DOLNÁ TIŽINA. Obyvatelia malebnej obce Dolná Tižina sa môžu pýšiť tým, že sa u nich dobre žije. A majú pravdu. Potvrdil to aj príchod rodiny z Belgicka, ktorá sa na prvý pohľad zaľúbila do okolitej prírody a neskutočného pokoja, ktorý v tejto dedinke vládne.
Spoločná práca
Manželia Verhaarovci sa spoznali na Slovensku. Katarína hneď po škole odišla zo Žiliny do Bratislavy, kde si našla robotu na letisku. Pracovala pre Československé aerolínie. Jej budúci manžel sa pohyboval v podobnej oblasti. Pracoval pre leteckú spoločnosť zo Saudskej Arábie.
„Stretli sme sa v čase po revolučnom prevrate v krajine. Naša spoločnosť sa zbavovala plynových masiek, ktoré od nás odkupovali ľudia zo Saudskej Arábie. Tak sme sa spoznali,“ opisuje prvé stretnutie so svojím budúcim manželom Katarína.
Do oka si padli ihneď. Prvé mesiace sa navzájom navštevovali. Keďže Dick pochádzal z Holandska, chodili k sebe na striedačku. Takéto zahraničné návštevy však niečo stáli, preto sa rozhodli, že Katarína za svojím vyvoleným odíde do Belgicka. „Pre mňa bolo jednoduchšie odísť tam, ako pre neho prísť sem,“ odôvodňuje svoj odchod.
Po roku spoločného života sa schýlilo k svadbe. Zobrali sa na Slovensku. Udomácnili sa však v Belgicku. Po pár rokoch prišli deti. Katarína porodila dvoch synov a jednu dcéru. Život v zahraničí im pomaly ubiehal. Niekoľkokrát do roka chodila celá rodina Verhaarovcov na dovolenky na Slovensko. Potom prišiel zlom. Nielen Katarína, rodáčka zo Žiliny, ale aj jej manžel a deti zatúžili preťahovať sa sem.
Túžba po Slovensku
„Najväčším iniciátorom bol manžel, ktorému sa od začiatku na Slovensku veľmi páčilo. Túžil, aby sme sa na penziu presťahovali a žili tu. Keďže mal možnosť odísť do skorej penzie, tak sme začali o tom diskutovať. Aj deti boli v tom veku, pri ktorom sme si hovorili, že buď teraz, alebo nikdy,“ rozpráva. Nakoniec pred deťmi hodili do pléna otázku, či sa chcú presťahovať na Slovensko alebo nie. Každý z nich napísal na papier klady a zápory odchodu. „Deti chceli ísť na Slovensko tak ako manžel. Tak sme si povedali, že ak to nevyskúšame, mohli by sme to raz ľutovať,“ opisuje konečné rozhodnutie.
Sťahujú sa
Po celorodinnom odsúhlasení so sťahovaním začala Katarína zháňať na internete realitné kancelárie, ktoré by im pomohli pri hľadaní nového domova. „To, že sme si nakoniec vybrali Dolnú Tižinu, je zhoda okolností. Pani z realitnej kancelárie nás tu zaviedla a hneď nám tento domček padol do oka. Dlho sme nerozmýšľali. Zaujala nás poloha blízko Žiliny, ale aj krásny okolitý kraj. Chceli sme mať súkromie, ale zároveň aj byť medzi ľuďmi,“ rozpráva.
Sama tvrdí, že zo Slovenska jej najviac chýbali ľudia a krásna príroda. „Belgičania neboli zlí, len si nás nechceli pripustiť k telu, tak ako je to medzi ľuďmi na Slovensku. Už prvý deň, čo sme sa tu nasťahovali prišli deti z celej ulice a naše medzi ne ihneď zapadli. Aj susedia boli veľmi láskaví. Prišli nás pozdraviť a doniesli nám dokonca aj čerešne, fazuľku, zeler... Bolo to od nich veľmi milé, “ spomína s úsmevom na tvári.
Po holandsky i slovensky
Zahraničná rodinka sa už úplne začlenila do chodu života na Slovensku. Katarína si naš-la dobrú prácu v Žiline, jej manžel Dick si užíva penziu a ich deti navštevujú základnú školu v Dolnej Tižine. Doma sa rozprávajú po holandsky. Ale deti plynule ovládajú aj slovenčinu. „Manžel sa pomaly zaúča do tajov nášho jazyka, ale chce to čas. Veď slovenčina je veľmi ťažký jazyk. Aj pre Slovákov,“ hovorí Katarína a jej muž Dick súhlasne prikyvuje.
„Najviac sme sa báli, ako si zvyknú naše deti na túto veľkú zmenu. Ale ako hovorím, už od prvého dňa tu boli ako doma. Aj deti v škole ich veľmi dobre prijali a pomohli im. Majú tu veľa kamarátov,“ rozpráva. Dokonca sú aj členmi a radcami v skautskom zbore v Dolnej Tižine.
A na otázku, čo im chýba z Belgicka, odpovedajú manželia Verhaarovci, že asi ani nič. Veď všetko si zobrali so sebou. Dokonca aj karavan. Po dlhšom rozmýšlaní sa predsa len na niečo zhodnú. „Chýba nám najmä belgická čokoláda a syry, tieto dobroty sa totiž v našej rodine rýchlo míňajú,“ priznávajú so smiechom.
