Vladimír Kondrk (63) z Považského Chlmca bol štyridsať rokov čestným darcom krvi. Do transfúznej stanice vstúpil sto ráz a dokopy daroval až päťdesiat litrov krvi.
POVAŽSKÝ CHLMEC. Každý dospelý človek má v sebe 5,5 litra krvi, ktorú potrebuje na transport kyslíka po tele. Preto sa považuje za najvzácnejšiu tekutinu a v ľudskom tele ju nemožno ničím nahradiť. Aj napriek jej vzácnosti sa na svete predsa len nájdu ľudia, ktorí sú ochotní podeliť sa o ňu s inými. Vladimír Kondrk z Považského Chlmca tak urobil až stokrát.
Nehoda v rodine
Prvý raz sa v transfúznej stanici ocitol z rodinných dôvodov. Bratovho syna totiž zrazil autobus a súrne potreboval vzácnu červenú tekutinu. „S manželkou sme ani na minútu nezaváhali a išli sme spolu darovať krv,“ zachádza so spomienkami do minulosti Vladimír.
Synovec nehodu našťastie prežil, aj vďaka darovanej krvi. To rozhodlo, že Vladimír vstúpil do transfúznej stanice ďalších 99-krát. „Ako muž som mohol darovať krv každé tri mesiace. Snažil som sa chodiť pravidelne, štyrikrát do roka. Raz som dokonca prišiel aj skôr. Doktorka si to však všimla a vyhrešila ma,“ smeje sa.
Zo začiatku chodil na odbery s kolegami z roboty. „Chodili sme partia až 70 ľudí, časom nás bolo stále menej a menej,“ pokračuje v rozhovore bývalý rušňovodič. Darovať krv mu nikdy nerobilo problém. Dokonca sa do transfúznej stanice aj tešil, pretože s kamarátom si vždy po odbere odbehol na obľúbenú dobrôtku.
Nezištne a od srdca
„Naše prvé kroky z transfúznej stanice zakaždým viedli do jednej reštaurácie, kde ponúkali výborné ovarové koleno. To bol náš rituál,“ hovorí. Spomína aj na príjemné pohostenie a posedenie, ktoré pre nich na stanici zakaždým pripravili a na milý personál. „Niektorí chodili krv darovať len kvôli dňu voľna, peniazom alebo pohosteniu. Ja kvôli dobrému pocitu a vedomiu, že som zdravý.“
Pri darovaní krvi zažil aj veľa nezabudnuteľných zážitkov. „Kamarát večer pred darovaním trošku popíjal. Kedysi pred odbermi robili aj testy moču a keďže sa bál, že by práve v ňom našli zvyšky alkoholu, požiadal kolegyňu, aby mu podarovala ampulku so svojím močom. Šok sme však zažili, keď doktorka vyšla z ambulancie, zakričala jeho meno a vyhlásila, že má prísť až potom, keď mu skončí menštruácia,“ spomína so smiechom Vladimír.
Každou návštevou transfúznej stanice sa Vladimírovi zvyšoval počet odberov. To nezostalo bez povšimnutia. Po desiatich získal bronzovú plaketu, po dvadsiatich odberoch striebornú, po tridsiatich zlatú. Po osemdesiatich odberoch sa rozšírila jeho zbierka plakiet o diamantovú. Bol odhodlaný dosiahnuť vytúženú stovku. A to sa mu vo februári v roku 2009 podarilo. „Stý odber bol ako každý iný, ale ten pocit bol na nezaplatenie,“ spomína.
Najvyššie ocenenie
Jeho ušľachtilý čin si zaslúžil odmenu. V novembri minulého roka mu odovzdali najvyššie ocenenie pre čestného stonásobného darcu – medailu profesora Jána Kňazovického. Po stom odbere však musel Vladimír prestať. Do jeho života totiž vstúpila ťažká choroba. „Kvôli chorobe užívam veľa liekov, krv už darovať nemôžem. Zakaždým ma však premkne nostalgický pocit, keď prejdem okolo transfúznej stanice,“ smutne hovorí.
K darovaniu však vyzýva zdravých ľudí. Podľa jeho slov, krvi nikdy nie je dosť a človek nikdy nevie, kedy ju bude potrebovať. „Netreba sa báť. Chce to len odvahu,“ vyzýva druhých. Aj keď on už darovať krv nemôže, smútiť nemusí. V odberoch totiž pokračuje aj jeho dcéra, ktorá má za sebou už 14. návštevu transfúznej stanice. Darovanie má jednoducho v krvi.
