ŽILINA. Od januára čoraz častejšie vídať v uliciach mesta novú tvár. Je ňou známy herec Miloslav Kráľ. Jeho tvár Žilinčania poznajú nielen z divadelného javiska, dabingu, ale aj z televízie, kde účinkuje v slovenských seriáloch.
Život kočovníka
Žilina pre Mila Kráľa nie je neznámou. „Prvýkrát som sem prišiel s mamou, keď sme vyberali oblek na stužkovú,“ zaspomínal herec. Ako hovorí, každé mesto má svoje špecifikum, no on ich vníma skôr pracovne. „Veľa sa pohybujem medzi Martinom, Žilinou, Nitrou, Bratislavou a Banskou Bystricou. Jednotlivé mestá si tak zaraďujem podľa divadiel, ľudí, kaviarní.“
V súčasnosti teda Milo Kráľ vedie akoby kočovný život. Jeho stále stanovisko je však v Martine. „Snažím sa tam tráviť najviac času, čo je niekedy ťažké, lebo veľa času trávim na cestách, najmä v Bratislave, kde natáčam, chodím do školy a mám tam aj internát.“
Milo Kráľ študuje filmovú réžiu už tretí rok. „Pokúšam sa do toho preniknúť,“ vyslovil. Baví ho robiť viac vecí, nerád ostáva pri jednom.
Divadlo verzus televízia
Mila Kráľa poznajú mnohí diváci ako nepríjemného doktora Matejku, či v súčasnosti ako architekta Petra Farného, ktorý si nespokojnosť v manželskom živote kompenzuje vzťahom s mladou ženou, svojou neterou. Ako vníma hranie pred kamerami a na doskách, ktoré znamenajú svet? „Sú to dosť rozdielne oblasti. V divadle je ten proces pomalší, a aj ponor do tých postáv je hlbší, samozrejme pri filmovačkách to závisí od projektu, ale v princípe sú tlačení všetci do veľmi rýchleho tempa, čo na tých seriáloch aj dosť vidieť,“ prezradil.
„Práca na seriály je omnoho rýchlejšia ako v divadle a nie vždy výhodnejšia,“ doplnil. Najväčšiu výhodu hrania v divadle vidí v tom, že na javisku vidí herec celé dielo, a herec to má všetko v rukách, pričom pri filmovaní nie. „Tam vždy vnímate iba obrazy, ktoré robíte a robíte ich z viacerých uhlov a viackrát, netušíte aký bude strih, ako to nakoniec ostane, čo sa vystrihne, ani ako to bude vyzerať celkovo. Nápovedu vie dať scenár, ale nemusí byť zárukou dobrej realizácie. Scenár Nevinných sa mi páči, ale na realizácii vidno, že je trošku „z rýchlika“.“
Milo Kráľ si nemyslí, že by mal hraniu v televízii lepší postoj ako k hraniu v divadle. „Je to iný štýl herectva. Myslím si, že je dobré sa ho naučiť, vyskúšať si ho. Sú to skúsenosti.“
V každej postave je kúsok z neho
Pre Mila Kráľa je dôležité, ako je postava napísaná. Čo má za sebou, akú motiváciu k tomu čo robí, či sú jeho činy vzhľadom k minulosti a prítomnosti uveriteľné. Či tá postava nie je plochá.
„V každej postave, ktorú som hral bola istá podobnosť so mnou. Jednoducho vždy si musím k postave nájsť kľúč, to znamená, že si zo života vybavujem situácie, ktoré sa k tomu hodia, čo som zažil a tú skúsenosť využívam v prospech tej postavy,“ vysvetlil a doplnil: „Možno Ivanov, ktorého som hral v divadle v Martine, mi bol dosť blízky.“
Skladateľ
Okrem hrania a štúdia réžie je Milo Kráľ aj skladateľ. Dokonca v roku 2009 dal dokopy partiu martinských hudobníkov, s ktorými hrali ako Milo Kral Band skladby, ktoré urobil predtým pre divadelné predstavenia. „Bol to projekt, ktorý teraz skôr nefunguje ako funguje. V roku 2009 sme absolvovali asi 15 koncertov, potom som už na to nemal čas ani energiu. Teraz som však podal grant na ministerstvo kultúry, kde som požiadal o príspevok na nahranie a vydanie albumu. Či to vyjde alebo nie, uvidíme.“
K hudbe inklinoval Milo Kráľ už na gymnáziu, kde robil hudbu pre amatérskych filmárov a rôzne dokumenty. Na vysokej škole, popri štúdiu herectva ho kamarát a režisér Dodo Gombár (v Žiline režíroval hry Tretí vek a Stalin v Žiline, pozn. autora) požiadal, aby pripravil hudbu do jeho novej inscenácie. „A potom to už šlo samo,“ povedal.
Súťaživý typ
Okrem hrania si Milo nájde čas aj na niečo iné. Okrem svojej rodiny, ktorej sa zvykne venovať má rád hudbu a šport. „Takmer akýkoľvek, som súťaživý typ. Mám rád plávanie, lyžovanie, tenis. Jediné, čo neviem je prehrávať, to ma hrozne štve,“ prezradil na seba s úsmevom na perách a dodal: „Ale učím sa prehrávať. Mám 13-ročného syna s ktorým som zatiaľ stále vyhrával, no už je vo veku, kedy začína vyhrávať on a strašne ma to štve. No učím sa to zvládať.“
Posila žilinského kolektívu
Ešte v decembri minulého roku mu volal Eduard Kudláč, umelecký šéf žilinského divadla, či by im neprišiel do divadla pomôcť. „Keďže ich mám rád, pristúpil som na to,“ povedal. Divadlo v Žiline pre neho nebolo žiadnou neznámou. „Spolupracovali sme spolu aj predtým. Robil som k niektorým predstaveniam hudbu, s martinským divadlom sme sem chodievali hosťovať a s Edom sme spolu robili, keď som ho zavolal do Martina robiť inscenáciu Predtým/Potom. Mám veľmi rád jeho predstavenia, aj jeho ako človeka. Takže nebol problém prijať jeho ponuku, akurát to časovo zladiť s mojimi inými aktivitami a záväzkami.“
Hercov z nášho kolektívu pozná, takže vedel do čoho ide. A ako priznal: „Je tu príjemná atmosféra, čo nebýva často.“
Práve teraz robí spolu s ostatnými hercami na v poradí tretej scénickej prezentácii Ako v sistrách lístia šum v réžii Eda Kudláča, ktorá by mala mať premiéru začiatkom februára.
