Posledná zmienka o vašom štarte na prekekoch je zo Subaru Stilcar Rally Košice 2009. Zúčastnili ste sa odvtedy na nejakých pretekoch?
- V lete 2010 som štartoval na pretekoch do vrchu na Jankovom Vŕšku, aby som sa trochu zahrial.
Prečo teraz nejazdíte na pretekoch? Je reálne, že sa vrátite do kolotoča rally?
- Situácia je čoraz komplikovanejšia, čo sa týka zháňania finančného zabezpečenia na šport ako taký. Automobilový šport si vyžaduje stálych reklamných partnerov. Samozrejme, že mám chuť stále súťažiť a pevne verím, že sa na, minimálne, slovenské rally vrátim-e.
Aké doterajšie úspechy ste dosiahli? Môžete spomenúť nejaké, ktoré si ceníte najviac.
- Za 15 rokov aktívneho jazdenia bolo tých úspechov viac. Každý aj malý úspech je ocenením pre športovca. Samozrejme cením si tri tituly Majstra SR v jednotlivých triedach, aj keď to bolo ešte v nižších triedach do 1400ccm s VW Polo a 1600ccm s Hondou Civic. Ale tak isto si cením aj víťazstvo v Československej Trofeji z roku 2005 v absolútnom poradí. Keď to trochu zhrniem, tak sme sa vždy pohybovali medzi špičkou na Slovensku a v TOP desiatke v ČR.
Koľko áut ste vystriedali počas doterajšej aktívnej pretekárskej kariéry? Ktoré to boli?
- Začal som na Škode 130L, potom ho vystriedala Škoda Favorit 136. Od roku 1998 to bol VW Polo 1,4 16V, s ktorým som získal spomínaný prvý titul v triede N1 a postupne sme prešli na Hondu Civic 1,6Vti. V roku 2005 to bolo Suburu Impreza a zatiaľ posledné stabilné súťažné náradie Mitsubishi EVO VII až po EVO IX.
Je nejaké auto, ktoré je vašou „srdcovkou“? Máte nejakú obľúbenú značku alebo typ?
- Čo sa týka súťažných aút, nemám čisto srdcovku. Ale s poslednou evolúciou Mitsubishi som bol spokojný. Každopádne by som si chcel niekedy vyskúšať čisto postavený súťažný špeciál triedy S2000.
Ako ste sa dostali k pretekaniu? Čo vás na ňom láka?
- K pretekaniu som sa dostal celkom sám svojou ctižiadostivosťou a pevnou vôľou ísť za svojim snom. Na začiatku to boli iba myšlienky pri „pive“, ale neskôr to bola tvrdá práca v zháňaní sponzorov, zostavovaní tímu atď. Začiatky boli ťažké tak ako všade, keď niečo rozbiehate. Najskôr to bolo len, akože si to vyskúšam. Ono to ale zafungovalo ako droga a celého ma to pohltilo. Hovorí sa že rally je kráľovnou automobilového športu. Jazdíme na rôznych povrchov, podmienky na trati sú po každom prejazde iné. Je to jednoducho zmes x-vecí, ktoré treba zvládnuť na to aby jazdec, resp. posádka a v neposlednom rade aj celý tím dosiahol víťazstvo. A to ma na tom fascinuje. Je to v podstate tímová práca.
Kedy ste prvýkrát sadli za volant? Odkedy sa zaujímate o autá?
- Prvý krát som sadol do auta v autoškole v roku 1987. O autá sa zaujímam od malička. Už doma na koberci som pretekal (smiech). Zo začiatku som si chystal súťažné autá sám s partiou mojich mechanikov. To bolo dobré, lebo neskôr som poznatky pracovania jednotlivých komponentov chápal lepšie a vedel som si nastaviť vozidlo, ako som potreboval.
S ktorými spolujazdcami ste doteraz jazdili? Akú veľkú dôležitosť má pre jazdca navigátor?
- Mal som viacero spolujazdcov. Začal som so Žilinčanom Vladom Hruškom, s ktorým sme si aj pripravovali prvé súťažné auto. Medzi najvýznamnejších patril Miloš Hůlka z Mladej Boleslavy. Pri ňom som išiel jazdecky dosť hore, čo značí, že spolujazdec má významné poslanie vo vozidle a je 60% úspechu posádky. Musí byť dobrý psychológ, aby jazdca udržal v pohode a v dobrom tempe a tak isto ho upokojil, keď sa už ide za „hranu“. Jeho „notami“ je rozpis jednotlivých rýchlostných skúšok, ktorý mu nadiktujem počas obhliadky trate pred pretekom. On mi ho počas samotnej súťaže potom diktuje a to je gro jeho práce. Taktiež sa musí starať o časy, ktoré sa musia dodržiavať počas celej súťaže a množstvo ďalších dôležitých vecí. Každopádne je to veľmi dôležitý článok posádky a tímu.
Aký ste vodič? Dodržujete predpisy, neprekračujete najvyššiu povolenú rýchlosť? Dostávate pokuty od dopravných policajtov?
- Snažím sa dodržiavať predpisy. Je mylná predstava, že keď je niekto súťažný jazdec, tak zákonite musí „lietať“ aj po bežných komunikáciách. Je to práve naopak. Jazdci si uvedomujú mieru rizika, ktorá je na bežných komunikáciách a myslím si, že väčšina z nich dodržuje predpisy aj rýchlosť. Väčšinou ľudia pri mojej jazde, ak je to na dlhšie, zaspia. Takže si myslím, že jazdím viac menej úplne normálne. Ja som sa totiž vybláznim už na rýchlostných skúškach, vtedy, keď mám aj istotu, že mi nič nehrozí, lebo trate sú počas pretekov uzavreté. Teda nemôže ma niekto „zostreliť“ na križovatke, alebo v protismere. Pokutu som zatiaľ nedostal a ak aj hrozila, tak som to „ukecal“.
Čitateľom prajem krásne prežitie sviatkov a v Novom roku veľa pohody a šťastné návraty z ciest domov.
