radujú medzi ľuďmi.
STREČNO
Hrad Strečno postavili v prvej polovici 14. storočia. Pôvodne slúžil najmä ako strážny a vojenský objekt, kde sa vyberalo mýto. Neskôr ho mohutne opevnili a stal sa tak najlepšie opevneným hradom na strednom Považí. V 17. storočí ho vtedajší kráľ Leopold I. chcel zbúrať, keďže ho obsadili pov-stalci. Krutý osud však hrad našťastie nepostihol a vďaka náročnej rekonštrukcii ho v roku 1995 sprístupnili aj pre verejnosť.
Asi najznámejšia historická osobnosť, ktorá sa neodmysliteľne spája s týmto hradom, je legendárna Žofia Bosniaková, ktorú miestni pre jej dobré srdce nazývali aj svätica zo Strečna. Preto niet divu, že sa o nej traduje mnoho legiend.
Legendy i pravdy o Žofii
Jedna taká hovorí o jej veľkej láske k manželovi. František Vešeléni sa kvôli svojim palatínskym povinnostiam nezdržiaval často na hrade. K Žofii, ktorá úprimne svojho muža ľúbila, sa časom dostávali rôzne klebety o jeho nevere. Tieto chýry Žofiu hlboko zranili. Keďže bola veľmi pobožná, chodievala sa za svoju lásku modliť do kaplnky pod hradom, ktorá vraj bola umiestnená niekde v skalnom brale. Raz, keď sa František vrátil
a zazrel svoju ženu vo vrúcnej modlitbe, natoľko ho to dojalo, že sa do nej nanovo zamiloval.
Žofia Bosniaková sa vraj za svoju lásku chodila modliť do kaplny v skale pod hradom. FOTO: ARCHÍV MY ŽN
V tomto prípade ide naozaj len o povesť. Ako nám prezradila lektorka Považské múeza Stanislava Kvapilová, Žofia nežila na hrade, ale v kaštieli v Tepličke nad Váhom. „V 17. storočí už šľachta nežila na hradoch. Hrady si ponechávala už len ako záložné sídla pre prípad vojnového ohrozenia alebo vzbúr. Žili väčšinou v kaštieľoch v obciach, ktoré im patrili. Taktiež aj Žofia. So svojimi synmi bývala v kaštieli v Tepličke nad Váhom,“ hovorí.
To, že Žofia bola nábožná a vždynápomocná žena, je dochovaná skutočnosť. Na svojich majetkoch stavala hospice, aby starí a bezvládni ľudia mali kde dožiť. Málokto však vie, že bola aj hospodársky veľmi zdatná.
„Spojené teplické a strečianske panstvo viedla sama. Zachoval sa aj jeden z jej listov, v ktorom píše veľkododávateľovi obilia, že keď pre svoje spojené panstvá zoberie toľko a toľko obilia, či dostane zľavu,“ prezrádza zaujímavú skutočnosť Kvapilová.
BUDATÍN
Ďalšou zastávkou je hrad Budatín. Jeho najstaršou časťou je mohutná veža, ktorá pochádza z 13. storočia. Hrad
v minulosti slúžil najmä na ochranu mýtnej stanice, ktorá kontrolovala diaľkove cesty. V roku 1956 sa stal sídlom Považského múzea v Žiline.
Skrátenú verziu najzaujímavejšej povesti o hrade nám vyrozprávala lektorka Kvapilová. „Majiteľom hradu v 17. storočí bol Gašpar Suňog, ktorý mal krásnu dcéru Katarínu. Kvôli častým bojom proti Turkom sa doma často nezdržiaval. Pri ceste späť z tureckých bojov, sa zastavil u svojho priateľa – rovesníka, ktorý žil na hrade Vršatec a tam pri večery a víne spečatili šľachtický sľub, že mu Gašpar dá svoju dcéru za ženu. Katarína sa však medzitým zamilovala do Františka Forgáča,“ rozpráva.
Ne/šťastný koniec
Po príchode otca domov čakali na oboch nepríjemné prekvapenia. Keď sa Gašpar dozvedel, že jeho dcéra sa už sľúbila inému, nezvládol svoju prchkú povahu a dcéru dal zamuroval do vysekaného otvoru v hrade. „Katarína však mala priaznivca v hradnej stráži, ktorý ju tajne obdivoval. Ten odovzdal správu o jej uväznení Františkovi, ktorý ju šikovnou lesťou vyslobodil. Pri ceste na jeho hrad sa však z lesíka vynorilo vojsko na čele s Jakušičom
a v boji o Katarínu zranil Forgáča,“ hovorí Kvapilová.
Do vysekaného otvoru v hrade vraj zamuroval otec vlastnú dcéru. FOTO:ARCHÍV POVAŽSKÉHO MÚZEA
Keď sa krásna dievčina dozvedela o zranení Františka, omdlela a ochorela. Zo snov vždy vyvolávala len meno svojho milého. Keď to zistil Jakušič, zmäklo mu srdce a keď sa František uzdravil, Katarínu poslal za ním. „Toľko je povesť. Skutočnosť je však úplne iná. V bitke Jakušič Františka zabil. Za vraždu mal byť aj súdený, len na následky zranení v bojoch proti Turkom nakoniec zomrel. Či si ho Katarína zobrala za muža, nevieme. Ale vieme určite to, že sa potom vydala za muža menom Balaša,“ prezrádza Kvapilová.
LIETAVA
Pri výstupe na hrad Lietava sme sa dozvedeli, že je starý už osemsto rokov. Jeho vlastníkmi boli niekoľkí šľachtici, ktorí za túto dobu hrad rozšírili i prestavali. Posledným významným pánom bol uhorsky palatín Jozef Thurzo. Aktívny život na hrade skončil pred 250 rokmi, keď z neho previezli archív. Hradnú pevnosť nikdy nedobyli
a patrí medzi najrozsiahlejšie hrady na Slovensku.
Smutný príbeh o Jankovi
Lietavský hrad sa spája s mnohými legendami a skutočnými príbehmi. Ten najzaujímavejší nám prerozprával Ľubomír Chobot, ktorý sa podieľa na jeho obnove.
„Odohrávali sa tu mnohé zaujímavé príbehy, napríklad príbeh Janka Lukáčiho. Janko bol členom Nitrianskej kapituly. Na hrad Lietava prišiel s listom od vtedajšieho uhorského panovníka Ferdinanta Habsburského, v ktorom žiadal majiteľa hradu Mikuláša Kostku, aby pevnosť odovzdal iným majiteľom,“ rozpráva Chobot.
V tomto období však v krajine vládli dvaja králi – Ferdinant Habsburský a Ján Zápoľský. Kostka získal hrad od Zápoľského, Habsburský ho daroval inému. Janko Lukáči sa snažil sprostredkovať odkaz od Ferdinanta, ale Kostka ho pred bránami hradu umlátil na smrť.
Na jeho nádvorí je vzácna studňa, hlboká vraj 104 metrov. FOTO: MICHALA STEHLÍKOVÁ
Na nádvorí hradu sa nachádza aj vzácna studňa. Pôvodne slúžila ako cisterna. Neskôrší panovník Juraj Thurzo sa tu rozhodol dať vysekať živú studňu. Do cisterny spustili tureckých zajatcov, ktorí sa pustili do kopania studne. „Studňu asi počas vojny zasypali. Nám sa doteraz podarilo odstrániť suť do hĺbky dvadsať metrov. Podľa historických prameňov by mala mať studňa okolo 104 metrov,“ prezrádza Chobot. Pravdepodobne je v stene studni vysekaná aj úniková miestnosť, kde sa majitelia hradu skrývali pred nebezpečenstvom a nepriateľmi.
