ŽILINA. Slovensko je ešte stále v „parkourových plienkach“, no aj u nás sa na uliciach začínajú objavovať mladí chalani, ktorí ku športu potrebujú len tenisky a štipku odvahy. V Žiline sme takých našli. Partia mladých chalanov predvádza skoky, na ktoré by si väčšina z nás netrúfla.
V Žiline skáče už 6 rokov
Šport, sebazdokonaľovanie a prekonávanie strachu má ako záľubu, pod spoločným označením parkour, aj skupina mladých chalanov zo Žiliny. Akrobacii sa učia spoločne. Nie je to len o skákaní, ale aj
o prekonávaní vlastných zábran. Podľa svojho motta chcú byť silní aj užitoční.
Parkour nie je v Žiline až takou novinkou, hoci mnoho ľudí o ňom nič netuší. „V Žiline som začínal pred šiestimi rokmi spolu s pár kamarátmi a časom nás skákalo asi 20 ľudí. Dnes ostali z toho asi len štyria aktívni,“ povedal parkourista Michal, ktorý vysvetlil, prečo sa pre neho tento, pre mnohých nebezpečný šport, stal takou záľubou, „celý parkour je o tom, že sa človek snaží prekonávať sám seba, po fyzickej stránke, lebo sa snaží naberať do tela silu, ale chce zvládať výzvy aj po psychickej stránke. Je to o prekonávaní strachu.“
Na strach treba zabudnúť, potom nebudú zranenia
Práve psychika a sebadôvera hrá veľkú úlohu v tomto, ako títo mladí muži upresnili, umení pohybu. Ak si človek neverí, môže to skončiť zle.
Pri pohľade na kúsky, ktoré títo chalani stvárajú sa natíska otázka, či na ich tele ešte existuje časť, ktorá nebola zlomená. Prekvapujúco, ani jeden z nich sa pri parkoure vážnejšie nezranil. „Tie menšie zranenia sa mi vždy stali preto, lebo som chcel robiť niečo, na čo som sa doslova necítil a silou mocou som to chcel spraviť,“ vysvetľuje ďalší parkourista Matúš.
„Keď si človek verí a má zdravý úsudok čo dokáže a čo nie, tak je veľmi malá pravdepodobnosť zranenia,“ dodal Matúš. „Väčšina z tých skokov sú vlastne jednoduché veci, aj keď sa to tak na prvý pohľad nemusí zdať. Vždy, ale keď ich chce niekto vyskúšať po prvýkrát, tak sa bojí. Keď sa človek nezľakne, tak mu to zväčša vyjde, ale keď statí koncentráciu, tak to dopadá zle,“ povedal Michal.
Čo na to rodičia?
Matúš priznáva, že si ale takúto záľubu nevie predstaviť
z pohľadu rodiča. Na druhej strane je vďačný, ako mu tí jeho veria. „Oni si už aj zvykli, lebo ja som bol odmlada čiperný, ale je mi jasné, že vždy sa budú trochu báť,“ povedal Matúš.
S políciou sa vraj dá dohodnúť
Väčší problém ako s rodičmi majú mnohí mladí parkouristi s okolím a policajtmi. Neraz sa totiž stane, že počas predvádzania úžasných skokov príde ruka zákona, ktorá ich pošle preč. Chalani však tvrdia, že
s každým policajtom sa dá normálne dohodnúť. „My isto nechceme, aby si niekto myslel, že ničíme verejný majetok a tak sa snažíme byť skôr slušní. Keď si nás zavolajú, tak zbytočne neprovokujeme, aby nemali nejaké predsudky, že tu robíme niečo zlé a potom sa s nimi zväčša dá dohnúť,“ povedal Matúš.
Parkourista zachránil život
Obratnosť sa podľa mladých žilinských parkouristov hodí aj do reálneho života. Poznajú príbehy, kedy takýto mestský akrobat dokázal dokonca zachrániť život. „Taký extrémny prípad bol, keď mladý chalan v lese spadol pomedzi skaly. Parkourista, ktorý tam bol, už mal takýto terén zvládnutý a tak sa nebál ísť za ním a v konečnom dôsledku mu zachránil život,“ povedal Michal.
