vyštudovala jazyky. Tento rok začala študovať hudbu na Žilinskej univerzite.
Pani Marosz, odkiaľ ste k nám prišli?
- Od mojich troch rokov sme bývali v Budapešti, ktorá je mojím domovom. Rodičia sa rozviedli, vyrastala som len
s mamou. Na univerzite v Pešti som študovala slovenčinu a poľštinu. Počas štúdia som dostala štipendium na krátkodobý pobyt do Nitry, kde som sa zoznámila s manželom.
Čo vás viedlo študovať práve slovanské jazyky?
- Som typ, ktorý chcel vždy robiť niečo iné ako ostatní. Jazyky ma bavili od malička. Na ZŠ som mala povinnú ruštinu, na gymnáziu potom francúzštinu, nemčinu ako základné jazyky, fakultatívne som sa učila starogréčtinu a latinčinu. V tretej triede som dostala šialený nápad, učiť sa slovenčinu.
Prečo?
- S mamou sme boli lyžovať na Slovensku a veľmi mi vadilo, že nerozumiem. Povedala som si, že ma ľudia lepšie prijmú, keď sa s nimi dorozumiem. Slovanské jazyky sa mi vždy páčili, sú také príjemné, mäkké. Kúpila som si učebnicu pre slovenskú menšinu v Maďarsku, ešte takú komunistickú so súdruhom učiteľom. Začala som sa učiť sama, cestou do školy v električke.
S rodinou. FOTO: ĽUBO BECHNÝ
Dá sa niečo naučiť v električke?
- Ale áno. Celkom dobre som sa naučila gramatiku i pravopis. Ten viem dokonca lepšie ako manžel, opravujem mu chyby. Rozprávať sa ale nedá naučiť z kníh.
Koľkí ste študovali slovenčinu?
- Začali sme asi pätnásti, skončilo nás možno päť. Na jazykové cvičenia sme mali lektorku z Bratislavy, ostatní učitelia boli Slováci žijúci v Maďarsku na Dolnej zemi. Moji spolužiaci boli väčšinou Maďari žijúci na Slovensku. Nešlo im ani tak o štúdium slovenčiny, ako skôr o to dostať sa do Maďarska. Bola som jediná, čo nebola ani Maďarka zo Slovenska, ani Slovenka z Maďarska.
Ako ste sa dostali do Nitry?
- Prišla som tu na trojmesačný výmenný pobyt, na Univerzitu Konštantína Filozofa. Môj budúci manžel tam študoval nemčinu a katechetiku. Registrovala som ho ako sympatického chalana, jemu sa vraj páčili moje čisté oči. Raz sme sa stretli na študentskej omši, počkal ma pred kostolom a dodnes si pamätám jeho slová: „My sa ešte nepoz-náme, ja som Jano“. Neskôr sa mi priznal, že si myslel, že som Poľka, lebo cítil v mojom hlase nejaký prízvuk.
Takže na omši to zaiskrilo?
- Áno. Po našom zoznámení som tam bola už len mesiac. Janko šiel potom do Ameriky na štyri mesiace pracovať. Neskôr ma pozval za ním.
Čo ste robili v USA?
- Upratovali sme v hoteli. Nebolo to príliš romantické Potom sme spolu2 roky chodili, kým sme sa zobrali. Plánovali sme žiť spolu v Budapešti. Problém bol v tom, že ja som tam nemohla zohnať prácu. Janko dostal ponuku od dekana Ladislava Stromčeka - založiť pri cirkvi CVČ Žirafu. Bol jej prvým riaditeľom. Vtedy vymysleli aj názov: ŽIRAFA - Žilinská radostná família. To bolo v apríli 2003. Volal mi, či by som si vedela predstaviť život v Žiline. Dal mi tri dni na rozmyslenie.
Ako ste si zvykli?
- Som veľmi naviazaná na svoju vlasť. Mám občas chuť vrátiť sa domov. Možno je to aj tým, že tie oficiálne vzťahy medzi našimi krajinami nie sú práve najružovejšie.
Doma ste spievali v známom spevokole.
- Vždy ma priťahovala stará hudba, takže mi tu neostávalo nič iné, len niečo založiť. V roku 2004 na Veľkú noc nás prosila pani Masaryková, ktorá hrávala na orgáne vo farskom kostole, aby sme spievali pašie. Dali sme sa štyria dohromady. Tu niekde sú korene ARCUSU. Nikto nechcel dirigovať, tak mi to prischlo. Spievali sme väčšinou latinsky.
ARCHUS. FOTO: ĽUBO BECHNÝ
Čo vás priťahuje na tejto starej hudbe?
- Asi tá kvalita. Dnes sa už málo skladá dobrá cirkevná hudba. Nie som odporcom populárnej hudby, každá hudba má svoje miesto. Stredovek ma priťahuje, mám veľa literatúry a čítam o ňom. Liturgia sa vytvárala spolu s hudbou. Preto je ten gregoriánsky chorál taký príťažlivý. Má východné korene, židovské, sýrske, grécke. Chcela som ju aj študovať, no je to veľmi drahé. U nás štát platí najviac šesť rokov štúdia a potom si už musí človek platiť všetko sám.
Počul som, že o spev v súbore je záujem.
- Asi je to tým, že tá hudba je niečím pútavá. Je tajomná a pomerne neznáma. Také niečo v Žiline nebolo. Je to taký zaujímavý liturgický materiál, návrat ku koreňom. V decembri 2008 sme vymysleli názov. Latinský slovník sa nám otvoril pri slove ARCUS, ktoré znamená dúhu a oblúk.
Spievate aj po maďarsky?
- Nie, nebudem tu predsa „maďarizovať“, len keď sme šli spievať do Maďarska, tak sme sa jednu naučili.
Obvinil vás niekto, že nás chcete maďarizovať?
- Dala som si inzerát do Katolíckych novín, že doučím, či naučím maďarčinu. Potom mi volala nejaká žena, kričala do telefónu, že ako si to predstavujem, maďarizovať naše deti. Dostávala som škaredé SMS-ky, že prečo provokujem v Žiline s maďarčinou.
Kde sa berie nacionalizmus v slovensko-maďarských vzťahoch?
- U nás je taká tendencia hlásať: „My Maďari sme takí chudáci, všetci nás len potláčajú. To čo aj tu. Ale aj my si myslíme, že nás potláčali - tí zlí Rakúšania, Turci. Sme takí stratení v tom slovanskom mori. U nás doma ten nacionalizmus nie je ako tu - proti Maďarom. U nás nie je proti Slovákom vôbec. Proti Židom a Cigáňom, to áno. Skôr je v tom istá nostalgia, ľútosť za veľkým Maďarskom.
Zažili ste ešte niečo negatívne?
- V lete sme boli spievať s ARCUSOM na Skalke pri Trenčíne. Mali sme pripravené gregoriánske spevy. Organistka vyšla zo zakristie s tým, že kňaz odkazuje, aby nám ani nenapadlo niečo spievať po maďarsky. Boli sme nervózni už tým dlhým čakaním, no toto ma úplne dorazilo. Otočila som sa a dala pokyn k odchodu celej skupiny. Vonku som si poplakala. Možno je to maličkosť, ale ja to veľmi citlivo prežívam. Keby som bola Američanka, tak by sa nikdy nestalo, aby nám niekto povedal, aby sme sa neopovážili spievať po anglicky.
Čo si predstavujete pod pojmom domov, vlasť?
- Kultúru, rodný dom, kamarátov. Keď niekde žijete 26 rokov, nemôžete zabudnúť. A samozrejme jazyk.
Čo hovoríte na volebné právo, ktoré chce Orbán zaviesť aj pre slovenských občanov maďarskej nárosnosti?
- Je to hlúposť. Podľa mňa by malo byť volebné právo viazané na trvalý pobyt. Ale inak vás možno prekvapí, že máme kultúrne, i čo sa týka jedál možno k sebe bližšie ako napr. Slováci a Poliaci. Spoločnú históriu nevymažeme. Žiaľ ,málo sa navštevujeme, je tu jazyková bariéra.
Myslíte jedlá ako segedínsky guláš?
- Tak ten práve nie. Neviem, prečo je pomenovaný po maďarskom meste Segedín. U nás sa takáto kombinácia knedly a kapusty v jednom jedle nepoužíva.
Kedy máte najbližší koncert?
- 1. júna budeme vystupovať v rámci koncertu starej hudby, ktorý organizuje Žilinská univerzita.
