Max Kašparů: „Nestačíme sa prispôsobiť“

Podujatie moderoval Tibor Máhrik a jeho pridanou hodnotou boli nielen do posledného miesta zaplnené priestory známej žilinskej nadácie, ale i vystupovanie hosťa, obdareného veľkým zmyslom pre humor.

Nezdravé vákuum

Našu vnútornú nepohodu podľa Maxa Kašparů zásadne ovplyvňujú dva faktory. Zrýchlený vývoj po stránke výmeny informácií, cestovania, náporu na človeka predstavuje takú rýchlosť, že sa nestačíme prispôsobovať. „Okolo nás je to veľmi rýchle, ale v nás na to nie je možné tak rýchlo reagovať. Teda dochádza k pnutiu. Druhá vec je, že sme boli zvyknutí na určité životné normy: Rodina bola norma – otec, matka, deti, k tomu ďalšie generácie, ktoré žili spoločne. Toto je dnes rozbité. Heidegger to pekne povedal, že moderná doba prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť. Tak rodičia, ktorí sedia v obývačke pri televízore, dobre vedia, čo sa deje v Tararingapateme na druhom konci planéty, ale nevedia, čo sa deje v duši ich dieťaťa za stenou detskej izby,“ hovorí známy psychiater. Medzi ďalšie nepriaznivé okolnosti podľa neho patria strata životnej orientácie, citová prázdnota, nedostatok spoločenstva a odcudzenie. „Vákuum, ktoré vzniká citovou podvýživou, je naplnené niečím, čo nie je vždy zdravé, a to je patologický infiltrát, ktorý do človeka prichádza.“

FOTO: NADÁCIA POLIS/ĽUBO BECHNÝ

Nevieme odpočívať

Vyhorený človek by mal vyhľadať psychologickú pomoc. „Hneď ako zistíte, že niečo, na čo ste sa tešili, už robíte ako rutinu, stále dookola a necítite z toho žiadne uspokojenie – je to príznak únavy a vyhorenia. Stereotyp je ďalším dôvodom vyhorenia. Človek začne byť podráždený na tých, s ktorými sa stretáva. Prestávajú ho baviť i veci mimo profesiu. Najrýchlejšie vyhorí človek tam, kde pracuje s ľuďmi: sociálni pracovníci, psychológovia, psychiatri, kňazi, najmenej vyhorí strážca majáku,“ uvádza Max Kašparů a dodáva, že všetko sa musí vedieť – a my nevieme odpočívať. „Poznám poštára, ktorý celý rok roznáša poštu a cez dovolenku ide do Vysokých Tatier na vysokohorskú turistiku. Mal by si ľahnúť na pláž, ísť len do reštaurácie a z reštaurácie zas na pláž. Treba si nájsť koníčka, kde zo seba zhodíme to, čo musíme z dôvodov profesionálnych, spoločenských mať. Koníčka, ktorý je radostný, zdravý, ktorý nás posilní, druhých poteší.“

Ako nezhasnúť

Keď do miestnosti postavíme sviecu, bude horieť. Ak však spadne jedna stena, začne prúdiť vzduch, ak spadne aj druhá vznikne prievan a plameň uhasí. Podobne je to s človekom, aby nezhasol, musí mať v živote vybudovaných podľa Maxa Kašparů šesť stien. „Prvá stena je to, čo je pred nami. Musíme mať nejakú perspektívu, niečo na čo sa tešíme. Zadná stena charakterizuje ľudí, o ktorých sa môžete oprieť. Po našej ľavici, bližšie k srdcu, je stena, ktorá je charakterizovaná našimi priateľmi. I keď ste ženatí a vydaté, netreba žiť v manželstve ako v ponorke. Treba mať priateľa, pred ktorým si človek môže vyliať srdce. Pravá stena sú tí, s ktorými v živote spolupracujeme. Je dôležité, aby na pracovisku boli dobré vzťahy. Podlaha je miesto, na ktorom mám pevne stáť a nepozerať sústavne, že tamto by to bolo lepšie. Šiesta stena je strop – veci, ktoré nás presahujú – duchovné hodnoty: kultúra, umenie, dobro, krása, viera, láska, nádej – pršia z neba, preto ich dávam na strop. Bez nich budú na nás padať krúpy a všetko zhasne. Budujte tento šesťsten a triasť sa bude každé vyhorenie,“ uzatvoril Max Kašparů.

Autor: BEATA JAROŠOVÁ