sa hovorilo v nedávnej Filozofickej kaviarni Nadácie POLIS.
Pozvanie do Žiliny tentoraz prijal profesor Ján Liguš z Karlovej univerzity v Prahe a spoločne s moderátorom Tiborom Máhrikom priblížili prítomným osobnosť Dietricha Bonhoeffera. Práve on, ako jeden z mála teológov a filozofov, dokázal sa vzoprieť nacizmu a za svoje presvedčenie bol popravený krátko pred ukončením 2. svetovej vojny. Rozprávanie bolo podnetné v mnohých ohľadoch a rozvinula sa z neho živá diskusia. Zarezonovala otázka, čím môže osloviť dnešného človeka, užívajúceho si život a pokladajúceho za dobré to, čo prospieva len jemu, posolstvo mysliteľa, ktorý sa ocitol sám proti sfanatizovanej väčšine. Čo zmôže jednotlivec proti politickej presile? Môže kresťan zabiť? Ako čeliť zlu, ale aj otázka osobnej angažovanosti či pasivity v prospech spoločenského dobra. „Každý za seba by sme mali hovoriť o tom, že je v nás veľký kus ľahostajnosti a zbabelosti, ktorý pomáha šíriť zlo. Spíme a vyčkávame, až kým je zlo také veľké, že už je neskoro...“ zaznelo v diskusii.
„V roku 1966 som študoval na Komenského evanjelickej bohosloveckej fakulte v Prahe a dostal som úlohu spracovať niektoré časti Bonhoefferových Listov z väzenia. Išlo o problémy budúcnosti cirkvi i teológie a mňa to silne zaujalo, najmä jeho kritika náboženstva,“ hovorí Ján Liguš, znalec diela Dietricha Bonhoeffera.
„Kresťanská verejnosť je stavaná pred nové nečakané problémy (eutanázia, registrované partnerstvá...), ktoré nie sú klasické a nemáme návod, ako ich riešiť,“ hovorí Ján Liguš. V tomto kontexte Bonhoefferova hlboká viera, vyvíjajúca sa a reagujúca na nové okolnosti, a zároveň poslušnosť a vernosť Bohu do všetkých dôsledkov, schopnosť využiť filozofiu na interpretáciu biblického posolstva, ale i teologická zodpovednosť za cirkev a svet sú podľa profesora Liguša dodnes veľmi aktuálne.
Bod zlomu Dietrich Bonhoeffer (1906 - 1945) sa narodil vo Vroclavi v dnešnom Poľsku v rodine psychiatra Karla Bonhoeffera. Už ako dieťa bol Dietrich schopný samostatne čítať Bibliu a modliť sa. Keď sa jeho súrodenci zhovárali o tom, aká je cirkev skostnatená a skorumpovaná, vyjadril sa, že práve takej cirkvi chce slúžiť a zvolil si teologické štúdium. Ako 21- ročný získal doktorát z teológie. Nasledovali cirkevné skúšky, pôsobenie v Barcelone, docentúra, vzdelávanie konfirmantov...
Profesor Liguš však upozorňuje na list, ktorý sa našiel v roku 1936. Bonhoeffer sa v ňom vyznáva, že hoci ukončil teológiu, bol kresťansky vychovaný, veľa hovoril o cirkvi, nebol kresťanom... „Ani ako teológ som sa nemodlil, a keď, tak len formálne. Kázal som, ale často som nevedel, o čom vlastne hovorím. Z tohto formalizmu ma vyslobodila Biblia, zvlášť Ježišove kázanie na hore, do ktorého som sa ponoril...“ voľne parafrázuje slová známeho filozofa Ján Liguš. Dodáva, že práve Bonhoefferova osobná skúsenosť s Bohom bude charakterizovať jeho ďalšiu veľmi riskantnú činnosť. Nachádza vyjadrenie nielen v teologických prácach, ale aj v skutkoch angažovanosti v boji proti nacizmu.
Otvorene a osamotene V evanjelickej cirkvi v tom čase zároveň silneli snahy zlúčiť kresťanstvo s národným socializmom a ospravedlniť Hitlerovu vládu aj teoreticky. Zdôrazňovali, že kresťan musí poslúchať akékoľvek nariadenia svetskej vrchnosti. Bonhoeffer však uvažuje o tom, že poslúchať vrchnosť je len jedna časť biblickej pravdy, jej druhá časť hovorí, že vrchnosť môže byť „šelma“, proti ktorej treba vziať do ruky meč...
Do učenia Nemeckých kresťanov, najvplyvnejšieho hnutia nakloneného Hitlerovi, sa dostali ustanovenia zodpovedajúce „árijskému paragrafu“ (1933). Okrem iného požadoval, aby príslušnosť k evanjelickej nemeckej cirkvi bola určená na základe rasovej príslušnosti a boli z nej vylúčení všetci farári židovského pôvodu. Bonhoeffer veľmi ťažko niesol, že lutherská cirkev sa otvorila nacizmu. No jeho vnútorná zmena vo viere ho začala určovať tak silne, že sa dokázal ako jediný otvorene postaviť proti árijskému paragrafu. Na protest odchádza do Londýna (1933-35), kde pôsobí ako pastor. Situácia sa však komplikuje. Karl Barth, ďalšia veľká postava kresťanskej teológie, mu veľmi otvorene píše, aby sa vrátil domov a prevzal miesto v novovzniknutej cirkvi. Išlo o tzv. Vyznavačskú cirkev, ktorá odmietla árijský paragraf a ďalšie postuláty Nemeckých kresťanov. V roku 1935 sa Bonhoeffer vracia a prijíma miesto riaditeľa kazateľského seminára. Keď ho na Himmlerov príkaz zatvoria, pokračuje vo výchove kňazov ilegálne. Vzápätí mu je odňatá docentúra, nesmie verejne vystupovať. V roku 1939 sa mu podarí vycestovať do Spojených štátov s tým, že sa už do Nemecka nevráti...
Musím sa vrátiť domov Začala sa vojna. Pri útoku na Varšavu zahynula väčšina kazateľov Vyznavačskej cirkvi, boli nasadení do prvej línie. Bonhoeffer predišiel istej smrti, no zápasí s ťažkými výčitkami svedomia. Jeho denník každý deň končí slovami: „Musím sa vrátiť domov.“ „Asi najsilnejší impulz získal z biblického slova, kde apoštol Pavol píše Timotejovi: ,Ponáhľaj sa a príď ešte pred zimou...‘ Vzal to doslova a vrátil sa ešte pred zimou 1940,“ vysvetľuje Ján Liguš. Nesmel kázať, publikovať, vyučovať... Pričlenili ho k Abwehru, spravodajskej službe. Keď začal Hitler odkrývať svoje plány, prívrženci opozície sa rozhodli pripraviť na neho priamy atentát. Všetky pokusy odstaviť ho dovtedy zlyhali. Do akej miery bol Bonhoeffer osobne zainteresovaný na príprave atentátu v roku 1943, profesor Liguš nevedel povedať. Spolu s ostatnými príslušníkmi opozície bol však zatknutý. Spočiatku mohol pracovať, no s druhým nevydareným atentátom v júni 1944 sa podmienky vo väzení výrazne zhoršili. Zažíval ťažké výsluchy, boli chvíle, keď uvažoval o úteku, no nepodaril sa, samovraždu nespáchal a na koniec hovorí: „Kládol som si otázku, či je to teologicko-filozofická záležitosť, pre ktorú tu trpím, ale neskôr som tieto myšlienky z hlavy vyhodil a prijal som to ako údel svojho života.“ Popravili ho na zvláštny Himmlerov rozkaz v apríli 1945 v koncentračnom tábore Flossenbürg. Posledné Bonhoefferove slová boli: „To je koniec. Pre mňa však začiatok života...“
Autor: Beáta Jarošová
