ŽILINA.
Aké je hlavné posolstvo kresťanských Vianoc?
Vianoce so svojím posolstvom už vyše 2000 rokov prinášajú vždy čosi nové. A pritom to nie je nič nové - Boh sa znížil k človekovi, stal sa človekom. Ešte keď som bol v kňazskom seminári, spievali sme pesničku, ktorá sa začínala: Láska prišla k nám. To sú Vianoce. Boh, láska, sa stal človekom. Prišiel k nám. A to je posolstvo. Z toho ide všetko ostatné radosť, šťastie, to, čo si navzájom vinšujeme. Pokoj, požehnanie, dobrota, ochota obetovať sa, darovať si darčeky. Všetko je preto, lebo Boh sa pre nás stal veľkým darom.
Nestráca sa odkaz Vianoc v hluku reklám na darčeky a vianočnú pohodu?
Pri všetkom idylickom, čo by sme chceli, je realita trochu iná. Niekedy sa jej bojíme, niekedy pred ňou utekáme. Lebo pozrieť sa do očí realite by znamenalo v prvom rade sa zmeniť. A keď to neurobíme, hľadáme všelijaké pozlátka. Či už kopu darčekov alebo výhovorky - nepripustíme druhého k slovu, stále sa ponáhľame nestihol som ešte toto a tamto. Cez to všetko k nám Boh naozaj prichádza. A my to vieme. Lebo inakšie by sme to neslávili. Už či to voláme sviatky rodiny alebo narodenie Krista Pána alebo akokoľvek, viac alebo menej sa k tomu priznávame. Dôležité je, že sa to dotýka nás, nášho srdca. A čím viac si to uvedomujeme a začneme to uskutočňovať, tým budeme šťastnejší.
Na dieťa v jasličkách sa v čase Vianoc často prídu pozrieť celé rodiny, ktoré inak nežijú v kresťanskom duchu. Oslovuje ich iba vianočné čaro, magická atmosféra alebo máte skúsenosti, že je to predsa len niečo viac?
Cirkev oddávna učí, že dieťa je Boží dar. A keď je Boží dar, je to Ježiš. Mnohokrát som mladým rodičom hovoril, najmä, keď sa im narodilo dieťa - veď vy máte v rodine vlastne Ježiša. Keď sa budete modliť pri jeho kolíske alebo postieľke, to sú Vianoce. To, že prídu, je pre deti úplne samozrejmé. Bez ohľadu na to, či sú vedené veriacimi rodičmi, alebo nie. Lebo dieťa tomu rozumie, my sme už zoskratovaní. Máme s tým väčšie problémy. Ale deti sú otvorené. Tú skúsenosť máme všetci. Keď sa na dieťa pozeráme, alebo sa k nemu chceme priblížiť, nie je možné, aby sme boli morózni, hnevliví, suroví. Lebo v tej chvíli sa dieťa pustí do plaču, alebo utečie preč. Ale ak sa mu chceme priblížiť, musíme sa usmiať. Musíme mu otvoriť náruč. Ukázať, že mu prejavujeme pozornosť a lásku. O tomto sú Vianoce. A to sa dotýka naozaj všetkých. Či si to uvedomujeme viac alebo menej.
Osobitne deti prežívajú vianočný čas intenzívnejšie ako dospelí, veria, že darčeky nosí Ježiško. Čo je pre kresťana hlavným darom, ktorý prináša narodený Ježiš?
Hlavný dar Vianoc je Ježiš. On je darom od Otca, Boh nám ho daroval. Svätý Pavol to krásne opisuje, že on zo svojej božskej vznešenosti, velebnosti, kde žil v láske Otca a Ducha Svätého, sa k nám znížil. Priniesol nám bohatstvo trojičného života. Ukázal nám, že Boh nie je samotár. Že Boh je prežívaná láska, spoločenstvo navzájom sa milujúcich osôb. Vianoce sú práve o tom, že Boh sa stáva pre nás darom. A nakoľko to pochopíme, záleží naozaj na každom jednom z nás. Lebo to, či si dávame darčeky, je práve z toho, že on sa stal darom pre nás. Je úplne prirodzené, že na návštevu nejdeme s prázdnymi rukami. To je akosi v našej náture priniesť nejakú drobnosť. A čím je vzťah osobnejší, dôvernejší, sú priamo úmerné aj darčeky. Ale čo sa týka darovania na Vianoce, to záleží tiež od lásky. Rodičia väčšinou pre deti vyberajú skôr to praktické, čo budú potrebovať. Deti, keď dávajú darček rodičom, tak je to to, čím sú naplnené. Lebo darčeky detí sú fantastické. Ony keď darujú, psychológovia hovoria, že akoby otvárajú to, čo v rodine je. Prípadne naznačujú, čo tam nie je. A čo by tam mohlo byť. Detské darčeky sú naozaj úžasné. Vzájomné obdarúvanie nám potom prináša radosť a viac nás zjednocuje, viac nás akosi dáva dohromady.
Počas Vianoc chce mnoho ľudí pomáhať sociálne slabším. Často sú spokojní, ak niekomu pomôžu finančne alebo materiálne. Je však takáto pomoc dostačujúca?
Je, pokiaľ to nevieme inak, alebo nemáme inú možnosť. Lebo Vianoce naozaj nie sú o uzavretosti, o sebestačnosti ja nepotrebujem nikoho. Tak sa nedajú prežiť. Vianoce sú o otvorenosti, štedrosti, darovaní sa. Ako to kto pochopí. Iste, je najjednoduchšie dať nejaký groš alebo nejakú vec. Ale my predsa vieme, že podstatné je, s koľkou láskou to dáme. Najmä mnohé z Andersenových príbehov sú také, že keď dal ružu a dal všetko. Lebo ukázal, že má tú osobu rád. O tomto to je. Nielen, aby som si oko pohladil a uspokojil svedomie - čosi som aj ja prispel, urobil, daroval. Ale otvor sa možno ešte viac, skús sa usmiať na človeka, podať mu ruku. Niektorí si ho zoberú domov, vykúpu ho, stolujú s ním. Ale to už záleží od našej otvorenosti - nakoľko sme vnímaví, pozorní a veľkodušní. Všetko, čo robíme je motivované veľkým darom, že Boh prišiel k nám. A on nám ukazuje, čo máme robiť.
Chiara Lubichová napísala, že sú takí, čo robia veci z lásky a sú takí, ktorí sa snažia byť láskou. Tí prví robia síce mnoho, ale podľa seba. Majú zásluhy, ale pre druhých sú mnohokrát záťažou. Tí druhí chcú byť láskou, ktorá je Boh. Preto sa nenatískajú, ale slúžia ako slnko. Prežarujú, ohrievajú, prinášajú svetlo. Čiže, nie ja ti čosi extra chcem urobiť. Lebo predsa je tam plno sebectva. Ale ja chcem zostať v úzadí a ty sa teraz na slnku ohrej, rozjasni, rozradostni. Pri nás to nesmie zastať. Do určitej miery by sme mali byť transformátory. Čo je nebezpečné, alebo by mohlo druhým škodiť, spracujeme a dáme im len to, čo je osožné.
Ako prežívate vy osobne vianočné sviatky?
Pre nás je to v podstate najväčšia záťaž. Lebo predtým sú spovedania, príprava príhovorov, liturgie, lebo chceme, aby to bolo slávnostné a pekné. Takže je to skôr náročné a dá sa povedať, že trošku aj vypätie síl. Jednak preto, že u nás je to v zimnom čase, a potom aj preto, že aj na nás prichádzajú všelijaké choroby. Niekedy skutočne s vypätím všetkých síl, či hlasovo alebo aj telesne bratia slávia vianočné sviatky. Ale myslím, že o tom to stále je - o darovaní.
Sestra Lea z Papuy Novej Guiney mi písala, že pre nich budú Vianoce buď slnečný deň alebo lejak, lebo sú v oblasti, kde buď svieti slnko, alebo prší. Už vonkoncom nie sneh a idylka, ktorú máme v našej oblasti. Takže aj iní slávia Vianoce a slávia ich rôzne. Ale všetci to robíme preto, že chceme darovať lásku. Tak sme sa to naučili a tak sa to každým rokom znovu a znovu učíme. Lebo sme ľudia, aj prisľúbime, aj zabudneme. A cirkevný rok nám každoročne pomáha, aby sme sa pripravovali. Aby sme to prežívali a potom si vydýchli. Lebo potom je karnevalová a fašiangová sezóna. A znovu sa koncentrujeme, aby sme sa pripravili na najväčšie sviatky a na najväčšie tajomstvo nášho náboženstva. A to je smrť a zmŕtvychvstanie Kristovo.
Čo by ste zaželali ľuďom počas vianočných sviatkov?
Ľuďom by som zaželal, aby ich prežili nie v umelo vytvorenej atmosfére, ale v atmosfére skutočnosti. Aby mohli prijať do svojho srdca Ježiša ako dar. Ako lásku. A potom už nie je nič potrebné. Lebo každý jeden sa bude otvárať, ako mu to bude diktovať srdce. Lebo to sa nedá linkovať. To potom viac-menej prekvapuje. A sú to krásne okamihy, keď jeden druhého prekvapíme. Najmä, keď sú tie prekvapenia v oblasti dobra. Bohužiaľ, sme ľudia a sme aj hriešni, prekvapujeme aj v oblasti zla. Lebo sínusoida stále ide naším životom. Raz môžeme byť na vrchole blaženosti, ale raz môžeme byť aj na samom dne toho ľudského alebo vzájomného pekla. Takže záleží na nás. Ale ja by som chcel všetkým zaželať, aby to boli sviatky lásky. Aby ich prežívali tak, že sa otvoria a potom nech trošku aj čakajú, ako ich Boh odmení a naplní.
