, literatúre, o živote.
V Žiline práve skúšate novú hru rodáka Ľubomíra Feldeka.
- Dôvod, prečo som tu, je sám Ľubomír Feldek. On je spisovateľ, ktorý patrí k našej kultúre, k najväčším velikánom. Na cintoríne ich leží niekoľko podobných, ale živých ako je on je veľmi málo. Tento rok mal jubileum 75. narodeniny a médiá to odignorovali. No zrejme to súvisí s tým, že Slováci asi neradi hovoria umelcovi počas jeho života, že si ho vážia.
Čím vás hra oslovila? Aké sú vaše pocity?
- Hra, ktorú napísal sa mi páčila preto, že v dejinách Slovákov sme si nepovedali pravdu o hnedej košeli, potom sme si obliekli červenú košeľu a ani o tom sme si pravdu nepovedali. Teraz si obliekame pestrú košeľu demokracie a ani o tom si nevieme povedať veľmi pravdu. Slováci sa trochu tvária ako dievka, ktorá má hovoriť o kráse svojich pŕs, keď majú hovoriť o svojich dejinách. Možnože by pravdu o hnedej a červenej košeli mali povedať ľudia, ktorí sú oblečení v pestrej košeli demokracie a pod ňou už majú navlečenú hnedú a červenú košeľu. O dejinách veľmi ťažko ľudia nielenže píšu a hovoria, ale neradi to aj počúvajú. Lebo sa to strašne veľa ľudí týka. Dejiny sú mladé, a asi v tom je to ťažké.
Ľubomíra Feldeka si veľmi vážim a hra ma oslovila hlavne preto, že sa rozhodol hovoriť aspoň o tej červenej košeli - je to moja osobná téma. Vždy ma na divadle zaujímalo hlavne to osobné. Kebyže ma zaujímajú príliš peniaze alebo sláva, tak robím úplne iné hry. Tým nechcem povedať, že za divadlo neberiem peniaze, a nesledujem tým aj slávu. Veď hrať v hre Ľubomíra Feldeka sa dotýka aj slávy. Nemôžem povedať jednou vetou, že si ho vážim a pritom by som sa bránil pocitom že nesledujem aj túto rovinu. Tak s tým sa spájajú moje pocity.
Čo si myslíte o súčasnej mladej hereckej generácii?
- Mladá herecká generácia je ako všeobecne celá mladá generácia na Slovensku. Ročníky, ktoré nezažili ani blízku vojnu, ani vpád ruských vojsk v 1968, nezažili ani normalizáciu, ani socializmus, zažili iba „pseudokapitalizmus“, podľa toho aj vyznávajú hodnoty. Väčšinou sa netýkajú ducha, ale hodnôt, ktoré sú všeobecne uznávané vo svete. K nim sa viaže politika veľmoci, konzumu a mladá generácia - nehovorím, že všetci, veľa mladých ľudí, aj z môjho okolia už nad tým premýšľa, triedi, rozdeľuje, zvažuje a už aj kveruluje. Mladí ľudia sú niekedy nedochvíľni, povrchní, hĺbaví a tiež trpia paranojami ako ja a sú euroskeptici. Sú prosto ľudia.
Ako vnímate popularitu?
- Na Slovensku neexistuje popularita. Popularita je vec, ktorá všade vo svete spôsobí, že sa dostávate pracovne do iných kategórii, na Slovensku popularita spôsobí, že vás všetci otravujú. Popularitu u nás vnímajú hlavne printové médiá veľmi svojrázne. Z toho vidno, že oni sú takisto nedospelí ako je celé Slovensko nedospelé, ale je to problém vývoja.
Ako si spomínate na reláciu Sedem s.r.o, kde ste robili glosátora?
- Relácia sa dlho držala na výslní médií, ale je to relácia, ktorá pomerne vadila politickým špičkám. Politické špičky na Slovensku by chceli, aby si už všetci rozumeli. Každý má maslo na hlave a bolo by dobré, aby sa do toho nevyrývalo ani humorom, ani v článkoch. Aby sa tomu dalo pokoj - aby mali politici pokoj. Takže tá relácia skončila, pretože bola neželaná.
Ako hodnotíte súčasnú hudobnú scénu?
- Je taká ako aj Slovensko. Tiež je rôznorodá, ale v podstate, keď si pustíte všetky rádia na Slovensku hrajú to isté. Myslím si, že preto, že sú z toho tantiémy - hudobní redaktori pracujú pre tie tantiémy, pre tých hudobníkov. Celá hudobná scéna je ovládaná peniazmi. Nemá tú rôznorodosť, nemá ten dosah na rôznorodé skupiny obyvateľstva v tomto štáte. Snaží sa byť jednoliata a myslím si, že za tým všetkým sú iba peniaze. Všade je to tak.
Čo literatúra?
- Povedz, čo čítaš a ja ti poviem, kto si. Nezáleží mi na tom, aby niekto vedel, kto som, nebudem radiť nikomu čo má čítať. Literatúra tu nie je na to, aby sa stala predmetom k diskusii, že čo sa má čítať, čo je vhodné, čo nie je, čo sa komu páči, aby vkus určovali nejaké celebrity, aby o tom hovorili v médiách. Každý nech si číta, čo chce. Literatúra je slobodné pole a keď má niekto rád komiksy, nech si číta komiksy.
Ste známy nezávislým spôsobom života, utiekate sa do prírody, prečo?
- Keď nenachádzate radosť medzi ľuďmi, tak ju hľadáte tam, kde sa dá nájsť a príroda je určite to miesto.
Čo vám zabudli dať sudičky do vienka?
- Trpezlivosť a možnože mi zabudli dať do vienka skromnosť. Možno mi mohli dať viac pokoja, hneď ma všetko popudí a rozčúli.
Máte na niečo obe ruky ľavé?
- Veľmi sa bojím, že som nezručný aj v tom, čo robím, vždy pochybujem, nielen o okolí, ale aj o sebe. Pochybnosť je vôbec hnacím motorom. Keď si raz poviete, že všetko zvládnete, že ste šikovný, snažíte sa pozitívne myslieť, pripravujete sa o veľa pokusov vôbec to vykonať, alebo skúsiť. Niečo sa nemusí vydariť na prvýkrát, ale svojou trpezlivosťou spôsobíte, že sa vám začne dariť a naopak, ak si myslíte, že ste priveľký macher a niečo robíte s pravými rukami, zrazu sa ukáže, že ste to možno spravili na ľavačku. S tou šikovnosťou je to celé zložité.
Na čo by ste sa nedali nikdy nahovoriť?
- Záleží od okolností. Možno by som sa nedal vystreliť do kozmu, lebo by som sa toho bál, možno by som nikdy neskočil z lietadla, kým by som nemusel. Zdá sa mi, že najväčšia odvaha je ráno si obliecť trenky a ísť do roboty. Ale je strašne veľa vecí, ktoré by som nerobil, ale nemôžem povedať ktoré, lebo by to bol dlhý zoz-nam, možno by som popudil veľa ľudí, ktorí to zbožňujú.
Vaše životné motto?
- Nemám mottá, do motta sa človek zamotá.
