Nevidiaci manželia Irena (69) a Ján(68) Praženicovci už dlhé roky vyučujú hru na akordeóne a gitare v Základnej umeleckej škole Ladislava Árvaya v Žiline. Patria medzi špičkových slovenských umeleckých pedagógov a talent na hudbu po nich zdedili aj ich najbližší. Aj keď väčšinu života prežili v tme, ich život ihrá vlastnými farbami.
ŽILINA. Ján Praženica sa narodil ako zdravé dieťa v Liptovskej Revúcej. O svoj zrak i časť ľavej ruky prišiel ako šesťročný chlapec, keď v hore spolu s kamarátmi natrafil na nevybuchnutú rozbušku ešte z druhej svetovej vojny. Odvtedy sa jeho život zahalil do tmy.
Láska zo školy
„Ako malé dieťa som si stratu zraku akosi ani neuvedomoval. Začal som chodiť do základnej školy pre nevidiacich, kde sa vo mne prebudilo hudobné nadanie. Učil som sa hrať na akordeóne a potom som pokračoval na konzervatóriu v Prahe,“ zachádza do minulosti Ján.
Jeho manželka Irena pochádza z Varína. Problémy so zrakom mala už od malička. Progresívna očná vada vyvrcholila v jej 34 rokoch.
„Momentálne už nevidím,“ uvádza nás do situácie.
Manželia sa spoznali v Prahe, kde obidvaja študovali na konzervatóriu pre zrakovo postihnutú mládež. Ján tu študoval hru na akordeóne a trúbke a Irena na akordeóne a gitare. Celých sedem rokov chodili do spoločnej triedy, ale povestná iskra medzi nimi preskočila až v poslednom ročníku.
„Po skončení konzervatória sme sa ihneď zobrali, presťahovali do Žiliny a nastúpili do Základnej umeleckej školy Ladislava Árvaya, kde pracujeme na tom istom mieste už 43 rokov,“ prekvapujú manželia.
Na špičke
Aj keď obidvaja ovládajú hru až na dvoch hudobných nástrojoch, Ján sa zhostil roly učiteľa na akordeóne a Irenka učí deti hrať na gitare.
Ich dlhoročné skúsenosti ich právom zaraďujú medzi najlepších hudobných pedagógoch na Slovensku. Za svoju vyše štyridsaťročnú pedagogickú prax získali aj štátne vyznamenanie.
Za týmto všetkým však stoja roky driny. Každému svojmu žiakovi sa venujú maximálne.
„Myslíme si, že učíme dobre. Vidíme výsledky. Naši žiaci chodia hrať na rôzne akcie, získavajú najvyššie ocenenia na domácich i medzinárodných súťažiach. Jeden môj žiak hrá v týchto dňoch na koncertoch na Cypre a vraj mu to ide výborne,“ hovorí s pýchou v hlase Ján.
Berú ich normálne
Aj keď priebeh hodiny nemôžu kontrolovať zrakom, žiaci majú pred nimi rešpekt a ich hendikep v žiadnom prípade nezneužívajú. S akými reakciami sa teda u svojich nových žiakov stretávajú?
„Na prvej hodine sa zvyknú spýtať, ako čítame noty, na čo sa používa ten a ten prístroj, ale keď im to vysvetlíme, tak sa už nepýtajú a berú nás úplne normálne,“ vysvetľujú manželia.
S podobnými reakciami sa stretávajú aj vo svojom okolí. Pochvaľujú si, že ľudia sú k ním ohľaduplní a milí.
„Predavačkám v obchode nevadí, keď chytíme do ruky aj desať vecí za sebou. Šoféri trolejbusov vždy počkajú, kým si nesadneme. Stretávame sa len s ústretovosťou,“ zhodujú sa.
Irena Praženicová. Na umeleckej škole vyučuje hru na gitare. Tá jej vraj učarovala najmä pre jej dlhú históriu. FOTO: MICHALA STEHLÍKOVÁ
Bežný život
Deň nevidiacich sa v ničom neodlišuje od priebehu dňa zdravých ľudí. Aj keď sa odohráva v tme, je plný príjemných okamihov, ale i povinností.
Predtým ako manželia Praženicovci odídu do práce, naraňajkujú sa, zbehnú do obchodu alebo ku doktorovi.
V škole sú do pol šiestej a potom ich čaká cesta domov, večera, správy a neskôr aj práca na počítači.
Používajú počítač i internet
„Aj my sa prispôsobujeme modernej dobe. Máme počítač so zvukovým programom, ktorý číta to, čo zdraví ľudia vidia na obrazovke. Nepoužívame myš, ale klávesnicové skratky. Využívame aj internet, z ktorého si sťahujeme materiály do školy, používame mobilné telefóny. Sú to veľmi praktické veci,“ smejú sa.
Manželia sa snažia byť po všetkých stránkach života čo najsamostatnejší. Sami si perú oblečenie, varia, upratujú, len ak sa pohybujú po vonku, využívajú doprovod.
„Choroba, ktorá vás sprevádza celým životom, vás vyprovokuje prispôsobiť sa jej. Musíte sa naučiť s tým žiť, poradiť si a ono to celkom ide,“ hovorí Ján.
Nenudia sa!
Aj keď svet okolo seba nevidia a teda nemajú také možnosti využitia voľného času ako zdraví ľudia, vždy si nájdu spôsob, ako si ho vyplnia.
„Mnohí ľudia si myslia, že keď nevidíme, tak nemáme čo robiť. Pýtajú sa nás, čo robievame celé dni a či sa nenudíme. Popravde tieto otázky nemám rád,“ zdôveruje sa Ján Doma ich len málokedy môžeme zastihnúť, ako si hrajú na gitare či akordeóne. Vraj hudby majú v práci dosť. Radšej si v Braillovom písme prečítajú nejakú knihu, alebo si vypočujú zvukovú nahrávku.
Najviac sa však potešia návšteve svojho syna s rodinou. Irenka a Ján sú totiž až trojnásobnými starými rodičmi a vraj každé ich vnúča dostalo do vienka hudobný talent.
Pyšní starí rodičia
„Náš najstarší, desaťročný, vnuk je šikovný klavirista. Hudbu má naozaj rád. Má nielen výdrž a talent, ale aj absolútny sluch. Je veľmi šikovný,“ hovoria s nadšením v hlase.
Hudobný talent získal do vienka aj mladší vnuk, ktorý taktiež hrá na klavíri a vraj aj štvorročná vnučka už sem- tam chytí nejakú melódiu.
Sú šťastní
Ak keď je ich život ochudobnený o tváre najbližších, farby a krásy tohto sveta, ku šťastiu im vraj nič nechýba. Chcú len zdravie, to je podľa nich to najdôležitejšie.
„Keby sme boli chorí, tak to by bolo zle. To, že nevidíme, musíme brať ako skutočnosť, ktorá sa zmeniť nedá. Musíme si vedieť poradiť tak, ako sa dá. Snažíme sa byť čo najviac samostatní. Netreba sa vzdávať. Vždy je dobré, keď sa človek na niečo teší a má pre čo žiť,“ zhodujú sa manželia Praženicovci.
