Aké bolo vaše prvé stretnutie s fotoaparátom?
- Bol to otcov foťák a keď som chodil do šiestej triedy, prihlásil som sa do fotografického krúžku, ktorý viedol učiteľ matematiky Miloš Rek. V priateľstve s fotografiou som pokračoval vo fotokrúžku vtedajšieho domu pionierov pod vedením Milana Velikého. Tam som sa naučil veľa aj o kompozícii fotografického obrazu.
Odborná verejnosť vás pozná ako fotografa, ktorý sa venuje predovšetkým fotog-rafovaniu pod vodou (UW fotografia - Under Water). Ako ste sa k tomu dostali?
- Keď som, ešte ako dieťa, sledoval filmy od Jacques-Yves Cousteaua, fascinoval ma podmorský svet a túžil som, raz sa ponoriť. Za „socíku“ bol problém potápať sa len tak, ale po „nežnej“ to už bolo oveľa ľahšie. Jednoducho som si na žilinskej plavárni urobil v roku 2005 potápačský kurz u Rasťa Roubala. Tak sa to všetko začalo. A vzhľadom na to, že „na suchu“ fotografujem už viac ako 30 rokov, bola to len otázka času, kedy začnem fotografovať aj pod vodou. Ten čas nastal vtedy, keď som sa prvýkrát ponoril v Červenom mori. Čo sa týka fotografovania pod vodou, toto sa od „suchozemského“ líši. Pod vodou sú odlišné svetelné podmienky, iné farebné podmienky, je tam veľké množstvo nečistôt, ktoré pri fotografovaní „zavadzajú“, nemôže sa používať „dlhé sklo“, voda predlžuje ohnisko, je väčšia spotreba vzduchu. Ale všetko sa dá zvládnuť a naučiť sa. Potom máte z fotografií naozaj veľkú radosť a túžite sa so svojimi podvodnými zážitkami podeliť aj s ostatnými. Žilinčania, ale i návštevníci nášho mesta, mohli vidieť moje fotografie na výstave na hrade Strečno, minulý týždeň sa skončila moja výstava „Svet ticha“ v Košiciach, vo FotoGalérii NOVA Verejnej knižnice Jána Bocatia.
Spomínali ste, že prvýkrát ste sa ponárali v Červenom mori.
- To je stále moje najobľúbenejšia destinácia. Pri potápaní v Červenom mori mám pocit, že sú tam najlepšie podmienky na fotografovanie, voda je modrejšia, viditeľnosť lepšia. Je to ale len môj pocit.
Ktorá bola vaša posledná expedícia?
- Boli sme v Jordánsku, kde sme preskúmali jeho krátku časť červenomorského pobrežia (27-kilometrová časť Aqabského zálivu). Aj napriek tomu, že pobrežie je tu krátke, dá sa tu nájsť veľa zaujímavých lokalít. Napríklad, vrak obchodnej lode Cedar Pride, vrak tanku, rozľahlé korálové záhrady, ale aj, čo je najhoršie, mŕtve korálové útesy. Bol som zhrozený, keď sa zrazu stratili farby koralov (znak mŕtveho koralu - bezfarebnosť) a zmizol tu akýkoľvek život.
Aj vo vrakoch existuje život...
- Paradoxne v „mŕtvych“ vrakoch sa rodí nový život. Vraky sa stávajú miestom pre vznik nových korálových útesov a teda aj útočiskom pre mnohých morských živočíchov. Opustené vraky okamžite „obsadzuje“ morský život. Veľa vrakov je potopených úmyselne, aby „pritiahli“ morský život a teda aj turizmus.
Kde sa chystáte teraz?
- Naša najbližšia expedícia je naplánovaná na september. A bude, tentokrát po dlhšej dobe opäť, vraková. Chystáme sa na severnú cestu egyptskej časti Červeného mora, kde je magnetom pre všetkých potápačov svetoznámy vrak lode Thistlegorm. Je to loď, ktorú spojencom potopili v roku 1941, keď viezla materiálové zabezpečenie proti nemeckej armáde, vedenej generálom Rommelom v Afrike. Bola zasiahnutá nemeckým lietadlom Henkel 111. Dodnes tam ležia na dne vojenské ťažké zbrane, munícia, tanky, vlak, nákladné autá, motorky, delá.... Je tam však aj vrak lode Salem Express (potopená 1991), ktorý nesie smutnú nálepku najväčšej z námorných tragédií, ktoré sa odohrali v Červenom mori. Ďalej môžem spomenúť vraky lodí Giannis D, Carnatic, Chrisola K či Kimon.
Na takéto expedície určite nechodíte sám.
- To rozhodne nie. Chodím tam s naším potápačským klubom Aqua-pro. Hlavnou zásadou pri potápaní je nepotápať sa sám. Pod vodu musia ísť minimálne dvaja - „body“ systém. Svojmu partnerovi musíte maximálne dôverovať a aj on vám. Je dôležité, aby ste si vedeli, v prípade, ak vznikne nejaký problém, navzájom pomôcť.
A čo nebezpečné situácie?
- Väčšina ľudí (nepotápačov) si myslí, že najnebezpečnejšie pri potápaní je stretnutie so žralokom. Niekedy som si to myslel tiež, ale keď som sa s ním napokon stretol, vôbec mi to nenapadlo. Len som ho v úžase pozoroval, bol som ním úplne fascinovaný a mal som pocit, že sa so mnou hrá, bol to neskutočný zážitok. Žralok si však držal odo mňa svoj odstup a naše stretnutie prebehlo v pohode. Žralok vie, že nie ste v jeho potravinovom reťazci, on sa vás bojí tak isto, ako vy jeho. Bojí sa bublín, ktoré vypúšťate, nevie tvar vášho tela zaradiť do svojej „databázy“ potravy. Aj napriek tomu, že cíti váš tep srdca, váš strach, vaše vlny, ktoré vysielate. On o vás vie viac ako si myslite a vie o vás skôr, ako vy o ňom. Ak by sa niečo malo stať, tak je to nehoda. Štatistiky hovoria, že žralok ročne zabije 5 ľudí. Pod vodou „číha“ na človeka veľa iného nebezpečenstva, drobné živočíchy, ktoré sú jedovaté a dotyk s nimi môže byť fatálny, rôzne vodné prúdy, v ktorých je človek bezmocný, barotrauma, Kesonová choroba atď, atď. Ale ono to nie je až také „zlé“. Pokiaľ dodržujete určité pravidlá, tak sa nemôže nič stať. Nebezpečnejšia je jazda autom.
Z potápania spojeného s fotografovaním máte určite nepreberné množstvo zážitkov. Ktorý je ten naj?
- Bolo to na expedícii v Thajsku, v národnom parku Similánske ostrovy. Tam som zažil dva neuveriteľné, jednohodinové ponory s mantami obrovskými. Manta je paryba z čeľade mantovitých, má veľkosť okolo troch až piatich metrov, pri rozpätí krídel asi 6 – 7 metrov. Bolo to neskutočné, čiastočne aj nebezpečné, hoci, manta nie je dravec a živí sa planktónom. Potápali sme sa však v pomerne silných prúdoch, v ktorých bol práve zmienený planktón. Za ním prišli manty a za mantami zasa my.
Čo na vášho koníčka hovorí vaša rodina?
- Tá mi, našťastie, fandí a podporuje ma.
