ŽILINA. „Košikár v živote nepotrebuje veľa, potrebuje len päť základných vecí - nožík, osla, materiál, oheň a vodu
a jednu nehmotnú - chuť. Nič viac, všetko mu dáva príroda,“ sú slová majstra košikára Milana Revalla. Košíky pletie už od nepamäti. Naučil sa to celkom sám. „Vlastná iniciatíva, chuť do života,“ priznal, čo ho k tomuto zaujímavému remeslu priviedlo.
Majster košikár
Vo svojom fachu je teda majstrom. Dokáže upliesť akýkoľvek košík, či na prácu vonku, alebo pre potreby vnútri domu.
Ako správny remeselník má svoje obľúbené vrbovisko, kam chodieva na prúty. „Tie zbieram počas zimy a takto na jar, keď sú v miazge. Vŕba ide do miazgy, keď sú štyri noci po sebe teplé.“ Existuje niekoľko druhov vŕb a ako nám upresnil Milan Revallo, vraj ich je sedem. Naviac sú v rôznych farbách, od červenej cez zelenú až po hnedú. On sám má najradšej tú červenú. „Má veľmi vysoký masív dreva, malú drieň a tenkú kôrku. Je dobre ohybná a je to „pani“ medzi vŕbou, lebo sa toľko nesťahuje ako iné drevo. Veľmi dobre sa s ňou pracuje,“ vysvetlil nám.
Každé remeslo má svoj postup
„Pred tým, než začnem pliesť, sa vŕba neupravuje,“ prezradil nám postup svojej práce. „Najskôr si narežem vrbinu, potom ju triedim nahrubo, to znamená, že ju delím na trsy o šírke asi 20 centimetrov. Každých týchto dvadsať centimetrov mám inej dĺžky. Každý trs je kratší o päť centimetrov. A keď idem pliesť košík, vyberiem si prúty podľa veľkosti, od tých 80 centimetrových po 110.“ Trsy potom skladuje postojačky v suchu.
Košikár získal aj list majtra košikára, ktorým sa môže pochváliť len málokto. FOTO: KATARÍNA KVAŠŇOVSKÁ
Každý prút musí byť pevný na naťahovanie, ak chce košikár dobre opletať. „Ja si každý prút pred opletaním prejdem rukami, aby som ho cítil,“ vysvetlil nám a dodal: „Je to vecou košikára a košikárskej šikovnosti. Niekto sa čuduje, že čo robím, ale ten, čo to pozná, sa nad tým pousmeje, lebo vie, čo znamená, keď tie prúty chytám a skúšam.“
Ako nám prezradil, remeslo košikára je výborné v tom, že košikár nemá odpad. „Dokáže pracovať aj s dvadsaťcentimetrovým prútikom.“
Ako už majster košikár spomínal, dokáže upliesť košíky rôznych veľkostí. Ten najväčší vraj meral 150 centimetrov a vidieť ho možno v martinskom skanzene. Niekoľko jeho košíkov je aj v Múzeu slovenskej dediny.
„S košíkmi chodím aj na rôzne festivaly a výstavy,“ pochválil sa majster, ktorému vystavili aj výučný list majstra košikára.
Aj dvesto prútov
Na štandardný košík spotrebuje okolo 120 vŕbových prútov. „Keď je košík väčší, tak miniem aj okolo 250 prútov, väčšinou je však záujem o košíky, na ktoré potrebujem v priemere okolo 150 prútov.“
Jeden košík upletie košikár Milan vraj za 12 až 14 hodín. Pravdaže nepracuje nonstop. „Človek si musí aj oddýchnuť, nedokáže byť stále rozkročený a držať si ho medzi kolenami,“ vysvetlil.
Uplietol 4-metrový korbáč
Korbáč je jedným zo symbolov Veľkej noci, ktorý má pôvod v starých slovanských zvykoch. Pleteniu sa nevyhýba ani Milan Revallo.
„Nepletiem ich však rád, pretože slúžia len jeden deň a jedinému účelu. Radšej pletiem košíky, z nich je úžitok počas celého roka,“ prezradil nám. Nemá obľúbený štýl pletenia korbáčov, skôr to strieda.
Nám na ukážku predviedol jednu z techník, konkrétne tzv. rybiu kosť. „Na korbáč spotrebujem 11 prútov, z toho jeden je stredový a ten by mal byť hrubší. Okolo neho potom obtáčame ostatné, tenšie prúty.“
Rúčku ešte omotal vŕbovým prútom rozdeleným napoly a korbáč bol hotový. Nezabralo mu to ani desať minút. „Najdlhší korbáč, čo som uplietol meral štyri metre,“ povedal košikár.
