anažér, keď spolu s kolegami urobil z miestnej polikliniky zdravotnícke zariadenie s nadregionálny významom, poskytujúce komplexnú zdravotnú starostlivosť.
Kedy ste sa rozhodli, že budete lekárom?
-Po základnej škole som študoval na Gymnáziu Horný Val v Žiline. Už tam ma to začalo ťahať k medicíne. Po maturite som úspešne zvládol prijímacie pohovory na Lekársku fakultu do Martina, bol som prijatý a po šiestich rokoch som štúdium úspešne ukončil.
Čím je vám blízka práca chirurga?
-V čase keď som končil, nebolo jednoduché stať sa chirurgom, pretože chirurgov bolo vtedy dostatok. Po štátnici z chirurgie mi ponúkli miesto na chirurgickej klinike Lekárskej fakulty v Martine. Bola to pre mňa obrovská výzva a preto som ponuku prijal. V chirurgii sa veľa nenarozpráva, treba čím skôr určiť diagnózu, potom nastupuje práca na operačnej sále a výsledok práce vidíte za krátky čas. Som totiž typ človeka, ktorý za sebou potrebuje vidieť skoro výsledok svojej práce. Práve chirurgia mi tento pocit poskytovala.
Počas štúdia ste mali aj iné aktivity?
-Ako študenti sme v tých časoch neoplývali veľkými peniazmi. Ak som si chcel niečo kúpiť, napríklad lyže, musel som si na ne zarobiť. Bez toho to nešlo. V Martine som brigádoval v technických službách. Vtedy neboli posypové autá ako dnes, cesty sme posýpali ručne, lopatami. Smutné bolo, že keď som potom nastúpil na chirurgickú kliniku, moja odmena za nočnú službu bola asi o polovicu menšia, ako som dostával za nočnú prácu v technických službách.
Spoznali ste však aj prácu v zahraničí.
-V roku 1979 som absolvoval stáž v NSR v prestížnej univerzitnej nemocnici v Düsseldorfe, čo neskôr ovplyvňovalo môj postoj k organizácii zdravotníctva i k pacientom. Prvýkrát som sa stretol s tým, že sa bežne používal jednorazový zdravotnícky materiál. Úroveň vybavenia nemocnice v NSR bola na špičkovej úrovni. Rozdiel medzi našimi nemocnicami a nemocnicou v Nemecku bol markantný. Počas absolvovania stáže som dostal aj ponuku, že môžem zostať. Bol som však v poslednom ročníku medicíny, a tak som sa vrátil späť.
Pracovali ste len na chirurgickej klinike ?
-Po škole som nastúpil ako lekár na chirurgickú kliniku fakultnej nemocnice Martin. Po troch mesiacoch som nastúpil ako absolvent na základnú vojenskú službu. Po jej absolvovaní som sa opäť vrátil na kliniku. Asi za pol roka ma zavolal riaditeľ a oznámil mi že pôjdem zastupovať obvodného lekára. Tak som sa ocitol ako mladý lekár na obvode. V mojom obvode bolo aj niekoľko závodov, bola to pre mňa dobrá škola. Po návrate na chirurgickú kliniku po atestácii z chirurgie som začal slúžiť na rýchlej zdravotnej službe. Je to náročná práca, človek sa musí rýchlo rozhodovať, správne stanoviť diagnózu, nasadiť liečbu. Okrem toho som sa zúčastňoval aj výučby medikov.
No a nato ste už prišli do Žiliny na chirurgiu.
-Mali sme bytový problém. S deťmi sme žili v dvojizbovom byte a bolo nám jasné že to nebude stačiť. Hľadal som nové bývanie a našiel som ho v Žiline. Práve v tom čase v nemocnici na chirurgickom oddelení potrebovali chirurga s dvoma atestáciami. Vymenil som byt a z Martina som sa vrátil do Žiliny a začal som pracovať na chirurgickom oddelení. V roku 1994 som bol nominovaný SNS do funkcie štátneho tajomníka ministerstva zdravotníctva. Začiatky neboli ľahké, veľa som toho nevedel o legislatíve. Mal som však bohatú praktickú skúsenosť, a to jednak z práce obvodného lekára, práce chirurga, práce na záchranke, či pri výučbe medikov. Veľmi mi to pomáhalo pretože zákony by mali reagovať na potreby a riešenie praktických problémov.
Čo sa vám vtedy podarilo? Na čo si najviac spomínate?
-Práve počas obdobia rokov 1994 – 1998 sme položili základy transformácie zdravotníctva. Dovtedy existovali len štátne zdravotnícke zariadenia. Za toto obdobie sme pripravili množstvo zákonov, ktoré vytvorili legislatívne podmienky pre transformáciu existujúcich štátnych ambulancii a polikliník na neštátne subjekty. Zásadne sa zmenil systém financovania. Zdravotnícke zariadenia začali fungovať na základe zmluvného vzťahu so zdravotnou poisťovňou. Bol som prvým predsedom správnej rady novovzniknutej Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Konštituovali sme ju ako verejnoprávnu inštitúciu. Mala 21 členov správnej rady v pomernom zastúpení štát, zamestnávatelia, odborári. Veľmi dobre sme sa zhostili svojej úlohy a za obdobie 4 rokov sme takmer z ničoho urobili fungujúcu zdravotnú poisťovňu. Začali sme pracovať na zmene financovania zdravotníctva, po mojej služobnej návšteve vo vtedajšej NSR sme chceli zaviesť zmenu financovania, a to platbu za diagnózu či platbu za výkon, ale to už prišli ďalšie voľby a v zmene sa nepokračovalo.
Ako ste sa dostali k tomu, že ste sa stali majiteľom polikliniky?
-Po nežnej revolúcii prebiehala transformácia zdravotníctva, ktorej súčasťou bolo ambulantnú zdravotnú starostlivosť vrátane polikliník transformovať na neštátny sektor. Zdravotnícke zariadenia boli ponúkané predovšetkým zdravotníkom. So spoločníkmi som sa rozhodol to skúsiť a v roku 2002 sme sa uchádzali o polikliniku na Vlčincoch. Najskôr sme ju dostali do prenájmu a až po tom, keď sme dokázali, že to s poskytovaním zdravotnej starostlivosti myslíme seriózne a vážne, postupne sme od mesta odkúpili najskôr jednu pätinu a neskôr ostatok. Mestu aj pacientom sme sa zaviazali, že neustále budeme zlepšovať podmienky pre poskytovanie komplexnej zdravotnej starostlivosti, a toho sa držíme dodnes.
To asi v podmienkach, keď zdravotníctvo neustále generuje dlhy, nie je jednoduché.
-Áno nie je to jednoduché. Zdravotníctvo bolo dlhodobo podfinancované. Polikliniku na Vlčincoch stavali v 80. rokoch asi 8 rokov. Aj dĺžka výstavby, aj vtedy použité materiály sa podpísala na jej celkovom stave. Zatekali strechy, prístrojová technika bola zastaraná, okná netesnili, výmenníková stanica bola mimo budovu polikliniky a množstvo ďalších problémov. Od doby kedy sme prebrali polikliniku sme sa pustili do rekonštrukčných prác. Takéto práce si vyžadovali investície väčšieho rozsahu. Jediná cesta boli úvery z bánk. Preinvestovali sme okolo 3,3 milióna eur a stále nie sme na konci. Šetríme každé euro, prehodnocujeme každý nákup. Teším sa však z toho, že sme fantastický kolektív. Máme svoju prácu, ktorú robíme radi, svoje ciele, a aj to nás poháňa dopredu. Aj vďaka tomu, že v tomto podnikaní neexistuje nijaké rozdeľovanie zisku, žiadny osobný prospech, ale všetko investujeme do polikliniky, môže toto zdravotnícke zariadenie existovať.
Čo rozhodlo, že váš zámer je napokon úspešný a vybudovali ste moderné zdravotnícke zariadenie s nadregionálnym významom?
-V prvom rade je to o ľuďoch. Všetci spoločníci, spolumajitelia majú za sebou dlhoročnú prax a skúsenosť nielen ako lekári, ale aj ako manažéri. Dali sme teda dokopy tento ohromný potenciál, naše „know-how “ a naše veľké skúsenosti a postupne, za neustáleho šetrenia a prehodnocovania každého nákupu, každej investície, sa nám spoločne podarilo dostať z počiatočných problémov. Musím povedať, že nám v tej dobe pomohlo množstvo kamarátov, aj z radov bankárov. Poznali nás, verili nám, že projekt má zmysel. Získali sme prvé úvery, nadšenie a chuť sme mali.
Počas nedlhej existencie ŽILPO sa vám už podarilo dokázať, že činnosť zdravotníckeho zariadenia je možná aj bez toho, aby sa nenormálne zadlžovalo. Ako je to možné?
-Najdôležitejšie je, že celú polikliniku, všetky jej súčasti, vrátane lekárne, vlastnia tí istí majitelia. Za súčasného nastavenia financovania zdravotníctva je pravda, že v niektorých činnostiach vzniká väčší zisk, iné činnosti sú v strate. Nikto nevyberá, obrazne povedané, hrozienka z koláča. Vygenerovaný zisk v jednom segmente saturuje stratu alebo rekonštrukciu v druhom segmente. K tomu treba pridať rozumné nakupovanie. Zvažujeme každú investíciu, jej zmysel, cenovú reláciu a nakoniec vždy boli vo výbere viaceré firmy. Rozhodla cena a kvalita dodaného produktu či práce.
Problém zdravotníctva je teda v tom, že niektoré činnosti sú stratové a tie zostali štátu a iné, tie ziskové, sú v rukách súkromníkov?
-Je pravdou, že súčasná cenotvorba je značne deformovaná a nezohľadňuje reálne ceny. V zdravotníctve sú ceny nahradené úhradami. Aký je v tom rozdiel? Veľmi zjednodušene cena sa vypočíta ako súčet všetkých nákladov na daný produkt, alebo činnosť. V zdravotníctve systém úhrad bol na začiatku daný v počiatočných etapách transformácie odhadom, pretože neboli podklady na vytvorenie cien. Tak sa stalo, že sú činnosti, ktoré sú podhodnotené, iné sa približujú k reálnym cenám a tie sú „ziskové“. Chybou sa stalo, že v niektorých štátnych zariadeniach práve činnosti, kde úhrada za ne zohľadňovala všetky vstupy a vytvárali zisk, ich niektorí riaditelia odovzdali do privátneho sektoru. Zdravotnícke zariadenie musí fungovať ako komplex činností, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Ak si niekto vyberá tie pomyslené hrozienka z koláča, nemôže sa čudovať, že sa mu rúti ekonomika. Na Slovensku je potrebné predovšetkým urobiť novú cenotvorbu. Dúfam, že čoskoro uzrie svetlo sveta zavedenie plánovanej platby za výkon či diagnózu, o ktorú som sa pokúšal už v roku 1998.
Ste riaditeľom zdravotníckeho zariadenia, popri tom ste stále aktívnym chirurgom a zastávate niekoľko politických funkcií. Ako je to možné zvládnuť?
-Na vojne sa hovorilo: ťažko na cvičisku - ľahko na bojisku. Aj vďaka tomu, že som prešiel od obvodného lekára, cez nočné služby na obvode, medicínskou praxou na klinike, a mal som možnosť prejsť rôzne systémy zdravotníctva v Európe i USA, získal som nenahraditeľné praktické skúsenosti. Podstatne ľahšie môžem zaujať stanoviská a hodnotiť predkladané materiály, napríklad v NR SR, alebo pri tvorbe materiálov na nižších úrovniach, či v samotnej poliklinike. Najpodstatnejšie ale je, že vo všetkom, čo robím, či už je to manažovanie, liečenie, alebo politika, sa venujem jednej problematike a tou je zdravotníctvo. Práve z praktickej skúsenosti čerpám svoje námety, stanoviská, ľahšie sa mi rozhoduje pri vytyčovaní cieľov, riešení problémov, ktoré vznikajú v zdravotníctve, či už na pôde parlamentu, VÚC alebo v mestskom zastupiteľstve. Pôsobenie v politike vnímam ako poslanie, kde môžem odovzdať svoju skúsenosť.
Aké máte koníčky? Čo robíte vo voľnom čase?
-Voľného času mám veľmi málo, mám však rád zimu aj leto. V zime, ak mi zostane čas je to lyžovanie, v lete najmä počas dovolenky plávanie, splavovanie riek. Takmer celá rodina robíme aj windsurfing. Najskôr som začal ja a potom sa pridali aj deti, je to krásny šport. Preto sme si veľmi obľúbili Chorvátsko. Je cenovo prístupné a hlavne sa tam vieme dostať aj so surfmi.
Pozoruhodné je, že vo vašom prípade ani jablko nepadlo ďaleko od stromu. Ste dokonca čisto lekárska rodina.
-Áno, manželka je lekárka. Má vlastnú očnú ambulanciu, robí detskú aj dospelú oftalmológiu. Je jednou z mála, ktorá operuje strabizmus u detí. Dcéra skončila medicínu s červeným diplomom a chce pokračovať v manželkiných šľapajách. Syn je v treťom ročníku na lekárskej fakulte. Osobne som rád, že aj deti inklinujú k lekárskemu povolaniu. V medicíne si navzájom odovzdáme skúsenosti. O to je krajšie, že ich môžete odovzdať dcére alebo synovi.
VIZITKA:
MENO: MUDr. Štefan Zelník
VEK: 57 rokov
MIESTO NARODENIA: Dolný Hričov
BYDLISKO: Žilina
VZDELANIE: Lekárska fakulta UK v Martine
FIRMA: Žilpo, s.r.o.
FUNKCIA: riaditeľ
KARÍERA V SÚČASNEJ FIRME: riaditeľ
POČET ZAMESTNANCOV: 74
NAJVÄČŠÍ ÚSPECH: pre mňa ako lekára niet väčšieho úspechu ako spokojní a doliečení pacienti
PREDCHÁDZAJÚCE PÔSOBISKÁ:
1980 - 1992 Fakultná nemocnica v Martine na chirurgickej klinike – chirurg
1992 - 1994 NsP Žilina Chirurgické oddelenie – vedúci oddelenia
1994 - 1998 Ministerstvo zdravotníctva SR - Štátny tajomník
1985 - 1998 Predseda Správnej rady VšZP
1998 - 2002 NsP Žilina chir.oddelenie uvoľnený pre funkciu poslanec NR SR
2002 - riaditeľ neštátneho zdravotníckeho zariadenia ŽILPO s.r.o
2006- 2010 poslanec NR SR za SNS, podpredseda mandátov. a imunit. výboru,
Vedúci stálej delegácie NR SR v Stredoeurópskej iniciatíve
2010- poslanec NR SR, člen Stálej delegácie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy
STAV: ženatý
DETI: dcéra : MUDr. Miroslava Zelníková, syn : Rastislav Zelník , študent 3. ročníka Jeseniovej lekárskej fakulty v Martine
