V minulosti často kriticky vystupoval voči Štefanovi Harabinovi, ktorý ho, už ako minister, z funkcie odvolal. Jeho nasledovník ho dokonca obvinil z falšovania verejnej listiny a chcel ho vyzliecť z talára.
Dnes otvorene hovorí o tom, že za to, ako negatívne vníma justíciu verejnosť, si sudcovia vo veľkej miere môžu sami. Napríklad aj antidiskriminačnými žalobami, ktoré sú motivované predovšetkým snahou získať od štátu peniaze.
Boli ste kritikom bývalého ministra Harabina, chceli ste, aby odstúpil z funkcie predsedu najvyššieho súdu. Nakoniec vás on, ako minister, odvolal z funkcie predsedu krajského súdu. Keď skončil, tak ste sa do funkcie vrátili. Nesvedčí to o tom, že súdnictvo je spolitizované?
- Termín politizácia justície je dnes veľmi populárny. V tomto prípade si to však nemyslím. Problém prepojenia s politikou bol na strane Štefana Harabina. Vo vláde bol totiž ako politický nominant a bezprostredne odtiaľ sa vrátil do čela Najvyššieho súdu. Skôr by som povedal, že môj návrat na post predsedu krajského súdu, je spojený s určitým nazeraním na justíciu. Harabin má úplne iné nazeranie, ako som ho mal ja a verejne som to prezentoval ešte predtým, ako ma odvolal. Nemohli sme spoločne pokračovať. Na druhej strane nazeranie súčasnej ministerky na situáciu v justícii a možnosti jej zmeny sa blížia mojím predstavám, a tak je prirodzené, že som sa prihlásil do konkurzu.
Tvrdili ste, že nemôžete pracovať pod ministrom, s ktorého krokmi sa aspoň čiastočne nestotožňujete. V čom spočíva ten zásadný rozpor?
- Ja nie som zástancom zvyšovania počtu sudcov a súdov. Skôr chcem hľadať mechanizmy na zvyšovanie efektivity ich práce. Zároveň preferujem obsadzovanie miest cez verejné výberové konania. Prekážalo mi aj to, že Štefan Harabin posudzoval rovnaké prípady rozdielne. Už počas jeho pôsobenia v čele Najvyššieho súdu pred rokom 2002 bolo jasné, že selektuje ľudí a má k nim za rovnakých podmienok rozdielny prístup.
Harabin vás v roku 2006 odvolal, vy ste však odvolanie napadli. Rozhodnúť mal najvyšší súd. Ako to dopadlo?
- Svoje odvolanie som považoval za neplatné, pretože neobsahovalo žiadne konkrétne dôvody. Konanie o tejto veci trvalo pomerne dlho. Až vo februári tohto roku skonštatoval Ústavný súd, že nás, pretože sa to týka siedmich predsedov súdov z celého Slovenska, nemohol odvolať takýmto spôsobom a vrátil vec Najvyššiemu súdu na pokračovanie v konaní. Zároveň však vyslovil, že o našom rozklade proti odvolaniu bolo povinné ministerstvo rozhodnúť, čo za štyri roky neučinilo. Následne teda ministerka Žitňanská v správnom konaní rozhodla a zrušila rozhodnutia o odvolaní.
Čo z toho pre vás vyplýva?
- Je to pre nás len potvrdenie toho, že sme mali pravdu a nemohli sme byť odvolaní bez uvedenia konkrétneho dôvodu. Išlo teda o čisto politické rozhodnutia vtedajšieho ministra Harabina. Nebudem si uplatňovať žiadne finančné, ani iné nároky voči ministerstvu spravodlivosti, ani náhradu ušlej mzdy, hoci v obdobných prípadoch v minulosti získali sudcovia značné odškodnenia. Domnievam sa, že rovnako budú postupovať všetci dotknutí kolegovia.
Vráťme sa však do obdobia po roku 2006. Po vašom odvolaní vás úradujúci predseda Juraj Krupa obvinil z falšovania verejnej listiny a chcel vás zbaviť funkcie sudcu. Dopustili ste sa tohto skutku? Ako to dopadlo?
- Je to živá vec, konanie stále prebieha a aktuálne je opätovne na úplnom začiatku. Preto o nej nebudem príliš rozprávať. Podstata je v tom, že neexistuje žiadna úradná listina, ktorá by bola falšovaná. Je to vykonštruované obvinenie. Dokonca z obvinenia bývalého predsedu ani nie je jasné, čoho som sa mal konkrétne dopustiť. Zjednodušene, išlo o to, že sa v spise našiel hárok papiera, niečo ako koncept, ktorý dokonca nebol ani nikým podpísaný. Faktom je, že ani takýto koncept by v spise nemal byť voľne založený.
Sudcovia na Slovensku a v Žiline možno ešte viac, ako inde, majú pomerne pošramotenú povesť. Čím to je?
- Je to excesmi, ktoré prenikli na verejnosť. Napríklad odsúdenie sudcu Dlhopolčeka za snahu o poskytnutie úplatku a iné medializované výstupy. Aj v justícii platí, že zopár excesov je schopných spochybniť celý systém.
Napraviť to je veľmi ťažké, obzvlášť v situácii, kedy sudcovia nie sú náchylní vôbec niečo naprávať. Skôr chcú veriť tomu, že existuje celospoločenská dohoda o tom, že im každý chce krivdiť. Často pritom platí, že si zamieňajú príčinu a následok. Príčina totiž často spočíva v konkrétnych konaniach konkrétnych sudcov. Samozrejme, sú aj sudcovia, ktorí poctivo robia a sú presvedčení, že na nich aj tak každý útočí. Tam platí to, čo som už povedal, že zopár excesov je schopných spochybniť celý systém.
Ako vnímate antidiskriminačné žaloby, prostredníctvom ktorých sa sudcovia hromadne snažia vysúdiť odškodnenie za to, že nemali rovnaký plat, ako ich kolegovia na Špeciálnom súde? To je totiž, ako by liali oheň do ohňa a dráždili verejnú mienku.
- Aj toto je stále živá vec. Nebudem preto riešiť vecnú stránku problému. Osobne mi však na tom prekáža vnútorná motivácia, ktorá zaznela zo strany mnohých sudcov. Výrazne totiž u nich rezonovala snaha získať od štátu nemalé finančné prostriedky. Dokonca pán Harabin v médiách povedal ,,my sudcovia si tie peniaze vysúdime". Toto nie je štandardné uplatnenie nároku, keď som presvedčený, že mi nejaký nárok prináleží. Antidiskriminačné žaloby majú dokonca znaky organizovanosti a rezonuje v nich už spomínaný finančný profit.
Na základe takýchto vecí nás následne vníma aj verejnosť a darmo sa to nám sudcom nepáči.
Podali ste aj vy túto žalobu?
- Nie a ani som o tom neuvažoval.
Je v súdnictve korupcia, či klientelizmus? Ľudia si to myslia. Myslíte si, že niektorí sudcovia berú úplatky? Napríklad aj v Žiline?
- Keby som mal konkrétne indície, podal by som trestné oznámenie. Na základe vonkajších prejavov a širších súvislostí sa môžem len domnievať, že sa to deje, ale oveľa sofistikovanejším spôsobom. Za situácie, keď minimálne jeden sudca je právoplatne odsúdený za prijímanie úplatku, pripúšťam skutočnosť, že z korupcie, ktorá ovplyvňuje celé dianie na Slovensku, sa justícia vyňať nedá.
Prečo nemajú sudcovia bezpečnostné previerky a neprešli lustráciami? Ako môže v dnešnej dobe súdiť človek, ktorý súdil aj za čias komunizmu a podieľal sa možno aj na politických procesoch?
- Podľa môjho osobného názoru to nie je kóšer. V prvej várke po revolúcii sme lustračnými previerkami prešli. Potom sa však prestal uplatňovať aj tento mierny lustračný zákon. Preveriť sudcov dnes by bolo veľmi problematické. Skôr je na mieste otázka, prečo spoločnosť nedokáže vytvoriť taký tlak, aby takýto ľudia na svojich postoch nemohli ďalej pôsobiť.
Nie je to aj preto, že sa ľudia sudcov boja? Vrátane novinárov a politikov?
- U každého je to otázka osobnej odvahy. Charakter človeka by mal byť jedným zo základných kritérií, ktoré je potrebné preveriť aj u budúcich sudcov. Čím ďalej, tým viac som presvedčený, že holandskí kolegovia mali pravdu, ak hovorili, že najdôležitejšie je, aby bol sudca slušný človek a súdiť ho už naučíme. Je to samozrejme trochu zveličené, ale základ je, aby mal sudca naozaj pevný charakter a bol slušný človek. Aplikovať právo ho už potom naučíme. Skutočná spravodlivosť vychádza totiž práve zo základných ľudských hodnôt.
Je rozdiel medzi tým, ako vníma súdnictvo verejnosť a tým, aké v skutočnosti je?
- V roku 2006 sme v spolupráci s tretím sektorom robili monitoring súdnych pojednávaní. Vyskytli sa tam nedostatky, ale výsledok bol výrazne pozitívnejší, ako vnímanie verejnosti v bežných prieskumoch. Opäť však musím zopakovať, že pár excesov dokáže spochybniť celý systém. Ak raz zažijete negatívnu skúsenosť so sudcom, tak už súdom nikdy neveríte. Je ťažké to zmeniť a uvedomiť si to musíme v prvom rade my sudcovia.
