvota.
Podobne Alex Mlynarčík, výtvarník a umelec, ktorý svojím dielom oslovil Paríž, kde našiel druhý domov. Osobne pozdravil v Žiline priateľa, ktorý o ňom natočil dokument.
Mnohí Žilinčania poznajú evanjelického kňaza Daniela Pastirčáka. Črty z jeho života nás rovnako zaujali, pretože hovorili o pravde a láske, ktorú každý má v sebe, ale nie každý je schopný sa s touto bezodnou studňou podeliť s inými. Daniel vodu z tohto zdroja rozdáva často aj za nás.
Herec i režisér
Nebolo by iste správne, aby sme tvorbu Juraja Nvotu prezentovali iba v dokumentoch. Ako divadelný režisér stvárnil desiatky hier, často a veľmi rád si pripomína najmä spoluprácu so Stanislavom Štepkom v Radošínskom naivnom divadle, kde režíroval 25 spoločných hier.
A potom filmy, V niektorých hral, a treba povedať, že skvele, kto by zabudol na jeho poštára Jakuba. Iné zasa režíroval. Posledným filmom, ktorý práve máme možnosť vidieť v kinách, je Eštebák.
Najmä strednej a staršej generácii pripomenie tento film, ako sme žili v nie tak dávnej minulosti a s čím všetkým museli niektorí zviesť ťažký vnútorný boj. Vynikajúce herecké obsadenie a strhujúci dej od prvých sekúnd vás vtiahnu do obsahu.
Ani sme počas besedy nechceli vnímať realitu, že je ukážky koniec a zvyšok uvidíme – v kine.
Čas ubehol
Čas nezastavíš a večer s Jurajom Nvotom ubiehal veľmi rýchlo. Vo voľnej diskusii padali z pléna otázky o jeho vzťahu k bohu a viere, o troch manželstvách a všeobecne ako hľadí na ženy, čo dáva svojim deťom, ako vidí perspektívu herectva na Slovensku, či by nechcel nakrútiť dobrú rýdzu komédiu...
Keby sme o tom všetkom chceli podrobne písať, zabralo by to dvakrát väčší priestor. Možno niekedy nabudúce, lebo veríme, že Juraj nebol v Žiline naposledy. Ak príde, budeme tam. Vy si to taktiež nenechajte ujsť.
