ŽILINA. Bábkové divadlo Žilina vo štvrtok 30. júna predstaví premiéru dlhoočakávaného projektu Epos. Ide o divadelný projekt, na ktorom spolupracoval divadelný súbor bábkového divadla a trojica autorov – Ivan Martinka, Andrej Kalinka a Juraj Poliak. Diváci si tak o 19.00 h budú môcť pozrieť nevšedný javiskový tvar vychádzajúci z tvorivých dielní zameraných na prácu s bábkou, javiskový pohyb a hudbu.
Inšpirovaní Gilgamešom
Epos je názov, ktorý si tvorcovia zvolili pre svoj najnovší projekt. Podľa Ivana Martinku, bábkara a jedného z režisérov projektu, je voľne a vzdialene inšpirovaný Eposom
o Gilgamešovi, najstaršej literárnej pamiatke, ktorej prvé záznamy sú staršie ako Starý zákon. „Pre nás je zaujímavé hlavne to, že hlavný hrdina prechádza tými istými rozpoloženiami a kladie si tie isté základné existencionálne otázky ako my dnes,“ povedal Martinka.
Epos sa odohráva v súčasnosti, ale nie je štandartnou inscenáciou. Umelci na nej pracovali dennodenne od mája minulého roku. „Pracovali sme so základnými témami o zmysle života, o tom ako ho každý hľadá, o tom ako byť šťastný, o tom ako niekto prekonáva svoje traumy, vyrovnáva sa s nesmrteľnosťou a podobne.“
Chcú osloviť mladých
Tvorcovia Eposu sa podujali zaujať najmä mladé publikum, stredoškolákov. „To je vek, kedy sa človek rozhoduje ako so svojím životom naloží, skúša kadečo, siaha do excesov a pod. a chceme s ním takto dialógovať, čo je preňho najdôležitejšie, či sa vyrovná so stratami a ako. Dej sme si teda zmenili, máme svojské postavy zo súčasnosti.“
O svojej postave nám viac prezradila Jana Eliášová, jedna z herečiek: „Moja postava je žena, ktorá stratila dieťa a ostala niekde pri odchode z tohto sveta - v medzipriestore. Ale na zemi prežíva tento istý osud mladá žena a až kým ju ja nepresvedčím, že je veľmi dôležité si to dieťa nechať a nevziať si ho, až keď toto splním – podstatu tej svojej postavy, odchádzam do toho sveta, kam už mám ísť.“
Herci rozprávajú bez textu, prostredníctvom tanca, choreografovanej hereckej akcie, prostredníctvom hlasu, špecificky využívaného polyfonického spevu. „Sú to všetko ťažké veci aj tematicky vzdialené tomu, čo sa v bábkových divadlách používa a jednak vo výrazových prostriedkoch. Je to veľmi náročná skúsenosť aj pre hercov, musia byť koncentrovaní, sledovať partnera, jeho dych, mnohokrát ako každý spieva niečo iné, znejú tam povedzme štyri piesne a musia na seba reagovať, lebo majú spoločné vrcholy.“
Podobné projekty, ktoré s týmto hereckým materiálom pracujú sa robia vo svete už niekoľko rokov a takýto projekt sa chystá bežne rok a pol – dva roky, pričom herci skúšajú dennodenne. „Je to ako laboratórny systém práce. Keď zmeníte jeden detail, musíte zmeniť celú inscenáciu,“ upresnil Martinka.
„Ja mám zvláštny pocit, je to projekt, aký sme ešte nerobili, drobná mravenčia práca bábkoherca tu je akoby nepotrebná, ale zase tým, že máme zmysel pre detail, tak vieme narábať telom – to čo musíme dostať do ručičky tej bábky, musíme dostať do vlastnej ruky, akoby naopak. A to je na tej práci zaujímavé,“ približuje Eliášová a dodala: „Je to predstavenie, ktoré premiérou nekončí, je to typ predstavenia, ktoré sa bude stále vyvíjať.“
