Spoločnosť pritom previedol od štátneho podniku, cez štátnu akciovku až po prosperujúcu súkromnú spoločnosť, ktorá je tretím najväčším dopravným podnikom na Slovensku.
Ako ste sa dostali k doprave. Inklinovali ste k nej už od detstva, alebo ste mali iné predstavy o svojej budúcnosti?
Patrím k tým šťastným ľuďom, ktorí robia prácu, ktorá ich baví. Musím povedať, že k autobusom som inklinoval už od základnej školy. Mal som jasnú predstavu, že v budúcnosti budem robiť niečo ohľadom autobusovej dopravy. Začalo to tým, že súčasťou mojej detskej izby bol volant a autobusová palubná doska. V dvanástich som začal intenzívne sledovať fungovanie MHD v meste. Robil som si zápisky o vozidlovom parku
a cestovných poriadkoch.
Predpokladám, že ste dopravu aj študovali.
Po skončení gymnázia som vyštudoval odbor cestná a mestská doprava na Vysokej škole dopravy a spojov. Po jej skončení som v roku 1988 nastúpil do vtedajšej ČSAD Žilina. Tento podnik je teda mojím prvým a zatiaľ aj posledným zamestnaním.
Aká bola vaša kariéra vo vnútri firmy?
Hneď na druhý deň po štátniciach som nastúpil na pozíciu dispečera, ktorá bola jednou z mojich vysnívaných. V roku 1990, kedy ešte stále fungovala veľká ČSAD s nákladnou, aj mestskou dopravou, som povýšil na pozíciu vedúceho osobnej dopravy. Riadil som MHD, prímestskú, aj zájazdovú dopravu, ktorá v tých rokoch zaznamenávala veľký boom. Po odčlenení nákladnej dopravy a vzniku Dopravného podniku mesta Žilina, sa v roku 1994 moja funkcia pretransformovala na dopravného námestníka SAD. V roku 1999 som bol menovaný do funkcie riaditeľa spoločnosti a v nej pracujem už dvanásty rok.
Za toto obdobie sa však vo firme veľmi veľa zmenilo. Prešla od štátneho podniku, cez akciovú spoločnosť so stopercentným vlastníctvom štátu, vstup súkromného akcionára, spoločnosti SIRS, až po jej získanie majority. Dnes pracujem ako predseda predstavenstva spoločnosti a generálny riaditeľ.
Čo sa vám počas dvadsiatichtroch rokov vo firme podarilo? Na čo ste najviac hrdý?
Počas môjho pôsobenia vnímam tri dôležité medzníky. Keď som v júli 1988 nastupoval, v Žiline sme spúšťali AVTD, autobusovú verziu trolejbusovej dopravy. Z 35 liniek sa pretransformovalo 18, ktoré sme už postupne pripravovali na trolejbusovú dopravu. Prešli sme na intervalový cestovný poriadok. Pre verejnosť to bola úplná zmena systému a pre nás veľmi ťažké obdobie, ustáť tie stovky pripomienok, sťažností, petícií. Samozrejme, boli aj ľudia, ktorí si pochvaľovali, že sa im systém dopravy zlepšil. Väčšinou sa však ozvú tí, ktorí sú nespokojní, ktorým sa doprava skomplikovala. Odrazu museli prestupovať a nevedeli pochopiť, že doprava musí riešiť predovšetkým nosné prúdy a pokiaľ sa nich cestujúci nenachádza, musí aj prestupovať. Bolo na hrane, či to ustojíme. Ale ustáli sme to. Boli však aj mestá, ktoré tlak verejnosti neustáli a systém vracali späť. Život ukázal, že sme systém nastavili dobre, pretože, s drobnými úpravami, funguje dodnes.
Aký bol váš ďalší medzník?
V roku 1999, keď som sa stal riaditeľom spoločnosti SAD Žilina, sme z ministerstva dostali úlohu, že SAD-ky v kraji treba v záujme zvýšenia efektívnosti centralizovať. Dostal som za úlohu zabezpečiť pričlenenie SAD-iek v Martine, Turzovke, Kysuckom Novom Meste a Čadci k Žiline. Bola to nesmierne ťažká úloha, pretože jedinou prosperujúcou bola žilinská spoločnosť, Čadca fungovala s vyrovnaným hospodárením. Ostatné boli v hlbokých stratách, mali obrovské záväzky, nepoplatené faktúry. Bolo treba urobiť kroky k ich ozdraveniu, ale tak, aby to neublížilo Žiline.
Ako sa vám to podarilo?
Dokázali sme postaviť dobre fungujúci a konštruktívny tím ľudí. Urobili sme nepopulárne kroky. V priebehu pol roka sme prepustili skoro tristo zamestnancov, prevažne administratívnych, takže dopravné výkony zostali zachované. Všetky činnosti sme centralizovali a zatvorili sme prevádzky v Turčianskych Tepliciach, Turzovke, Kysuckom Novom Meste. Firmu sme ozdravili. Za desať rokov máme, pri takmer rovnakých kilometrických výkonoch o 500 zamestnancov menej. Pravda, niektoré výkony a činnosti si aj objednávame. Treba povedať, že firmu to jednoznačne ozdravilo. Potvrdilo sa, že fungovanie so šiestimi prevádzkami, v každej s administratívou, kúrením, či svietením a starostlivosťou o vozidlá, by bolo nemysliteľné.
Niektoré činnosti si aj objednávate?
Áno, ide o outcoursing. Kedysi veľká ČSAD zabezpečovala všetky potrebné činnosti sama, vrátane strážnej služby, opravárenstva, či stravovania zamestnancov. To už pokladáme za prežité. Od roku 2005 sme začali budovať model outcoursovania. Základným predpokladom pritom je, že služba nesmie byť drahšia, ako keď sme si ju zabezpečovali sami, ale zároveň musí byť lepšie profesionálne zvládnutá. Takto nám zostáva viac priestoru na to, aby sme sa mohli venovať tým činnostiam, ktoré sú pre nás nosné.
Dostávame sa k tretiemu medzníku.
Tým je posun spoločnosti a jej transformácia na akciovú spoločnosť s následným vstupom súkromného investora. Ten mal záväzok, že musí vložené prostriedky použiť na obnovu vozidlového parku. Tým sa naštartoval celý proces jeho obnovy. Dnes sa môže SAD Žilina popýšiť najmladším vozidlovým parkom na Slovensku, kde priemerný vek autobusov je okolo štyroch rokov.
Bežný cestujúci vidí len vrchol ľadovca vašej práce, keď ráno nasadne do autobusu. To však určite nie je všetko. Aké ďalšie činnosti vykonávate?
Je to jeden spojitý proces. Začína sa poznaním potrieb zákazníka, ktorý je dôležitý pre prípravu cestovných poriadkov. Tie by mali vyhovovať najväčšej skupine cestujúcich. Vytvoriť cestovný poriadok je nesmierne zložitý proces, nikdy sa pritom nedá vyhovieť úplne každému. Niektorí cestujúci to ťažšie chápu. Keď máme cestovný poriadok, treba naň postaviť prácu vodičov. Cestujúci musí mať pocit, že za volantom sedí odpočinutý vodič. Ten musí mať vodičské oprávnenie, zdravotnú a psychologickú prehliadku a aj kartu vodiča. To všetko treba z našej strany organizačne zabezpečiť.
Nasleduje práca dispečerov, ktorí zadeľujú prácu tak, aby všetky linky a spoje boli obsadené vodičmi a autobusmi. Garážmajstri zase dozerajú na to, aby autobusy boli v stopercentnom stave. No a, samozrejme, sú tu samotní vodiči. Ich práca je nesmierne zložitá. V dnešnej premávke vedú vozidlo, komunikujú s cestujúcimi, vybavujú ich cestovnými lístkami, čiže narábajú s peniazmi a majú aj hmotnú zodpovednosť, často ich naháňa čas. Veľmi si ich prácu ceníme, hlavne tých, ktorí u nás vydržali celé roky. Robiť túto robotu, je hlavne o povahe, komunikácií, zodpovednosti a schopnosti pracovať s ľuďmi.
Sú aj adekvátne finančne ohodnotení?
Určite patria k najlepšie ohodnoteným v tejto kategórii v rámci Slovenska.
Ako sa vám podarilo, že dokážete firmu úspešne riadiť? V čom je váš recept na úspech?
Základom je dobre postavený tím. Je to totiž tímová práca. Konečné rozhodnutie je síce na mne, ale ja vždy preferujem dobrý tím, ktorý nielen plní príkazy, ale prichádza aj s námetmi a nápadmi. Manažér nemôže len rozkazovať, ale musí aj počúvať kolegov, ktorí prinášajú myšlienky.
Iste máte aj problémy.
Najvážnejším problémom, s ktorým sa boríme, je pokles cestujúcich. Konštatujeme to každý rok. Sčasti to pripisujeme kríze a nezamestnanosti. Proti nám však hrá najmä rastúci stupeň motorizácie. Kto raz presadne na vlastné osobné vozidlo, už sa k nám veľmi ťažko vracia. Tu vidím jedinú cestu, ktorú už v Európe pochopili a tou je zatraktívnenie hromadnej dopravy. Musíme sa zamýšľať nad reguláciou individuálnej dopravy, najmä v oblasti parkovania. Ďalším nástrojom je vytváranie integrovanej dopravy, aby sa cestujúci čo najrýchlejšie dostali do práce a cieľa svojej cesty. Samozrejme, je veľmi ťažké povedať ľuďom, aby nešli do práce autom. Niečo iné však je, keď auto v práci aj používajú, alebo sa ním len dovezú a potom osem hodín stojí na parkovisku.
Je možné zmeniť takto myslenie ľudí?
Áno. Vo svete, tam, kde funguje systém integrovanej dopravy, počet cestujúcich rastie. Napríklad v Juhomoravskom kraji, alebo v oblasti Prahy. Je to asi aj preto, že ľudia majú sťažené podmienky na individuálnu prepravu. Dnes ľudia veľmi radi prepočítavajú, že koľko ich stojí lístok a koľko dajú za benzín a vyrátajú, že keď idú dvaja, tak sa cena pomaly vyrovná. Treba si však uvedomiť, že auto treba kúpiť, zaplatiť poistku, investovať do opráv. Toto všetko je už zahrnuté v cene cestovného lístka. Preto je takéto prepočítavanie nie celkom korektné.
Venovali ste sa aj charitatívnym projektom.
Sme tretia najväčšia dopravná spoločnosť na Slovensku a to nás predurčuje k tomu, aby sme sa do charitatívnych projektov zapájali. Hľadali sme model a s nadáciou Spoločne pre región sa nám podarilo uskutočniť projekt, ako podporiť zdravie a pohyb detí v meste. Využili sme reklamné plochy na autobusoch a získané finančné prostriedky boli použité na výstavbu prvých detských ihrísk na sídliskách Hájik, Vlčince a Solinky. Aj dnes pokiaľ uvidíte na ploche nášho autobusu pri reklame oranžové slniečko, máte istotu, že prostriedky získané z tejto reklamy budú použité na výstavbu detských ihrísk.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Smerujú predovšetkým k zabezpečeniu bezpečnej, kvalitnej a rýchlej dopravy ľudí. Minulý rok sme rozbehli monitorovanie autobusov prostredníctvom GPRS. Je to systém, ktorý vie on-line vyhodnotiť pohyb každého vozidla, či ide podľa cestovného poriadku, koľko vezie cestujúcich, dokonca v akej štruktúre. Máme všetky relevantné informácie, aby sme dopravný proces vedeli riadiť. Má to pre nás minimálne dva pozitívne aspekty. Dispečer vie okamžite vyhodnotiť problémy, či meškanie. Po vyhodnotení údajov však vieme hlavne zreálňovať cestovné poriadky. Strategické ciele zase smerujú k zavádzaniu integrovaného dopravného systému. V spolupráci s dopravným podnikom mesta a železničnou spoločnosťou hľadáme možnosti, ako sa spájať, aby sme dopravu zrýchlili.
Prioritným cieľom je zastaviť úbytok cestujúcich. Na to však musí existovať aj spoločenská objednávka, že chceme hromadnú dopravu preferovať. Tá nám zatiaľ chýba.
Jedným z mojich, zatiaľ nesplnených cieľov, voči verejnosti, zostáva aj výstavba autobusovej stanice v Žiline. V roku 2005 sme predstavili projekt komplexnej autobusovej stanice so všetkými službami. Na základe stanovísk, postojov a obštrukcií predchádzajúceho vedenia mesta sa však nezrealizoval. Ja by som to však ešte rád zrealizoval. Žilina si to zaslúži.
Čo robíte vo voľnom čase?
Práca vo firme, kde autobusy premávajú 24 hodín denne, sa nezastaví nikdy. Snažím sa však čas rozumne rozdeliť medzi prácu a rodinu. Doprava je mojím koníčkom, takže som pri nej v podstate stále. Relax pre mňa znamená čas trávený s rodinou. Najväčšou radosťou je fungujúca rodina. Všetci radi cestujeme, najmä po Slovensku, poznávame ho. Aj počas ciest sa snažím brať inšpiráciu, ako funguje doprava inde. Tiež ma baví sledovať trendy v hotelierstve.
VIZITKA
MENO, TITUL: Ing. Peter Pobeha
VEK: 46 rokov
MIESTO NARODENIA: Žilina
BYDLISKO: Žilina
VZDELANIE: Vysoká škola dopravy a spojov Žilina, odbor prevádzka a ekonomika cestnej a mestskej dopravy
FIRMA: Slovenská autobusová doprava Žilina, a.s.
FUNKCIA: predseda predstavenstva a generálny riaditeľ
