ŽILINA. Mnohí tínedžeri sa nevedia dočkať vytúženej osemnástky, aby si už konečne mohli spraviť vodičský preukaz. V prípade Romana Líšku to však bolo inak.
„Nikdy som šoférovať nechcel. Vodičský kurz som si urobil nasilu. Chodil som na poľnohospodársku školu, na ktorej sa vyžadovalo, aby som si spravil vodičák,“ začína svoj príbeh.
Pracovné skúsenosti
Ako sám hovorí, lásku k autám u neho nikto nikdy nebudoval. Preto ani nemal dôvod túžiť po nich. Doma síce mali škodovku, ale otec nedal na ňu dopustiť. Nikto sa jej nemohol dotknúť. K volantu sa dostal, až keď nastúpil ku policajtom, kde pôsobil trinásť rokov.
Šťastie neskôr skúšal aj v podnikaní. Založil si vlastnú playstation firmu, neskôr SBS-ku, na pár rokov odišiel i do zahraničia. Potom zakotvil opäť na Slovensku, kde si otvoril vlastnú pizzeriu.
„Pizzeria ma bavila, ale s cudzími ľuďmi sa podnikať nedalo. Svoju prácu si nevážili a ani mňa. Kuchár mi kradol syry, rozvozca zas auto, ktoré mi v jednu noc rozbil. Preto som to nakoniec zabalil,“ spomína. Keď mu kamarát navrhol, aby som si od neho kúpil jeho auto, nezaváhal a vstúpil do sveta taxikárov.
„Povedal som si, že to skúsim. Na začiatku to nebolo zlé. Bol som prekvapený, ako to dobre išlo,“ hovorí.
O klientov pred piatimi rokmi nemal núdzu. Ako sám hovorí, niekedy ani nestíhal vybaviť všetky objednávky, čo ich mal toľko.
„Teraz je to už horšie. Je nás oveľa viac. A to nehovorím o tých, ktorí jazdia načierno. Tí sú lacnejší a berú nám ľudí. Dnes aj tri hodiny čakám, kým zavolá nejaký klient,“ konštatuje Roman.
Nenormálna práca
Jeho práca je vraj nenormálna. „My, taxikári, žijeme v úplne inom svete. Naopak ako iní ľudia. V noci pracujeme a cez deň spíme. Nie je to dobré, ak máte rodinu, pretože svoju manželku ani deti vôbec nevidíte,“ rozpráva.
Roman má dve deti. Ako však tvrdí, snaží sa im venovať najviac, ako vie. „Aj keď prídem ráno unavený a nevyspatý, snažím sa im venovať. Pre ne urobím hocičo,“ hovorí taxikár.
Sám sebe pánom
Na tejto práci je vraj najlepšie to, že nemusí skoro ráno vstávať a je sám sebe pánom. Cez deň je na telefóne a večer okolo desiatej odchádza so svojím taxíkom do mesta.
„Najviac roboty máme v piatok a sobotu. Vtedy to v meste žije a v noci odvážame ľudí domov,“ hovorí.
Aby udržal svoju myseľ sviežu, dopoval sa na začiatku energetickými nápojmi. Tie mu však časom začali robiť zle, dokonca ho po nich bralo aj do spánku.
„Po tých stovkách prebdených nocí, som si už zvykol. Teraz mi stačí už len káva,“ hovorí.
Bez dovolenky
Sťažuje sa však, že vďaka celodennému sedeniu v taxíku spohodlnel. „Nemám čas chodiť ani do posilňovne, pribral som. Z nočných som zas celý šedivý, niekedy je to naozaj na nervy,“ smeje sa.
Pojem ako dovolenka v jeho slovníku už päť rokov nefiguruje. Aj keď si nejaký peniaz na oddych pri mori našetrí, zakaždým ho nakoniec vrazí do auta, ktoré sa mu vtedy ako naschvál pokazí.
„Počas celej tej doby čo som taxikárom som bol len jeden deň v Amsterdame a jeden deň v Prahe. Niekedy si vypnem aj telefón, lebo mám toho už dosť. A práve vtedy mi niekto zavolá s dobrou objednávkou. Vtedy sa vždy na seba hnevám. Radšej už telefón ani nevypínam,“ hovorí Roman.
Všakovaké povahy
Práca taxikára je však práca s ľuďmi. Zaujímalo nás, s akými klientmi sa taxikár Roman stretáva.
„Niekedy som prekvapený, akí sú ľudia milí. Vždy mi to veľmi dobre padne. Občas majú aj potrebu zdôveriť sa mi so svojimi problémami. Rozprávajú mi o svojich polovičkách a práci, pýtajú si rady. Ale niekedy by som potreboval poradiť aj ja,“ smeje sa.
Od svojich klientov však nepočúva len slovíčko „ďakujem“, od niektorých si občas vypočuje aj spŕšku nadávok.
„Raz som viezol jedného muža, ktorý však nemal peniaze na zaplatenie. Keď som ich od neho pýtal, vynadal mi a ešte ma chcel aj zbiť,“ hovorí. Zákazníci ho však často vedia prekvapiť aj nepríjemným „bonusom“, ktorý mu zanechávajú na zadných sedadlách.
„Už rok som nezažil, že by mi niekto auto ovracal, ale predtým sa to stávalo pravidelne. Niektorí sa radšej ani nepriznajú a ja si to všimnem, až keď ich vysadím a odídem preč. Ak to však zaregistrujem ešte počas jazdy, požiadam ich, aby mi čistenie preplatili. Potom to vyčistím a pokračujem ďalej,“ hovorí o nepríjemnej stránke svojej práce.
Strieľali po ňom
Raz mu dokonca išlo aj o život. Po ňom a po ďalších taxikárov strieľala konkurencia. „Chceli nás vytlačiť z našich miest, tak po nás strieľali zo vzduchovky. Trom kolegom vystrelili okná. Na moje auto tiež strieľali, ale našťastie netrafili. Po tomto incidente sme ešte dlho chodili po policajtoch,“ spomína.
Ako taxikár musí mať so svojimi klientmi aj veľa trpezlivosti. Nestarať sa do ich problémov a života. Ale ako hovorí, aj jeho pohár niekedy pretečie.
„Raz som viezol jeden manželský pár. Ona bola Slovenka, on Arab. V aute si nadávali, bili sa. Nakoniec som ich nechal tesne pred dedinou, kde som ich viezol. Už sa to nedalo s nimi vydržať.“
Na svojich klientov si však občas musí aj počkať. Najdlhšie čakal na letisku. Klientke meškal tri hodiny let, k tomu jej ešte stratili aj batožinu. Najväčší problém však bola jazyková bariéra.
„Ona vedela po anglicky, ja len po rusky. Musel som volať na sekretariát, aby mi prekladali, čo mi hovorí. Nakoniec sme vypísali potrebné dokumenty a odišli. Bolo to však náročné. Ešte k tomu bolo aj strašné teplo,“ spomína.
Pomáhajú si
Napriek tomu má svoju prácu rád, aj keď to vôbec nie je také ružové, ako to mnohí vidia. „Teraz je to robota len na prežitie. Ako taxikár musím so svojím autom absolvovať mnohé kontroly, platiť cestnú daň, dávať sa špeciálne poistiť, neustále vrážať peniaze do svojho auta,“ hovorí o neľahkých podmienkach.
Páči sa mu však, že spolupatričnosť medzi taxikármi funguje. „Niekedy si svojich klientov posúvame aj medzi sebou a vtedy sa pracuje oveľa lepšie,“ ukončuje rozhovor.
