ŽILINA. Keď sa po skončení gymnázia nedostal Jaroslav Sulovec, 36 – ročný muž zo Žiliny, na vysokú školu, rozhodol sa pokračovať v štúdiu na zdravotníckej škole v Žiline. „Dôvodom, prečo som išiel študovať túto školu a prečo pracujem v tejto oblasti, bolo kedysi dávno moje presvedčenie o tom, že človek by mal pomáhať druhým ľuďom a zachraňovať životy. Jednoducho povedané, bol som vtedy mladý človek plný ideálov,“ začína rozhovor Sulovec.
Operačné sály a doliečovák
Prvé skúsenosti v oblasti zdravotníctva nadobúdal po skončení školy ako sanitár civilnej vojenskej služby na operačnej sále. „Túto prácu som vykonával 2 roky a 4 mesiace. Po istej dobe som už nechcel robiť bežného pomocníka za minimálnu mzdu a po menšej nezhode so svojou šéfkou som odtiaľ odišiel. Skončil som na „doliečováku“, kde by som bol doposiaľ, keby ho vtedajší minister zdravotníctva nezredukoval. Tu som prežil svoje najkrajšie roky života,“ spomína.
Jaroslav Sulovec ako zdravotný brat. FOTO:MICHALA STEHLÍKOVÁ
V liečebni dlhodobo chorých ľudí pracoval Jaroslav ako zdravotný brat. Hovorí, že to bola pekná robota, robota s ľuďmi. „Zaviedol som tu nepísanú tradíciu. Babky, ktoré zväčša nevládne ležali na lôžku, som povzbudzoval, aby vstali z postele, išli medzi ďalšie pacientky do spoločenskej miestnosti a spievali s nimi náboženské piesne. Málo to úspech. Babky boli vo svojom živle. Nôtili si, boli spokojné, a to im pomáhalo,“ rozpráva Jaroslav.
Presun na interné
Keď vtedajšie ministerstvo zdravotníctva, na čele s ministrom Rudolfom Zajacom, znížilo počet lôžok pre starých ľudí, mnohé z jeho kolegýň prišli o miesto. „Ja som mal vtedy šťastie. Keďže som bol v tej dobe viceprezident rady sestier a aktívny člen komory sestier, nevyhodili ma, ale presunuli na interné oddelenie, na ktorom som doteraz,“ pokračuje.
Jaroslav si popri robote stihol doplniť aj vysokoškolské vzdelanie. Už počas práce v „doliečováku“ si urobil prvú vysokú školu v Trnave v odbore ošetrovateľstvo - rehabilitácia. Keďže sa mu málilo, prihlásil sa aj na ďalšiu školu – do Bratislavy. Tu si rozšíril svoje vzdelanie o učiteľstvo ošetrovateľstva a predmetov spojených s ošetrovateľstvom. Na otázku, ako to všetko stíhal, odpovedá: „V pohode a s prehľadom. Medzičasom som popri zamestnaní učil aj etiku v ošetrovateľstve na zdravotníckej škole a dorobil som si aj doktorát.“
V týchto dňoch pracuje Jaroslav Sulovec stále na internom oddelení žilinskej nemocnice a práca ho podľa jeho slov, baví a napĺňa. Občas ho však ubíjajú nekonečné papierovačky, ktoré podľa najnovšieho štandartu musia každodenne vykazovať. „Základom našej práce už nie je starostlivosť o pacientov, ale dokumentácia. Ten čas, ktorý sme kedysi venovali cvičeniu a rehabilitácii pacientov, v súčasnosti venujeme vedeniu papierov,“ s trpkosťou v hlase konštatuje.
Práca zdravotného brata
Okrem papierovačiek je úlohou zdravotného brata aj príprava liekov, ich roznos medzi pacientov, odber krvi, hygiena, rozvoz pacientov po vyšetreniach, kŕmenie a ďalšie úkony, ktoré sú spojené so starostlivosťou o pacienta a so správnym chodom oddelenia.
Aj keď sa ich pracovný deň točí stále dookola, len málokedy je stereotypný. ,,Na našom oddelení niekedy zažívame noci ako vo filme Noc v múzeu. Tí pacienti, ktorí majú prevrátený spánkový režim, večer ožívajú, a potom blúdia po chodbách, a rušia nočný pokoj,“ opisuje. Zvládnuť takýchto pacientov nie je vôbec ľahké, ale o to náročnejšie je skrotiť takých, ktorí sú pod vplyvom omamných látok.
„Už sa mi stalo, že ma pacienti opľuli, alebo že som riešil bitky. Najčastejšie vtedy, keď k nám dovezú pacienta – akoholika rovno z krčmy. Jeden ma raz naháňal s hasiacim prístrojom a vulgárne sa vyhrážal, že ma zabije. Skončilo to našťastie dobre. Kolegyňa privolala strážnikov, ktorí zasiahli a agresívneho muža dostali pod kontrolu,“ šokuje.
V niektorých prípadoch to však končí aj horšie. Pred niekoľkými rokmi mali v príjmovej ambulancii podguráženého pacienta, ktorý od zlosti porozbíjal všetky okná, počítače, zničil príjmovú ambulanciu na nespoznanie, a potom odišiel spokojne preč.
Zabávač oddelenia
Ako však tvrdí, takéto prípady sú ojedinelé. Aby im na oddelení bolo veselšie, v zásobe má zopár vtipov a hlášok, ktorými vždy rozosmeje svojich pacientov. „Na oddelení musí byť veselo a zábava. Najlepšiu zábavu dokážete spraviť s mierne pikantnými hláškami a rečami, pri ktorých samozrejme viete odkiaľ -pokiaľ. Ak sa pacienti smejú, tak to dokazuje že práve toto potrebujú, aby sa lepšie v nemocnici cítili,“ hovorí Sulovec.
Byť zdravotným bratom je predsa len pre muža nezvyčajné zamestnanie. Sulovec však tvrdí, že pacientov ani okolie to veľmi neprekvapuje, aj keď mužov – zdravotných bratov je v žilinskej nemocnici naozaj málo.V súčastnosti sú len traja.
S väčším prekvapením sa stretáva u svojich nových kolegýň, ktoré sa v prvých dňoch dívajú na Jaroslava s nedôverčivosťou. „Keď príde nová sestrička, tak vždy od druhých sestričiek vyzvedá, aký som. Či ju napríklad v noci nebudem obťažovať," smeje sa Jaroslav.
Ako púštna žaba
Aj keď ako zdravotný brat pracuje 16 rokov, práca ho stále baví a nechystá sa ju ani v blízkej budúcnosti meniť. Priznáva sa však, že syndrómu vyhorenia sa ani on nevyhol, najmä vtedy, keď museli začať viesť na oddelení papiere a dokumentácie.
S pacientmi chce vychádzať dobre. Ako však hovorí, nezávisí to len od neho, ale aj od samotných pacientov. „Snažím sa vytvoriť si vzťahy skôr na ľudskom princípe. Ľudskosť mi hovorí, že mám byť k ľuďom milý a dobrý. V niektorých prípadoch však musím zachovať postoj púštnej žaby, ktorú nič nerozhádže a s ktorou nič nepohne. Ale úsmev a pokojný hlas dokáže urobiť aj s problémovými ľuďmi zázraky,“ konštatuje
Bicykel sú jeho druhé nohy. FOTO:MICHALA STEHLÍKOVÁ
Rád varí a bicykluje sa
A čo jemu dokáže vyčariť úsmev na tvári, zahnať zlú náladu a dobiť ho energiou? „Mojou záľubou je starostlivosť o domácnosť a kuchyňu, rád varím jedlá z gréckej kuchyne. Energiou ma dokáže dobiť ďakovný prístup ľudí, ktorým som pomohol. A zahnať zlú náladu v mojom prípade vedia široké priestory, pláne a príroda Malej Fatry. Pomerne často cestujem aj do zahraničia. Už som prešiel Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Rumunsko a Grécko, kam chodím každé dva roky.“ Jeho veľkou záľubou je aj športovanie.
„Milujem bicyklovanie, bicykel sú moje druhé nohy. Jazdím na ňom aj do roboty,“ ukončuje rozhovor.
