lná cesta jedného dokumentu - o tom všetkom sa mohli prítomní dozvedieť a diskutovať.
Hosťami podujatia boli bibliograf Miloš Kovačka, teológ a historik Michal Valčo, katolícky kňaz Juraj Bohyník a evanjelický farár Marián Kaňuch. Debatu moderoval Tibor Máhrik.
Proti lacným riešeniam
Marián Kaňuch preniesol prítomných slovom i obrazom do 16. storočia. „Luther bol veľmi poctivý vo svojej zbožnosti – túžil po milostivom Bohu, no pred jeho očami bol Boh, ktorí hrozí. Nesmierne zápasil o prijatie a milosti božej sa mu dostalo práve pri štúdiu písma, otočilo to celý jeho život,“ vysvetľuje M. Kaňuch. Situáciu stredoveku 14. - 15. storočia priblížil Michal Valčo: „Kresťanstvo sa dostalo do stavu, kedy previazanosť cirkevnej moci so štátnou spôsobovala v spoločnosti veľké problémy. Tí, ktorí mali byť pastiermi duší, zneužívali svoje postavenie na strašenie a vydieranie. Hriešnikom potom ponúkali škálu pomôcok, ako sa vyhnúť trestu. Známe boli odpustky – zaplať si, to je tvoj prejav zbožnosti a sú ti odpustené hriechy. Luther protestoval proti zneužívaniu svedomia ľudí a ponúkaniu takéhoto lacného riešenia.“
Nezvládnutá úloha
Katolícky kňaz Juraj Bohyník vníma Martina Luthera ako úžasného mysliteľa. „Jedna vec je však teologické myslenie a druhá sú mocenské štruktúry, ktoré sa v tom čase vybudovali v cirkvi. Myslel si, že keď bude poctivo teologicky myslieť a snažiť sa hľadať nový prístup k evanjeliu, že to bude veľmi dobré. No v tom čase to bolo všetko mocensky zneužité. Jeho tézy vtedajšiu mocenskú štruktúru cirkvi veľmi postihli. A v tom bol problém aj ďalšieho vývoja reformácie. Podľa mňa Luther ani pochopený nebol. Nakoniec bol veľmi sklamaný z roľníckych vojen a násilia, ktoré nasledovalo. Reformácia znamená dať novú formu. Evanjelium bol obsah a stará forma ho pokrútila tak, že ho už ani nebolo vidno. Katolícka cirkev by sa nedostala tam, kde je dnes, keby nebolo Luthera. Reformácia je však nezvládnutá úloha, ktorú sa nám za päťsto rokov nepodarilo vyriešiť - zo strany katolíckej cirkvi aj zo strany druhého tábora.“
Juraj Bohyník. FOTO: NADÁCIA POLIS/ĽUBO BECHNÝ
Zvláštny objav
Vzápätí sa rozprávanie vrátilo späť do Žiliny. V marci 1610 sa tu uskutočnila Žilinská synoda, ktorá vošla do dejín ako zakladajúca synoda evanjelickej cirkvi na Slovensku. V Slovenskej národnej knižnici v Martine sa medzi nespracovanými dokumentmi našla úplnou náhodou vzácna listina - Akty a závery – Zákony a ustanovenia Žilinskej synody. „V SNK bola asi 50 rokov, predtým niekoľko storočí na neznámych miestach a predtým v knižnici palatína Juraja Thurzu, jedného zo zakladateľov synody. Ako veno ju dostala jeho dcéra Helena. Listina sa zjavila poldruha roka pred jubileom a knižne vyšla v deň, keď sa začali žilinské slávnosti,“ doplnil Miloš Kovačka.
Opovážiť sa dúfať
Podľa moderátora sa musia kresťania spájať a spolupracovať v záujme veľkého poverenia, ktoré dostali od Krista. „Ja na ekumenizmus vôbec neverím. Vlastne nikto ho nechce. Už sa vzájomne nezabíjame – to sme dosiahli. Vo Švajčiarsku to bolo tak, že najhrubšie roboty na gazdovstve sa robili na Veľký piatok, najväčší sviatok evanjelikov. Na Božie telo, keď sa išlo s monštranciou, tak zas protestanti prášili koberce z okien. Toto si už nerobíme. Ale myslím si, že cirkvi nemajú spoločný cieľ, alebo ho ešte neobjavili. Asi nám je ešte priveľmi dobre,“ vyjadril svoju skepsu Juraj Bohyník. „Skepsa je naozaj do istej miery namieste, predsa však si myslím, že ako kresťania sa musíme opovážiť dúfať v nanovo realizovanú jednotu Cirkvi. Nanovo si tento ideál stavať pred oči a modliť sa za to, lebo Ježiš sa zato modlil.“ uzatvoril Michal Valčo.
Autor: Beáta Jarošová
