ŽILINA. Hoci sa Veronika Chúpeková nenarodila v Žiline, ale v Považskej Bystrici, v našom meste je takmer stále. Všetko kvôli práci redaktorky spravodajstva televízie Markíza.
Čím chceš byť?
Málokto z nás robí to, čím túžil byť už od detstva. Veronika síce nemala svoje vysnívané povolanie, avšak: „Jednoznačne som vedela, že najväčší dar, ktorý som od Boha dostala je talent na spievanie, niekoľko rokov som navštevovala aj školu umenia. Keď som sa však rozhodovala, či sa uberať týmto smerom po strednej a základnej škole, nechala som sa ovplyvniť všeobecným názorom, ktorý vtedy panoval v spoločnosti. A síce, že hudba ma neuživí, a že spievať si predsa môžem aj popri inom zamestnaní. Dnes viem, že to bola chyba, pretože ak je človek šikovný a pracuje na sebe, má veľkú šancu presadiť sa.“
To, že sa nerozhodla pre vyššie hudobné vzdelanie jej nakoniec poriadne zamiešalo karty. Nadchnúť sa totiž dokázala takmer pre všetko. „Čakala som teda na blesk z jasného neba a ten prišiel - v podobe ponuky z televízie, ktorá mi ukázala smer,“ prezrádza sympatická redaktorka.
Úspešný kariérny štart
„K svojej práci som sa dostala úplnou náhodou,“ hovorí Veronika. „Keď som chodila na považskobystrické gymnázium, oslovila ma spolužiakova sestra, ktorá vtedy pracovala v regionálnej televízii Považie ako moderátorka a redaktorka relácie pre študentov. Odchádzala študovať na vysokú školu a hľadala za seba náhradu. Povedala, že som rovnako bláznivá ako ona a na tú prácu by som sa hodila. Išla som teda na konkurz a uspela som.“
Keď skončila štúdium na gymnáziu, ostala v televízii pracovať na plný úväzok a popri tom študovala vysokú školu. Teraz navštevuje 1. ročník magisterského štúdia na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila Metoda v Trnave.
Okrem moderovania študentskej relácie, Veronika pracovala aj ako redaktorka a moderátorka spravodajstva, športu a neskôr aj publicistiky. „A moja prvá skúsenosť s celoplošnou televíziou?
V rámci ešte regionálnej televízie som dodávala spravodajské príspevky z regiónu pre STV. Neskôr po úspechu v celoslovenskej súťaži regionálnych a lokálnych televízii – Lotos, ma oslovila televízia Markíza,“ vraví. A ako regionálna redaktorka spravodajstva pre Žilinský kraj tam pracuje už tretí rok.
Rozmanitosť
Každá práca má svoje klady aj zápory. Za pozitívum Veronika považuje to, že každý deň je iný. „Žiadny stereotyp. Stretávam množstvo zaujímavých ľudí, veľa cestujem, neustále sa dozvedám nové veci z rôznych oblastí života,“ hovorí.
Niekedy sú to aj humorné veci. „Najzaujímavejšiu klebetu, ktorú som počula bola, že môj kameraman je aj môj manžel,“ smeje sa.
Veronika má rada, keď svojou reportážou a úsilím „pohnúť ľadmi“ dokáže pomôcť ľuďom, ktorí už stratili nádej pri riešení problému. Často sa jej stáva, že ju ľudia zastavujú aj na ulici. „Často ma aj oslovujú, väčšinou s prosbou, aby som im pomohla vyriešiť nejaký problém.“
A hoci by sa mohlo zdať, že práca novinára je výborná v tom, že si urobíte počas dňa voľno kedy vy chcete, nie je to také ružové ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Veronika vníma práve svoju pracovnú dobu ako negatívum. „Okrem pár voľných dní, musím byť
k dispozícii 24 hodín denne. Predstavte si hlbokú noc, keď sa vám spí najsladšie, a zrazu zazvoní telefón a musíte vstať a ísť do práce. Niekedy mi je až do plaču.“
Zlá životospráva
Podľa Veroniky Chúpekovej majú novinári strašnú životosprávu, pretože pri svojej práci sa mnohokrát ani nestíhajú najesť. „Keďže bývam v Považskej Bystrici, každé ráno cestujem. Popritom vybavím milión telefonátov, kde si dohadujem respondentov do reportáže. Ak stihnem, dám si v Žiline s kolegom niekde raňajky. To ale väčšinou nestíhame a vlastne ani obed.“
Keď už by si mala vybrať kuchyňu, ktorá jej chutí, jednoznačne by to bola tá jej. „V tej je totiž výber všetkých jedál, ktoré mi chutia,“ smeje sa a dodáva, „vždy sa snažím zohnať alebo napodobniť recept. Hoci variť z pamäti, bez papierika s receptom, ešte neviem, ale od hladu by sme nepomreli. Veľmi ma baví variť najmä rôzne špeciality, nové netradičné recepty. Málokedy však mám na to čas.“
Slabá pamäť na mená
Pri svojej práci prichádza Veronika do styku s mnohými ľuďmi. Zapamätať si každého či väčšinu z nich neprichádza do úvahy. Obzvlášť keď nemáte vôbec pamäť na mená.
O tom by vedela svoje rozprávať aj Veronika. „Nemám dobrú pamäť na mená, čo mi v mojej práci dosť komplikuje život. Ak chcem napríklad nájsť v mojom telefónnom zozname číslo na nejakého starostu, musím si jeho meno najskôr vygoogliť.“
Život nie je len práca
Aj keď to vyzerá tak, že Veronika iba pracuje a na nič iné nemá čas, nie je to tak. Pri množstve práce, prípadov, ktoré treba vyriešiť si nájde čas aj na oddych. Za oddych však nepovažuje vylihovanie pred televízorom. „Mám rada aktívny relax.“
Väčšinu času totiž trávi so svojím priateľom, s ktorým to spolu ťahajú takmer dva roky. „Zaujal ma svojou charizmou, charakterom, zmyslom pre humor, zodpovednosťou, tým, že má v živote sny a že ma dokáže nabíjať energiou a nie ma o ňu len oberať.“
