STREČNO. Vo svojom dvore v Strečne mala Otília Kadašiová odjakživa otvorenú Kúdeľnú izbu. Tento rok však dostala nový šat, a minulú stredu ho aj ukázala.
Kúdeľná izba
K myšlienke zmeniť obyčajnú unimobunku na krásnu miestnosť prišla tkáčka Otka ešte v roku 2009, kedy ju boli navštíviť dve turistické sprievodkyne z Tatier. „Povedali mi, aj napísali, že je to krásna myšlienka a sú tu nádherné veci, ale že nemám reprezentatívne priestory,“ vraví Otka a pokračuje: „Teraz ich už mám.“
Druhá vec, ktorá ju prinútila izbu zmeniť bolo, že jej začala v bývalých priestoroch zatekať strecha. „Ponúkol sa mi jeden pán, že mi ju opraví a hoci som mu neverila, naozaj tak aj urobil. Prišiel sem, vymeral si priestory a potom spolu s partiou mi za tri dni strechu postavili,“ prezrádza Otília.
Vtedy si uvedomila, že pod krásnou strechou je akoby len strčená nejaká búda. „Na Vianoce som si z ušetrených peňazí objednala zrubové drevo – tým som chcela obložiť steny unimobunky, aby to vyzeralo krajšie, no keď mi to môj syn a zaťovia obili, povedali, že to vôbec nevyzerá dobre. Vtedy padlo rozhodnutie, spraviť z toho poriadne humno.“
Starú unimobunku, ktorá slúžila ako Kúdeľná izba zvalili a miesto nej postavili nové humno. „Betón sme položili na jarný slnovrat a do jesenného slnovratu bola izba hotová.“
Od semienka po plátno
V Kúdeľnej izbe je vítaný ktokoľvek. Dvere na nej sa totiž nezatvárajú. „Ktokoľvek chce, môže do nej nakuknúť,“ hovorí Otka. Kto by však chcel aj prednášku o tom, ako sa žilo v minulosti a ako sa tkanina vyrábala, za malý poplatok Otka ochotne výklad poskytne. „Každému ukážem cestu ľanu od malého semienka až po hotový výrobok - plátno. A každý, kto príde si tkanie môže aj sám vyskúšať.“
Tkáčka Otília Kadašiová má veľa vedomostí i skúsenosti o histórii tkania, pestovania i spracovania ľanu. Zbierala ich celý život a dnes ich podáva ďalej. Či už náhodným návštevníkom jej Kúdeľnej izby, so ženami zo spolku Živena, kde je členkou od roku 2001 až po menšie i väčšie deti, ktoré k nej prichádzajú so svojimi pedagógmi na exkurzie.
Dielne
Jej Kúdeľná izba nie je prázdna. Každý deň sa do nej príde niekto pozrieť. Všetko v nej sú pôvodné veci, ktoré používali ešte naše staré a prastaré mamy. „Všetky výšivky, čo tu mám, aj niektoré kusy nábytku, to všetko mám od ľudí. Buď mi to podonášali, alebo ma zavolali, keď vypratávali staré chalupy a povaly a povedali mi, aby som si vybrala, čo sa mi hodí.“
A tak jej izbu tvorí stará posteľ, kredenc, komoda, nechýba v nej kolovrátok, krosná a všetky veci potrebné na výrobu plátna. Izba sa najbližšie zaplní už tento týždeň, kedy sa v nej stretnú dievčatá z detského folklórneho súboru Hájovček, aby tu spoločne tkali a vyšívali. „V rámci projektu si majú deti zo súboru vyrobiť pomôcky, ktoré budú potrebovať. Chlapci si budú vyrábať opasky a píšťalky a s dievčatami budeme vyšívať.“
Okrem toho sa bude s dielňami pokračovať aj počas nasledujúcich mesiacov. „So ženami zo Živeny sa tu stretneme pred vianočnými sviatkami a budeme robiť rôzne dielne, ktoré sa nebudú týkať len tkania.“
