VARÍN. Jožko, ako ho miestni volajú, mal už od detstva veľmi blízko k hospodárskym zvieratkám. „Keď som mal asi 8 rokov, zobral ma starý otec na pašu. Spolu sme vyhnali na lúky tri kravy a tridsať jahniat. Vtedy som po prvýkrát dostal za úlohu starať sa o statok,“ začína svoj príbeh 63 –ročný invalidný dôchodca.
Po skončení učňovskej školy, kde sa vyučil za poľnohospodára – mechanizátora, strávil Jožko rok a pol na družstve vo Varíne. Tu jazdil na traktore. Bohužiaľ len krátko. Jeho život totiž v mladom veku poz-načila hrozivá nehoda.
Nehoda na motorke
Nad ránom, v jednu obyčajnú noc, viezol domov na motorke svojich kamarátov. Do cesty mu však znenazdajky vstúpil neosvetlený motorista. Došlo k zrážke s trvalými následkami pre Jožka. Odvtedy nemôže plnohodnotne využívať svoju ľavú ruku a nohu. „Mal som 19 rokov, nohu a ruku zlámanú ako sa patrí. Do stehna mi museli voperovať 12 cm dlhú cudziu kosť. Po roku a pol som sa z toho ako tak dostal,“ vysvetľuje svoje krívanie.
Po nešťastnej nehode trávil Jožko istý čas v Dolnej Tižine u starého otca. Tu mu ponúkli prácu na miestnom družstve, kde si privyrábal 15 rokov ako nakladač hnoja a neskôr ako vrátnik. „V jeden deň prišiel za mnou vedúci s prosbou, aby som zohnal pastiera k jahňatám. Povedal som mu, že pôjdem k nim ja,“ pokračuje
Prvý deň pasenia bol pre neho kritický. „Keď som išiel pásť jahniatka pre družstvo, nevedel som, do čoho idem. Je predsa rozdiel pásť 30 ovečiek so zdravými nohami a 300 jahniat s chorou nohou. Keď som prišiel prvýkrát z pasenia, povedal som si, že už nikdy viac. Ale za rána som opäť vyštartoval a potom každý deň po celých päť rokov.“
Spásal 300 jahniat
Jozef Kabatiar brával na pašu 300 jahniat. „Veľmi mi pomáhal môj dobrý psík Šuhaj. Ten mal ovečky rád. Boli kamaráti. Občas ho ovečky buchli zo srandy a on ich potom naháňal. Hrali sa spolu,“ spomína .
Každé ráno vstával už o pol štvrtej, aby stihol prísť na družstvo a vyhnať ovečky na lúky. Naspäť ich zaháňal okolo šiestej hodiny večer, záviselo to od ročného obdobia a denného svetla. Ako sme spolu spočítali, ťahal teda dvanásťhodinovky. Ako zaháňal čas na pastvinách? „Keď sme prišli na pasienky, najprv som hľadel, aby sa jahňatá napásli. Potom so ich zahnal do tieňa a spolu sme driemali a oddychovali. Keď pršalo, schoval som sa pod stromy. Keď bola zima, drkotal som zubami a čakal som, kedy príde šiesta hodina,“ opisuje.
Na otázku, či sa mu niekedy stratila nejaká ovečka, rázne odpovedá: „Nie!" Občas sa mu nejaké zatúlali, ale psík Šuhaj ich vždy zahnal do stáda. Boli zohraná dvojka. Nestretával ani medveďov, ani inú divú zver. Občas zazrel aj nejakých známych, ktorí sa vybrali na kvietky alebo huby, ale málokedy sa rozprávali, vraj na to ani nebol čas.
Zaslúžený oddych
Keď po zmene režimu rozpredali Jožkove ovčie stádo, jeho pastierske kroky smerovali ku kravičkám. Tie spásal asi 15 rokov. Do hôr už však s nimi nechodil, taký luxus kravičky nepotrebovali. Postupne aj tie rozpredali súkromníkom a Jožka už na družstve nepotrebovali. Odvtedy doma oddychuje, aj keď ho k paseniu zvolávali aj z iných dedín. „Mal som už toho dosť. Byť pastierom totiž neznamená len pásť dobytok, ale aj moknúť, mrznúť a potiť sa vo veľkých horúčavách. Veľakrát som ochorel, ale nikdy som nemal čas to preliečiť, keďže som pásol od jari do jesene,“ opisuje neľahkú prácu.
„Ak chce byť človek pastierom, musí mať svoj statok rád. A ja som ho rád mal. Musím však priznať, že to nebola ľahká robota,“ ukončuje rozhovor pastier Jožko Kabatiar.
