Dobrovoľníci sú pripravení pomôcť všade, kde treba

ú akcie, stavajú scénu, pomáhajú technikom, občas spolupracujú v detských ateliéroch, sú skrátka poruke.

ŽILINA. Kultúrne centrum Stanica Žilina - Záriečie už niekoľko rokov hosťuje európskych dobrovoľníkov pros-tredníctvom programu Eu-rópska dobrovoľnícka služba (European Voluntary Service), ktorý je súčasťou programu Európskej únie Mládež v akcii. Od septembra minulého roku hostí dobrovoľníka Maria zo Srbska a Klaru z Lotyšska. Obaja sem prišli robiť dobrovoľníkov na jeden rok, to znamená, že ich čas pobytu na Slovensku, a hlavne v Žiline sa pomaly kráti.

Ako sa však vyjadril Mario Bojić, iba 22-ročný dobrovoľník: „Chcel by som ostať žiť na Slovensku a konkrétne aj v Žiline. Lebo sa mi tu páči.“ Slovenčinu ovláda vcelku dobre a naďalej sa v nej zdokonaľuje. Klara Grundšteine síce slovensky nerozpráva, no rozumie väčšine z toho, čo jej poviete. Inak sa s ňou celkom príjemne porozprávate v angličtine.

Mariov príbeh

Mladý sympatický mladík Mario vyrastal v malom meste Kikinda v Srbsku a už ako 19-ročný sa zúčastňoval rôznych seminárov a projektov. Najviac ho zaujalo práve dobrovoľníctvo. V rámci spolupráce so srbským projektom išli na Slovensko, kde si spravili okruh po rôznych organizáciách a inštitúciách. „Zastavili sme sa aj na Stanici a vtedy som si pomyslel, že tu mi bude najlepšie. Zistil som si, že kultúrne centrum hosťuje dobrovoľníkov, tak som sa zapojil do programu Mládež v akcii a rozhodol sa prísť sem,“ prezrádza nám ochotne Mario.

Mário s plnou vervou do práce. Pomáhal pri sadení živého plotu v parku za Stanicou. FOTO: AS

Mario o sebe tvrdí, že bol dobrovoľníkom vlastne celý svoj doterajší život. Ako skončil strednú školu spolupracoval s rôznymi mládežníckymi iniciatívami, trochu popritom pracoval a dobrovoľníctvo ako také ho veľmi chytilo. A po príchode do Žiliny neváhal ani chvíľu, hneď sa chopil práce. „Robím čo sa dá. Máme tu slobodu, čo je veľké plus. Keď máme nejaký nápad, môžeme ho realizovať. Tak to bolo napríklad aj s workshopom, ktorý som robil,“ hovorí Mario.

A naozaj, pre mladých pripravil žonglovací workshop, na ktorom predvádzal a učil chtivých žonglovať – a nevyhol sa ani ohňu. „Často pomáham s technikou, zúčastňujem sa na prípravách rôznych podujatí, najmä, čo sa týka hľadiska, zvuku. Tiež však pomáham v záhrade, v parku, upratovať, občas vypomáham v bare no a tiež pracujem na štatistike návštevnosti,“ spomína niektoré zo svojich dobrovoľníckych prác.

Klarin príbeh

Dvadsaťštyriročná Klara vyrastala v hlavnom meste Lotyšska – Rige. „Hoci som vyrastala v meste, bola som aj na vidieku, takže viem ako vyzerá krava,“ smeje sa Klara. O programe Mládež v akcii sa dozvedela prostredníctvom kamarátky. „Poslala mi link, ktoré organizácie sú v rámci tejto siete dobrovoľníkov a ja som si pozrela Stanicu. Zapáčila sa mi, poslala som im motivačný list a životopis. Pozvali ma, a tak som sem prišla,“ vraví o svojom výbere.

Klára ako sympatická barmanka. FOTO: ARCHÍV STANICE

Vo svojej domovskej krajine chodila na umeleckú školu, kde popri štúdiu aj pracovala. „Brigádovala som napríklad v polygrafii a tiež som si zarábala rôznymi inými študentskými prácami.“ Na Stanici robí, čo príde.

„Predávam lístky, pracujem v bare, pripravím izbu, keď tu niekto prespí. Robím tiež propagáciu, vylepujem program a plagáty po meste, keď treba. Tiež tie plagáty aj navrhujem. Najnovšie pripravujem pre ľudí dva workshopy. Prvý bude o maľovaní v prírode. Druhý bude tvorba pohľadnice sieťotlačou.“ V septembri sa Klara plánuje vrátiť domov a pokračovať v štúdiu.

Páči/nepáči

Obom sa v Žiline páči, Mariovi dokonca aj mesto: „Je také betónové. To sa mi páči.“ Klara naopak tvrdí: „Mne sa najviac páčia tie hory okolo. Ľudia sú tu veľmi milí. Dokonca aj psy. Páči sa mi, že takmer každý druhý Žilinčan má malého psíka.“

Mariovi sa tiež páči, že je tu množstvo alternatívne ladených ľudí. „U nás sú ľudia oveľa viac konzervatívnejší. To je asi aj najväčší rozdiel medzi našimi krajinami.“ Klara si zas myslí, že Slováci sú pozitívny národ. „Našinci sú viac negatívni. Možno je to tou zimou,“ usmieva sa.

Na stravu si zvykli obaja ľahko. Dokonca im obom zachutili aj bryndzové halušky, a to tak, že si ich aj sami skúšali pripraviť. Klare dokonca zachutila aj naša kapustnica. Napriek tomu sú veci, ktoré im počas roka pobytu v našej krajine chýbali. Hlavne u Kláry: „Veľmi mi chýbal náš čierny chlieb a čerstvé ryby.“ Inak si obľúbila červenú vineu a kofolu.

Mariovi najviac zo všetkého chýbajú kamaráti, s ktorými doma vyrastal. „Chcel by som jeden deň v týždni, kedy som mohol ísť domov do Srbska a byť s nimi. Nie je to ďaleko, asi 7 h cesta autom, ale nedá sa chodiť raz do týždňa. Inak som si zvykol byť aj žiť tu.“

Existujú však aj veci, ktoré sa im nepáčia. „Mne osobne sa nepáči, že tu nemáte pláž,“ hovorí Klara. No a Mario sa na veci pozerá trochu inými očami: „Mladí ľudia nechodia do školy, ale po parku a robia bordel, ktorý potom musím upratovať. To sa mi nepáči. Decká by mali chodiť do školy.“

Deň dobrovoľníka

Niekto by možno dlho dumal nad tým, ako asi vyzerá deň dobrovoľníka. Aby nemusel, typický deň nám opísal Mario: „Ráno vstanem, na Stanicu prídem okolo deviatej alebo desiatej, upracem, čo treba, pomôžem postaviť scénu a podobne. Niekedy som tu aj celý deň a niekedy mesto nevidím ani dva týždne,“ prezrádza.

No a inokedy, keď nie je toľko práce, rád si zájde s kamarátmi na futbal alebo na basketbal. „V mužstvách hrajú aj moji rodáci, Srbi. Po zápase s nimi občas zájdeme aj do reštaurácie.“ Klara sa mestskému životu taktiež nevyhýba. „Spočiatku som vonku chodievala viac, teraz som už toho trochu prejedená,“ priznáva úprimne.
Hoci sa ich pobyt u nás kráti, nezúfajú. Posledné štyri mesiace si plánujú naplno vychutnať. Aj keď Mario verí, že tu ostane.