ej ceny 2010 za príspevok „Žilinská polícia nakupovala nepoužiteľné psy“.
Cenu jej udelili za systematickú a kvalitnú investigatívnu prácu v regionálnom vysielaní, bezchybné spracovanie, vytrvalosť a dôslednosť i na prvý pohľad v „malých“ témach. Potvrdila tak cenu z roku 2009, kedy jej Nadácia Otvorenej spoločnosti udelila ocenenie za príspevok: „Tvrdošínske noviny zneužívajú verejné peniaze na budovanie kultu osobnosti primátora“ v kategórii najlepší regionálne odvysielaný príspevok.
Vanda, idete po témach, snažíte sa odhaľovať rôzne neprávosti. Prečo to robíte, čo vás k tomu motivuje?
- Je to asi nespravodlivosť a túžba, ktorú v sebe mám, túžba po odhaľovaní pravdy. Prichádzajú za mnou mnohí ľudia s rôznymi problémami, novinár je pre nich často poslednou stanicou. Ťažko sa im obrátiť chrbtom, keď hľadajú pomoc. Ale zaoberám sa najmä regionálnou politikou.
To ale znamená, že zlyhávajú inštitúcie, ktoré by mali tieto veci riešiť?
- Áno, absolútne zlyhávajú. Začínala som ako spravodajkyňa. Mala som málo priestoru, nedokázala som opísať všetky tie okolnosti a súvislosti. Uvítala som, keď mi po siedmich rokoch vedenie rozhlasu umožnilo, aby som sa venovala analytickej žurnalistike.
Dostali ste novinársku cenu za článok v súvislosti s nákupom psov. Policajta Ivana Ďurošku, ktorý vám poskytol informácie o prípade, funkčne degradovali a prevelili ho na iné miesto, do iného mesta. Ako je to s ním dnes?
- Za ministra Kaliňáka prišiel o funkciu, ale ministrom Lipšicom bol rehabilitovaný a mohol sa vrátiť naspäť. Žiaľ, ale ani pod súčasným policajným vedením veci o ktorých sme referovali neboli dotiahnuté, vinníci neboli potrestaní. Ivan Ďuroška bol policajt, ktorý riskoval vlastné postavenie, svoju funkciu i prácu. Spolu so svojím kolegom Jozefom Trulíkom nebol ochotný sa prizerať ako polícia prichádza o peniaze na úkor niekoho. Najprv oficiálnou cestou, potom cez médiá upozornili na špinavosti v policajnom zbore. Obaja policajti, žiaľ, dnes už nie sú na pôvodných miestach, odišli na vlastnú žiadosť z oddelenia kynológie.
Akým spôsobom sa dostávate k informáciám? Ako to bolo v tomto prípade?
-Vždy tam musí byť nejaký informátor, ktorý už nie je ochotný prizerať sa na neprávosti a mlčať o nich. Väčšinou ma ľudia sami kontaktujú s informáciami, ktoré potom overujem. Tu ma tiež kontaktoval informátor, kolega policajtov. Tí ma potom informovali, že to riešia štandardným postupom, ktorý, žiaľ, pol roka k ničomu nevedie. Dohodli sme sa, že počkáme ešte pol roka, mal ich prijať minister Kaliňák. Splnili si svoju povinnosť. Až potom sme do toho išli a začali o nich písať. Všetko som musela ako novinárka overovať.
Nebáli ste sa šliapnuť priamo do policajných kruhov?
- Nežijeme v krajine, kde sa strieľajú novinári. Čomu by to pomohlo, keby sa mi niečo stalo? Kolegovia vedia na čom robím, súvislosti by sa veľmi rýchlo odhalili. Ale vždy idem do toho s rešpektom, nie bezhlavo. Robila som už viacero príspevkov z policajného prostredia.
Sú ochotné subjekty vášho záujmu vôbec komunikovať?
- Prípad od prípadu. Napríklad v prípade psov si ma prehadzovali ako horúci zemiak. Hovorca ministra sa ma chcel striasť. Inšpekčné orgány podľa mňa v prípade psov neurobili , čo bolo ich povinnosťou.
Robiť túto prácu nie je jednoduché, určite si tak vytvárate rôznych nepriateľov. Stretli ste sa aj s priamymi, či nepriamymi vyhrážkami?
- Nie, ak tak, skôr v rovine vyhrážania sa trestnými žalobami. To je na dennom poriadku. Ale Slovenský rozhlas má dobrých právnikov (smiech).
Priniesla vám táto práca aj niečo pozitívne, nejaké nové priateľstvá ?
- Áno. Tie momenty sú veľmi silné, keď ide o krajnost v živote. Ľudia prežívajú stres, majú obavy. Sme spolu týždne aj mesiace, kedy skladáme pavúka. Keď je dôvera, vznikajú úzke vzťahy.
Informovali ste aj o súdnom procese medzi vtedajším viceprimátorom Horeckým a poslancom MZ Petrom Ničíkom. Ako sa na túto kauzu dívate s odstupom?
- Poviem svoj subjektívny pocit. Poznám obidvoch pánov a stotožňujem sa s verdiktom súdu. Peter Ničík mal podľa mňa čistý úmysel. Chcel rozprávať o tom, čo vidí a počuje. Chodili za ním ľudia a hovorili o korupcii v meste, hovorili o jeho kolegovi, ktorému veril a dôveroval. Ale on neurobil to, čo by urobili možno viacerí - strčili by hlavu do piesku - mal odvahu otvoriť citlivú tému v rámci svojej skupiny, ktorá zahanbovala pred verejnosťou nielen poslanecký klub SDKÚ, ale aj jeho samého. Dôležité je povedať, že Ničik chcel riešiť vec korektne
v rámci klubu. Nebol ten, kto vytiahol informácie na verejnosť, ale paradoxne to bol Michal Horecký. Táto kauza je veľmi dôležitá pre budúcnosť verejného života, pretože Ničík chcel nahlas hovoriť o tom, že vníma zlo. Ak by sme sa zhodli na tom, že o zle, či už ako o podozrení, alebo ako o skutočnosti, nahlas hovoriť nemôžeme, tak naša spoločnosť smeruje k zániku, k degenerácii. Naopak, ak vyššie súdy potvrdia, že Ničík mal právo hovoriť nahlas čo vidí, počuje a čo si myslí, tak ten signál je spoločensky dobrý. Nesmie vzniknúť atmosféra strachu. Nesmieme sa báť hovoriť len preto, že sú veci nepríjemné, zahanbujúce a možno i nebezpečné.
Používate slová „boj dobra a zla“, to sú kresťanské termíny. Čo vám dáva kresťanstvo pre váš život?
- „Pravda vás oslobodí „(Ján 8,32) - píše sa v Biblii. Toto je najpodstatnejšie, prečo má význam púšťať sa do káuz
a odhaľovať skutočnosti. Môžeme sa pravde len priblížiť, neodhalíme ju komplexne, nevidíme, totiž, do srdca druhého človeka. Pravda nepomáha len utláčaným, ale aj tomu, kto ubližuje. Pretože, ak sa mu nepokúsime otvoriť oči, nechávame ho naďalej neslobodným . Tým, že sa DOBRO postaví ZLU, môže ho zastaviť. Človek je vo svojej podstate dobrý, ale podlieha pokušeniu, lebo je slabý. ZLO skutočne existuje ako entita, ako duch. O človeka bojujú dve sily - láska – Boh, zlo - diabol. Je na nás, do koho služby vstúpime, o čo sa usilujeme - činmi, alebo len postojom.
Občianski aktivisti v minulosti opakovane vystúpili proti rôznym nekalostiam - mrakodrapu na Bôriku, zbúraniu starej fary, Auparku. Okrem zabránenia zatrubneniu potoka Všivák, bola ich snaha márna. Majú vôbec tieto aktivity zmysel?
- Jasné, že to má zmysel. Dejiny sa menia pomaly, aj Boh čaká na obrátenie hriešnika niekedy dlhé roky, celý život. A toto je o tom. Každý zápas nás posúva o kúsok ďalej, po maličkých krokoch.
Čo ešte považujete za dôležité?
- Je potrebné, aby boli odvážni ľudia. Nie každý ma na to silu, ale netreba sa báť. Ak je problémom len pohodlie, že chcem byť obľúbený a mať výhody, tak je to škoda. Ja sa tiež necítim napr. na mafiánske témy. Nemám na to silu, nemám na to výbavu. Tu nemyslím len novinárov, ale občanov všeobecne. Bez odvážneho policajta, úradníka na mieste, ťažko niečo napíšem. Nemalo by nám byť ľahostajné, čo robia druhí a nemlčať, keď sa deje zlo. Chcem povzbudiť ľudí, ktorí váhajú, aby sa nebáli. Verím, že sa im to stonásobne vráti v dobrom.
Ľahko sa vám to hovorí, ale ľudia sú často vyhodení z práce, šikanovaní...
- Jasné, rozumiem tomu. Ani tí policajti, ktorí ma zásobovali informáciami už nie sú na svojich miestach. Okolnosťami boli dotlačení k odchodu. Ale môžu sa ráno pozrieť na seba do zrkadla, a to je dobrý pocit. Každý je v inej situácii, majú rodinu. Prihováram sa len k tým, ktorí sa odhodlávajú a váhajú. Tá pravda, čistota za to stojí, pomáha celej spoločnosti, nám osobne i okoliu, v ktorom žijeme.
