Nezbláznil sa. Tento muž plný energie a elánu sa totiž narodil dvakrát. Už 12 rokov žije s cudzím srdcom v tele.
VARÍN. Narodil sa do bežnej rodiny krajčírov. Jeho rodičia vychovali až 7 ratolestí. Na detstvo spomína rád. Bolo krásne. Aj keď pochádzal z rodiny, ktorá si často musela odtrhnúť od úst, o lásku a krásne zážitky nebola nikdy núdza.
Detstvo a láska
Mama mu zomrela pomerne mladá. Výchova a chod domácnosti zostal na pleciach otca a starších súrodencov.
A teda aj na Viktorovi, ktorý sa narodil ako tretí v poradí. „Mama zomrela vo svojich 52 rokoch. V tom čase som už bol po vojne. Keďže v rodine chýbala ženská ruka, oženil som sa,“ rozpráva. So svojou milovanou, teraz už nebohou ženou, Vierkou sa spoznal vo vlaku. Ona bola učiteľka v Nezbudskej Lúčke a on dochádzal za prácou do Martina. Bola to veľká láska.
Jeho manželka, Vierka, priviedla po 5 rokoch od svadby na svet prvé vytúžené dieťa, syna Branislava, o dva a pol roku aj dcéru Vierku. Svoje deti vychovávali v láske a v harmónii. „Nikdy sme si s manželkou neskákali do výchovy
a neprotirečili si,“ rozpráva.
Prechodený infarkt
Viktor dlhé roky pracoval v bývalých Závodoch ťažkého strojárstva v Martine. Keďže mu zdravie začalo postupne haprovať, odišiel na invalidný dôchodok. „V roku 1987 som bol na preventívnej prehliadke v Martine a tu mi zistili prechodený infarkt. Ošetrujúci lekár mi okamžite predpísal potrebnú liečbu a upozornil ma, že s takto poškodeným srdcom sa dá žiť tak osem – desať rokov,“ hovorí o zlomovom okamihu Viktor.
Negatívna diagnóza vniesla do jeho života strach. Ale ako tvrdí, nechcel sa len tak vzdať a zaprisahal sa, že bude bojovať dovtedy, dokým sa bude dať. A odvtedy ubehlo už 24 rokov. „Krízy boli, najmä na jeseň. Vtedy som pociťoval únavu a ťažko sa mi dýchalo. Párkrát som musel ísť aj do nemocnice,“ rozpráva.
Jeho srdce po prechodenom infarkte pracovalo už len na 20 percent. Slabá činnosť najdôležitejšieho orgánu v tele ho uberala o energiu. Nevládal už nič robiť. Len cesta z autobusu domov ho vedela zničiť. V noci nespával, zle sa mu dýchalo. Ani on, ani jeho rodina a dokonca ani lekár sa nedokázali ďalej pozerať, ako z neho pomaly odchádza život.
„Môj ošetrujúci lekár mi ponúkol, aby som sa zapísal do trans-plantačného programu. Aby som si to rozmyslel a dal mu čo najskôr vedieť. Túto možnosť som samozrejme prijal. Chcel som žiť,“ spomína na ďalší zlomový moment vo svojom živote.
V januári v roku 1998 odišiel do Bratislavy na prvé komplexné vyšetrenie, ktoré trvalo asi tri týždne. Keďže jeho telo bolo vhodné na prijatie cudzieho orgánu, zapísali ho do poradovníka čakateľov na transplantáciu srdca. Aj keď si Viktor myslel, že na nový orgán bude čakať pár rokov, osud to zariadil inak. Už po pár mesiacoch od prvého vyšetrenia ho operovali a do hrude mu vložili srdce plné života.
Deň „D“
„ Bolo to presne 17. augusta v roku 1998. V ten deň som prišiel na pozvanie lekárov do Bratislavy. Mal som tam pobudnúť zopár dni, aby ma mohli ihneď operovať, ak by sa náhodou našiel darca. Len 6 hodín po tom, ako som sa vybalil v nemocničnej izbe, ma už brali na sálu. Našlo sa totiž vhodné srdce,“ pokračuje. O tom, kto bol darcom, nerád rozpráva. Vraj to ani nechcel vedieť. Nevyzvedal sa.Vie len to, že jeho nové srdce je o 20 rokov mladšie, ako bolo to jeho. „Je tragické, že jeden človek musí zomrieť, aby druhý mohol žiť,“ konštatuje so smútkom v hlase na margo tejto témy.
Po náročnej operácii, ktorá bola na Slovensku dovtedy raritou, sa zotavoval pomerne rýchlo a dobre. „Už na štvrtý deň som sa holil,“ rozpráva Viktor Cvacho, šiesty pacient na Slovensku, ktorému tím lekárov transplantoval srdce. Po 23 dňoch od operácie ho pustili domov. V priebehu prvých rokov od náročného operačného zákroku absolvoval desiatky vyšetrení, ktorých cieľom bolo zistiť, ako si majiteľ zvyká na nové srdce. „Teraz chodím už len raz za pol roka,“ hovorí.
Poslúcha na slovo
Viktor Cvacho je dôsledný a poslušný pacient. Dodržiava všetky pokyny, ktoré od svojho kardiológa dostane. Nič nepodceňuje, žiadne lieky nevynecháva. Je si vedomý, že jeho druhý život je veľmi krehký a že sa neradno s ním zahrávať. „Mám veľmi oslabenú imunitu, preto sa nemôžem zdržiavať na miestach, kde je veľké množstvo ľudí. Dokopy užívam asi 10 druhov liekov dvakrát do dňa. Dávkovanie drží pod palcom moja 14 – ročná vnučka Veronika, ktorá pozná indikáciu liekov lepšie ako ja,“ smeje sa.
Život s cudzím srdcom
Na cudzí orgán vo svojom tele si už dávno zvykol. Na otázku, či nové srdce mu nepridalo nové emócie alebo vlastnosti, odpovedá: „Nepocítil som žiadnu zmenu. Kto som bol, som bol a doteraz som. Nemožno tvrdiť, že iné srdce inak myslí, alebo cíti. Vediem normálny život. S tým rozdielom, že po fyzickej stránke sa cítim oveľa lepšie a výkonnejšie srdce mi ponúklo nové možnosti,“ rozpráva Viktor.
Vždy miloval prírodu, turistiku, šport. Keď mu staré srdce pomaly začalo vypovedať činnosť, svojich záľub sa musel vzdať. Po transplantácii sa opäť postavil na nohy. Dva razy do roka sa vyberie s partiou starých kamarátov na túry do Tatier, parkrát do týždňa nasadne s bratom na bicykel a hor sa na Vodné dielo. Teraz tesne pred sedemdesiatkou sedí v kresle s pokrčenými nohami a kolenami pod bradou a sleduje obľúbené správy.
„Pokiaľ sa dá, rád chodím na túry. Na bicykli nabehám aj tisíc kilometrov ročne. Robím zásobovača - ráno chodím do obchodu na rožky. Vyprevádzam vnukov do školy. Okrem toho obľubujem lúštenie krížoviek a rád som v obraze. Každý večer si pozriem televízne noviny,“ pokračuje starší pán, ktorý je starým otcom 4 vnukov a 3 vnučiek.
Transplantácia srdca mu nielen darovala druhý život, ale aj veľa priateľov. Doteraz sa s podobne operovanými pacientmi stretáva. Rád hovorí, že sa 17. augusta druhýkrát narodil. Dokonca v ten deň sa so svojou rodinou stretne a urobia spolu malú oslavu. Smeje sa, že má len dvanásť rokov a je bez občianskeho preukazu. Dokonca, že jeho vnuk je starší ako on. Viktorovi sa totiž tretí vnuk Marek narodil deň pred operáciou.
Krásne jubileum
Viktor Cvacho bol šiestym pacientom na Slovensku, ktorému transplantovali nové srdce. Z prvej desiatky už niekoľko ľudí zomrelo. Transplantovaný orgán vie vraj v ľudskom tele prežiť tak desať rokov. Viktor už teda nadžíva tretí rok. Pozná aj pacientku, ktorá s novým srdcom žije už vyše dvadsať rokov.
„V prípade transplantovaného srdca sa málokedy stane, že zlyhá. Zväčša odídu iné orgány. Nikto nemôže povedať, koľko bude človek s transplantovaným orgánom žiť. Kto vie, koľko budem žiť ja. Aj keď život nebol vždy len
o radosti, ale aj o smútku a veľkých stratách, musíme pokračovať ďalej. Veď život je dar. Mnohí ľudia sa ráno neprebudia, preto sa teším z každého nového rána,“ konštatuje Viktor, ktorý sa túto stredu dožíva krásneho jubilea – 70. rokov.
