Veľká noc je najväčším kresťanským sviatkom. Neodlučiteľne k nej patria aj niektoré zvyky a obyčaje. S Otíliou Kadašiovou, šíriteľkou ľudových tradícii nášho kraja, sme zaspomínali na časy minulé.
ŽILINA. Počas Veľkej noci si kresťania nepripomínajú len umučenie, smrť a zmŕ-tvychvstanie Ježiša Krista, ale vítajú aj jar a nový život. Dátum Veľkej noci je každý rok pohyblivý, slávi sa totiž v prvú nedeľu po splne mesiaca. Kresťania i nekresťania si tento sviatok zvyknú skrášľovať rôznymi tradíciami.
„Rodičia nám vždy prízvukovali, aké je dôležité dodržiavať kresťanské sviatky a ich tradície,“ začína rozhovor Otka, ako ju familiárne oslovujú jej známi. Ich slová si zobrala k srdcu. Doteraz sa snaží vo svojich deťoch i v okolí živiť tradície, ktoré sa spájajú nielen s Veľkou nocou, ale aj inými kresťanskými sviatkami. Spolu sme si zaspomínali.
Tradície zapadnuté prachom
Štyridsaťdňový pôst pred Veľkou nocou dodržiavali naši predkovia oveľa dôslednejšie ako teraz. „Obdobie pôstu bolo veľmi prísne, najmä posledný týždeň pred začiatkom sviatkov. Ľudia počas týchto dní hladovali. Jedli len jedno jedlo denne, boli o chlebe a vode. Chceli sa obetovať ako Ježiš,“ zachádza spomienkami do minulosti.
Zeleným štvrtkom sa začalo pre kresťanov veľkonočné trojdnie. V tento deň zviazali po večernej omši v dedinských zvoniciach a kostoloch zvony, ktoré utíchli až do večera Bielej soboty. Ešte pred posledným zvonením sa dievčatá chodil umývať do potoka, pretože verili, že po takomto umytí nebudú mať pehy a budú im vlasy lepšie rásť.
„Veľkonočný piatok sa považoval a doteraz považuje za najväčší cirkevný sviatok. Kresťania si pripomínali smrť Ježiša na kríži a v kostoloch v tento deň zvykli páliť na svätom ohni nepotrebné a staré veci z kostola. Hovorili tomu, že pália Judáša,“ rozpráva.
S klobásou do kostola
Otka spomína, že na Bielu sobotu, kedy končí pôst a bdie sa pri Božom hrobe, chodili gazdovia a gazdiné do kostola
s klobáskami. Verili, že keď si klobásku posvätia v Božom chráme, a potom rozdelia medzi svojich blízkych, nebudú ich v budúcnosti bolieť zuby.
Na Veľkonočnú nedeľu začali vyvárať obradné jedlá. V našom kraji to bola najmä kapustnica s klobáskou a jedlá
z vajec. Počas tohto dňa sa museli všetci poriadne najesť, aby boli sýti po celý rok.
Najradšej však spomína na Veľkonočný pondelok, kedy chlapci chodili po dedine s veľkými korbáčmi, kýbľami so studenou vodou a s lacnými voňavkami. „Od rána sme chlapcov vyčkávali. Na povalu sme si vždy povynášali vodu
v lavóroch a krhlách. Keď prišli chlapci, aby nás obliali, nechceli sme ich vpustiť dnu. Niektorí sa predierali do domu cez pivničné okno, ostatní čakali vonku. My sme medzitým vybehli na verandu a chlapcov čakajúcich vonku obliali,“ so smiechom spomína.
Rum a škvarenica
Ako tvrdí, vtedy to bola pre nich zábava a poriadnej oblievačke sa žiadna dievčina nevyhýbala. Ak šibač svoju obeť riadne vyšibal, dostal aj poriadnu nádielku. Okrem maľovaných vajíčok, ktoré máčali v zelenom čaji alebo cibuľovom vývare, dostali najesť a vypiť. „Na Veľkonočný pondelok sme napiekli štrúdle, caletky (vianočky) a z vajíčok urobili škvarenicu. Viac sme nevymýšľali, ani sme nemohli, boli sme totiž veľmi jednoduchý a chudobný kraj. Ak bola zima, dostali šibači vypiť čas s rumom. Ak teplo len rum,“ opisuje skromné pohostenie.
Veľkonočný pondelok nebol pre nich len dňom zábavy, ale ponúkal im aj príležitosť stretnúť sa so svojimi milým alebo milou. „Večer po šibačke sme sa už len sušili a šuškali si o svojich zážitkoch. O tom, či nás frajer bol vyšibať alebo nie. Kedysi sa totiž mladí ľudia nemohli tak stretávať ako teraz. Ak si boli blízki, museli sa stretávať tak, aby nikto nič nezbadal. Toto bola príležitosť, aby po dlhom pôste mohli byť spolu,“ vysvetľuje Otka.
Na druhý deň zas oblievali dievčatá chlapcov, a tým ukončili veľkonočné sviatky. Otka Kadašiova tvrdí, že to bolo krásne a veselé obdobie. A už teraz sa teší na svojich šibačov a poriadnu oblievačku.
