Jozef Hramec civčí služobné psy už veľa rokov. Najnovšie sa medzi ne dostala aj doslova rarita. Asi jediný doberman v záchranárskej službe sa javí ako vhodný pes na túto prácu. Hramec si chváli najmä jeho kondičku a rozvahu.
ŽILINA. Jeden a trištvrte ročný doberman, ktorý nosí desivé meno Démon, budí na pohľad rešpekt. Pri bližšom spoznaní však rúca akékoľvek predsudky o bojových plemenách. Spolu s jeho majiteľom budú pomáhať pri zachraňovaní životov.
Doberman ako záchranár je netypický
Démonov majiteľ Jozef Hramec už od začiatku vedel, že Démon bude služobný pes. Pôvodne rozmýšľal, že bude ako náhradník za agresora Dustyho, ktorý pracuje pre Mestskú políciu v Žiline. Časom si začal všímať jeho vlastnosti, ktoré sa pre záchranársku prácu mimoriadne hodili. Napriek tomu, že takáto rasa pre ňu nie je obvyklá, Démon bude záchranár „Nielen u nás, ale aj v organizáciách s ktorými spolupracujeme v Čechách a Rakúsku, fakt nepoznám jediný príklad, kedy bol doberman v záchrannej službe,“ povedal Hramec.
Jeho kondička je famózna
Démonove predispozície vychádzajú jeho budúcej práci v ústrety: „V niečom má lepšie vlohy. Tie jeho dlhé nohy a výdrž, to je niečo famózne,“ povedal Hramec. Okrem behu musí takýto pes aj stopovať, čo je pre neho mnohokrát ešte náročnejšie. A to nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke. Záchranársky pes sa preto musí vedieť naplno sústrediť a mať dobrú kondičku.
„Teraz na poslednom väčšom tréningu bežal osem kilometrov za autom. Keď som vystúpil, tak som videl, že on ani nie je zadýchaný. Toto sa do práce v teréne hodí,“ povedal Hramec.
Stopovanie ho baví
Hramec Démona len chváli: „Vyzerá to na prvého dobermana záchranára. Na svoj vek je fakt nadštandardný a vnímavý.“ Dobré vnímanie a chápanie povelov je základom. Záchranársky pes v teréne hľadá všetky veci, ktoré aspoň trochu súvisia s ľudským pachom. Niekedy ich musí doniesť, inokedy len štekať a privolať tak psovoda. Popri tom ho to musí ešte aj baviť. „Démon je vyslovene v eufórii, keď má vyhľadávať. Je to presne to, čo potrebujem - stopercentné nasadenie,“ povedal Hramec.
Dvaja nerozluční parťáci
Hramec hovorí, že cvičiť dobermana je tažšie, ako napríklad vlčiaka. Musí však pochopiť povahu psa a nájsť si k nemu cestu. „Je to môj parťák. Cez deň je so mnou v robote, potom sme spolu doma. Je to člen rodiny. Keď je, napríklad, zranený alebo chorý a nesmie behať, tak sa vozí so mnou v aute. Sme spolu stále,“ povedal Hramec.
Jozef časom začal rozprávať o Démonovej povahe, ako keby hovoril o človeku: „By ste sa čudovali, aký vie byť žiarlivý. Keď hladkám druhého psa a jeho si nevšimnem, tak sa patrične ozve. A ešte vie byť aj poriadne tvrdohlavý.“
Pokojná povaha a rozvaha
39-kilogramový doberman Démon už z väčšej časti pochopil, ako sa má správať. Občas dokonca aj prekvapí. „Démon dobre vie, že sa nesmie biť. Tak ako si nesadnú niektorí ľudia, tak to je aj medzi psami. Ja by som si ale myslel, že keď sa strhne bitka, tak doberman je prvý, ktorý to tam pôjde vyriešiť. Na cvičisku sa asi dva metre od Démona začali biť psy. On sa iba díval a nerozbehol sa za nimi. Neskutočné,“ poznamenal Hramec.
Démon sa na svoju prácu ešte len zaúča. Ku kvalitnému záchranárskemu psovi má ešte dlhú cestu, no už teraz je na nej ďalej, ako by sa dalo čakať. Pri poslednom výcviku hľadal so svojimi „kolegami“ ľudí pod lavínou.
„Zahrabali nás pod sneh do takej rúry, potom to ešte prešli skútrom a tie psy nás museli nájsť. Priznám sa, nebolo mi vtedy všetko jedno,“ povedal Hramec.
Aj toto bude v práci Démona, ktorý je teraz jednoznačnou raritou.
