Živé kvety v rámci jesenného turné budú hrať vo viacerých slovenských a českých mestách. V Žiline vystúpia večer 5. novembra v Boonker Clube pri Vurale. My vám ponúkame rozhovor s Luciou Piussi.
Je náročné pre kapelu po rokoch fungovania odohrať toľko koncertov po sebe, bez toho aby to človeka omrzelo?
- Stále nás to baví. Čím viac koncertov po sebe hráme, tým sme rozohranejší. My sa tým neživíme a je to pre nás vášeň. Horšie to je len keď sa príliš opijeme.
Posledný album „Spúšť“ zožal u viacerých recenzentov úspech, i keď niektorí fanúšikovia nedajú dopustiť najmä na staršie nahrávky. Ako ste s ním s odstupom času spokojní vy?
- Nám sa páči. Je to aj výsledok dlhšej spolupráce s Tomášom Slobodom ako producentom. Podľa mňa ten album má opojnú atmosféru a jeho zvuk stále počujem v uchu, aj keď ho samozrejme nepočúvam, lebo to sa nedá počúvať vlastné albumy.
Ste známi svojimi priamočiarymi textami, ktoré sa venujú aj témam o aké väčšina slovenských interpretov ani len nezavadí. Vo svojom repertoári máte aj pieseň venovanú Danielovi Tupému, mladému študentovi, ktorý bol zavraždený za doteraz neobjasnených skutočností. Prečo je pre vás dôležité spievať aj o týchto témach?
- Kapela ako my je skupina ľudí, ktorí vidia svet určitým spôsobom a jediné, o čo im ide, je v priamom hudobnom zážitku sprostredkovať tento svoj svet ľuďom okolo. Spievame o kráse, aj o bolesti, o tom, čo máme denne na očiach. Niekedy to robíme v obrazoch, no a niekedy v takýchto priamych svedectvách ako v pesničke o Danielovi Tupom.
Čo si predstavíte pod pojmom Žilina, viažu vás k tomuto mestu nejaké špeciálne spomienky, zážitky, ľudia?
- Tentokrát sa na Žilinu tešíme zvlášť. Okrem regulérneho koncertu, totiž, zahráme aj pre našich kamarátov z občianskeho združenia Náruč, ktorí sa starajú o týrané deti. Je to organizácia mimo skostnatených štátnych štruktúr. Oni tam nemajú mreže na oknách, im deti neutekajú, panuje tam osobný prístup. Som na to veľmi zvedavá. Zoberieme gitary a zahráme im tam nejaké pesničky o láske. Snáď to vyjde.
Autor: kk
