aby bolo pre ľudí kino stále príťažlivé.
ŽILINA. Slová ako Dolby Surround 7.1, Dolby 3D systém, Dolby Digital, DCI a podobne nie sú pre Zuzanu Bielčíkovú žiadnou neznámou. Vo filmovej brandži sa pohybuje viac ako štvrťstoročie. Kiná zakladala, kiná zavierala. Zažila kinosály praskajúce vo švíkoch, no zažila ich aj zívajúce prázdnotou. Je totiž riaditeľkou spoločnosti Tatrafilm v Žiline, ktorá distribuuje filmy do 150 kín po celom Slovensku.
Cesta knihovníčky
Zuzana Bielčíková začínala ako knihovníčka. Vyštudovala vysokú školu Dejín umenia a kultúry. „V roku 1977 som išla robiť na bývalé ONV, na odbor kultúry. Mala som na starosti kiná, galériu, múzeum, osvetové stredisko a knižnicu. Keď však v 1985 odišiel riaditeľ mestskej správy kín, lebo v tej dobe patrili kiná pod mesto, nastúpila som na jeho miesto,“ spomína, ako sa dostala k filmovej brandži.
V tej dobe viedla spolu 11 kín. Pod správu miest patrili kiná nielen v meste, ale aj v prímestských častiach. „Mala som pod sebou amfiteáter, kino Úsvit, no i kiná v Tepličke nad Váhom, v Rosine, vo Višňovom, v Turí, v Zádubní, či v Bytčici. Každá obec bola vtedy vybavená technikou.“
Spolu s kolegom neskôr založili kino Centrum.
Návštevnosť lámala rekordy
V období socializmu a totality sa v amfiteátri počas leta konali často festivaly. „Účasť bola 5 až 6-tisíc ľudí. Žilina žala úspech a skoro každý rok sme boli najlepším mestom v návštevnosti,“ hovorí Zuzana Bielčíková a pokračuje: „Bolo to tým, že tu boli fabriky, chemická, Slovena a pod., oni vtedy sami zobrali naraz 2 000 lístkov.“
Cena lístka sa v tej dobe pohybovala od 3 do 5 korún.
Aj práca bola jednoduchšia. „Programovanie bolo ľahké, keďže bola vtedy len jedna distribučná spoločnosť, raz do mesiaca som chodila do Banskej Bystrice do slovenskej požičovne filmov, z ktorých som vybrala filmy do kín. Hoci vtedy 70 % filmov bolo socialistických a 30 % z Európy, nie všetky, len preferované. Takým filmom bol napríklad francúzsky Medveď.“
Zo dňa na deň
Po roku 1989 štát prestal dotovať kultúru a mestá postupne rozpredali kultúrne domy a kiná zo dňa na deň zanikli. „V meste ostali tri kiná, ktoré si zobral pod seba Tatrafilm. Vďaka tomu už mesto nemuselo na kiná prispievať.“
Filmy, ktoré sa v kinách hrali už nemuseli byť socialistické. Distribučná spoločnosť doviezla filmy zo západu. „Prvou lastovičkou bol Tanec s vlkmi. Ten sme točili od rána do večera, prevážali ho z Úsvitu do Centrumu a stále to nebolo vyhrané. Dovtedy ľudia nemali americké filmy, a tak ich brali plným priehrštím. Návštevnosť bola obrovská.“
Hlad po amerických filmoch neutíchol vraj dodnes. Stále ostávajú najnavštevovanejšie. „Slováci nie sú lokálpatrioti ako napríklad Česi. Bohužiaľ. V Čechách príde na český film toľko ľudí, že predbehnú tržby aj najlepších amerických filmov. U nás nie. Ešte kedysi dávno mali v kine Centrum výsostné právo premiéry filmov Martina Šulíka, ale Žilinčania na jeho filmy nechodili. Preto nám nemôže nikto vyčítať, že kiná na Slovensku hrajú najmä americké filmy.“
Návštevnosť klesla
Oproti deväťdesiatym rokom návštevnosť v kinách rapídne klesla. Ľudia si filmy pozrú na DVD alebo si ich stiahnu na internete. Je čoraz ťažšie prilákať ich pred obrovské biele plátno.
Z toho dôvodu postupne zanikli v Žiline všetky kamenné kiná. „Keď som zatvárala Úsvit, plakala som, lebo to bolo prvé panoramatické kino v kraji a Žilinčania ho milovali, bolo to také rodinné kino,“ prezrádza. Stalo sa tak v roku 2006. O dva roky na to zatvorili aj kino Klub v Dome odborov a koncom roka 2009 zaniklo aj posledné z kamenných kín v Žiline, kino Centrum.
Vo svetle multikín
Viacero sál, pohodlné kreslá, kvalitný zvuk, 3D filmy, popcorn, kola, to sú priority multikín, ktoré nahradili klasické staré kiná. No po zániku Centrumu si ľudia od návštevy odvykli celkom. „Keď zatvoríte kino na tri mesiace, tak zomrie. Už ho viac neotvoríte, ľudia si odvyknú a už neprídu.“
Po otvorení Ster Century Cinemas v OC Mirage trvalo veľmi dlho kým doň Žilinčania začali chodiť. „Prvé mesiace som tu mala 5 - 6 ľudí,“ hovorí Zuzana Bielčíková a dopĺňa: „Mali predsudky voči budove, a zvykli si chodiť do Maxu.“
Aby sa multiplex dostal do pozornosti bolo treba spraviť viacero vecí. „Jednou z dobrých vecí bolo založenie Ladies Clubu. Od jeho vzniku v 2010 máme stále plno.“ Na spomínanú akciu chodievajú hlavne ženy rôzneho veku. „Väčšina žien žije sama a toto je pre ne chvíľa kedy sa stretnú s inými ženami a porozprávajú sa.“
Ladies Club vznikol nielen za účelom pozrieť si dobrý film, ale aj sa stretnúť a porozprávať o živote, o každodenných starostiach a radostiach. „Naposledy sme mali Ladies Club v období Fašiangov. Každá dáma dostala v rámci vstupného dve šišky a pri tejto príležitosti som upiekla aj 240 palaciniek s gaštanovo-šľahačkovou plnkou,“ vraví Zuzana Bielčíková, ktorá sa dámskych stretnutí pravidelne zúčastňuje. „Hoci ide o dámsky klub, našimi členmi sú už aj muži.“
Ďalšou zaujímavou akciou, ktorá láka do kín je Detský kútik. Deti s rodičmi prichádzajú na predpremiéru najnovšej rozprávky.
Teší sa z maličkostí
Zuzana Bielčíková vo svojom voľnom čase veľa číta. „Strašne rada čítam, viem rozjímať, viem snívať. To, že sa niečo nesplní, nevadí. Pre mňa nie je radosť, že vyhrám 2 milióny. Moja radosť je, keď mi 8-ročný vnuk zahlási, že na polročnom vysvedčení mal samé jednotky, alebo keď mi 4-ročný vnúčik niečo nakreslí pri kuchynskom stole. Sú to drobné radosti, ale veľmi sa im teším,“ hovorí.
