Dejiny cirkvi tvorí ich zápas o Pravdu. Akú má podobu v súčasnosti?
- Vždy je to najskôr boj vo vlastnom srdci. Je otázka, či sa postavíme na stranu pravdy, alebo sa uspokojíme s lžou.
A to má určite veľa dočinenia s tým, čo my v cirkvi nazývame dedičný hriech. Pretože tak, ako veľmi často hovoria Židia, máme v sebe dve tendencie pohnútok - sklon konať zlo a konať dobro. A tento boj sa začína u každého dieťaťa prvým nádychom a končí smrťou človeka. Na druhom vatikánskom koncile sa hovorilo, že celými dejinami sa tiahne silný boj. Medzi svetlom a temnotou a medzi dobrom a zlom. Vo vašej krajine máte strašné skúsenosti s mocou zla a nádherné príklady ľudí, ktorí stelesnili Ježišovo slovo, že pravda vás oslobodí. Tento boj dnes pokračuje ďalej. Žijeme s finančnou a ekonomickou lžou. V západnej Európe, dúfajme, že to nie je na Slovensku, sme dlhé desaťročia žili na dlh. To znamená, že ďalšie generácie musia zaplatiť, čo sme minuli navyše. A to je moc tej lži. Ale moc pravdy je vždy väčšia, no niekedy veľmi bolestivá.
Akú úlohu v tomto zápase zohráva kresťanská kultúra?
- Pojem kultúra nie je neutrálny. Ale určite je kultúra oblasťou, kde sa tvoria ľudské hodnoty. Kultúra neznamená to isté ako viera, ale môžu sa veľmi dobre dopĺňať.
Čo môže obyčajný človek urobiť, aby sa zachovala kresťanská kultúra v Európe?
- Zlo začína tam, kde končia cnosti. Elementárne občianske cnosti - spravodlivosť, pravdovravnosť, usilovnosť. Raz som počul českého robotníka, ktorý s českým čiernym humorom povedal: ,Pochádzam z chudobných pomerov a vďaka mojej celoživotnej usilovnosti som skončil tam, kde som začal.‘ To je veľmi často osud ľudí, ktorí žijú poriadne a nechcú spolupracovať s korupciou. Sú to však ľudia, na ktorých krajina stojí. A ak práve takýchto ľudí bude mať krajina čoraz menej, dôjde ku katastrofe.
Vaše texty – duchovné zamyslenia, vychádzajú už niekoľko rokov v piatkovom vydaní rakúskeho denník Heute. Čím vás táto služba napĺňa a aké prináša ovocie?
- Ide o veľmi populárny časopis, ktorý sa distribuuje v metre. Má náklad viac ako 900-tisíc výtlačkov. Je to veľmi dobrá príležitosť reagovať na aktuálne a dôležité témy. A veľmi jednoducho to prinášať bližšie k ľuďom.
V médiách sa objavili informácie o takzvanej Farárskej iniciatíve v Rakúsku, ktorá vyzýva k neposlušnosti. Ako vnímate túto iniciatívu?
- Vždy je dôležité, aké zdroje používate, aj keď sledujete cirkev v Rakúsku. Ak je to len cez televíziu alebo noviny, tak máte často jednostranný pohľad na cirkev. Myslím si, že všetci sa musíme naučiť rozlišovať medzi skutočnosťou a zverejnenou skutočnosťou. Poviem vám príklad. V Madride na celosvetovom stretnutí mládeže boli protestujúci. Mne polícia v Madride povedala, že ich bolo asi tisíc. Mal som štyrikrát katechézu, vždy pre viac ako tisíc mladých ľudí. To však robilo 800 biskupov, takže katechézy si vypočulo aspoň 300-tisíc mladých ľudí. Videli ste o tom správu niekde v televízii? Ale tých tisíc demonštrujúcich ukázali po celom svete. Prezentovalo sa to tak, že tam boli demonštrujúci, bolo ich aspoň tisíc a ešte aj nejakí mladí ľudia.
V konečnom dôsledku bolo tých mladých ľudí okolo 2 miliónov. Vo viedenskom arcibiskupstve mám viac ako 1000 kňazov. A vo viedenskej arcidiecéze podpísalo túto farársku iniciatívu asi 20. No o iniciatíve sa hovorilo na celom svete. Niekedy mi to je veľmi ľúto, že aj v Ríme vidia týchto 20 a nie tých 980 ostatných. Pretože aj v Ríme sledujú médiá, aj na Slovensku.
Ovplyvňuje podľa vášho názoru Farárska iniciatíva aj postoje veriacich?
- Chápem obavy, ktoré vyjadruje táto skupina. Nachádzame v prelomovom období, kedy sa deje veľa zmien. Pôsobím ako biskup pomaly 20 rokov. A za tých 20 rokov sa návštevnosť kostolov u nás znížila o ďalších 50 percent. Takže mohli by ste povedať, že pod týmto biskupom cirkev stroskotáva, ničí sa. Rozumiem tomu, ak niektorí naši farári hovoria, že keby sa mohli ženiť, mali by sme dosť farárov. Chápem ich argument, ale nemyslím si, že by to bolo riešenie. Problém je oveľa hlbšie. Naši americkí priatelia hovoria: Čo sa s vami v Európe deje, my vám nerozumieme. Lebo Amerika je veľmi sekulárna spoločnosť a napriek tomu ľudia chodia do kostola. My sme sa vlastne nenaučili, ako sa môžeme s vierou správať v sekulárnej spoločnosti. No a čo sa potom deje? Jedni nadávajú na škaredú sekulárnu spoločnosť a majú celý zoznam – materializmus, komunizmus, samé „izmy“. A druhí povedia: áno, na vine je Rím, lebo je skostnatený, nevie sa pohnúť, nechce pripustiť ženy, aby mohli kázať a byť vysvätené.
A všetci vedia, že chyba je niekde inde. V skutočnosti si musíme priznať, že žijeme v dobe obrovských zmien. Za mojej mladosti bolo v nedeľu 80 percent ľudí v kostole. No a dnes, o 50 rokov neskôr, ide do kostola len ten, kto je o tom presvedčený. A medzi nimi je veľmi málo mladých. Nejde pritom o to, že by cirkev stratila mladých, ako sa to často hovorí, ale o to, že je čoraz menej mladých ľudí. To je európska realita. No máme aj opačné hnutie. V Európe existuje mladá generácia kresťanov, ktorí sú si vedomí, že sú menšinou a sú odvážni.
Odmalička sa prispôsobujú tomu, že sú ako kresťania minoritou, menšinou vo svojej spoločnosti. Opýtajte sa niekedy v Žiline mladých, čo idú v nedeľu do kostola, koľkí z ich triedy ešte chodia. Samozrejme, teraz hovorím o rakúskej realite, nie o žilinskej. Takže potom si musíte položiť otázku, koľko odvahy musí mať takýto mladý človek, aby mohol povedať, áno ja som katolík a chodím do kostola. Táto mládež však vyrastie, zosilnie a raz bude na nej stáť cirkev. Bude to oveľa menšia cirkev.
Autor: Beáta Jarošová
