ŽILINA. V žilinskom obchodnom centre Mirage otvorili minulý piatok výstavu SlovakAid – Slovensko pomáha. Ide o putovnú výstavu fotografií, ktorú si obyvatelia mesta môžu pozrieť do 3. apríla. Celkovo 38 fotografií predstavuje rozvojové projekty financované z vládneho programu Slovak-Aid v Afganistane, Keni, Sudáne, Etiópii, Moldavsku a v Mongolsku a tiež humanitárnu pomoc na Haiti a v Indonézii.
Výstavu pripravila Platforma mimovládnych rozvojových organizácií v spolupráci so Slovenskou agentúrou pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.
„Rozvojová pomoc nie je rozdávanie peňazí, ale pomoc, ktorá pomáha vytvárať podmienky na lepší život. Práve
o tom hovorí táto putovná výstava,“ spresnila Andrea Girmanová z Platformy MVRO.
Dobrovoľníčky
Súčasťou vernisáže bola aj beseda s troma dobrovoľníčkami, ktoré pracovali v rozvojových projektoch v Keni
a Mongolsku.
Klára Holá ako dobrovoľníčka pomáhala pri vyučovaní opustených detí a detí z veľmi chudobných rodín v saleziánskom stredisku Bosco Boys v Keni. Deťom ulice sa venovala aj psychologička Andrea Križanová, ktorá kenských učiteľov školila v oblasti vývinovej psychológie. Katarína Miklovičová pracovala v rehabilitačnom centre pre postihnuté deti v mongolskom Ulanbátare.
Všetky tri boli v rámci projektu v zahraničí pol roka, od júna do decembra. Ako nám prezradili, odchodu do rozvojových krajín predchádzala niekoľkoročná príprava.
Chýba im rodinné zázemie
Andrea Križanová bola spoločne na jednom mieste s Klárou Holou. „Vždy som si myslela, že odísť do rozvojovej krajiny je istým spôsobom bláznivé, ale nakoniec som sa na to sama odhodlala. V človeku sa to vyvíja postupom času."
Andreinou hlavnou náplňou práce v Keni bolo robiť poradkyňu. „Väčšina misionárov a dobrovoľníkov tam pôsobí ako učitelia. Keďže ja som vyštudovala psychológiu, moja práca bola trochu iná.“ Zväčša chodila do rehabilitačného centra, kde boli deti z ulice od 7 do 14 rokov. „Sús-tredili sme sa na proces adaptácie.“ Bolo dôležité, aby si dieťa, ktoré žilo na ulici, osvojilo základné zvyky akými bola pravidelná strava, spánok na posteli a pod. Bolo dôležité dosiahnuť, aby sa dieťa upokojilo a bolo stabilizované.
„Adaptáciou si dieťa uvedomí, že už si napríklad nemusí zháňať potravu a zrazu sa v ňom vynoria všetky traumatické spomienky a začne si všetko uvedomovať. Na tomto som s nimi pracovala. Zisťovala som, či sú vhodné na presun do ZŠ alebo s nimi ešte treba pracovať.“
Večer chodila do detského domova a občas pomáhala v kongregácii Matky Terezy. „Tam to bolo veľmi ťažké. Mnohokrát sú tam pohodené bábätká pred kláštorom. Veľa z nich je chorých a neprežijú.“
Zároveň v sirotinci videla, ako si deti zvykli na rehoľnú sestru, ktorú brali akoby bola ich matkou. „Na základe toho videli aké je to mať vzťah s určitou osobou. Vytvorili si vzťahovú väzbu – ktorú dokážu aplikovať znova. Je dôležité mať niekde istotu.“
Keďže úradným jazykom bola angličtina, v komunikácii nebýval problém.
Energiu pre prácu čerpala v modlitbách a prechádzkach. „Často mi ju dodávali samotné deti. Keď som ich prišla pozrieť do sirotinca, od radosti, že ma vidia sa na mňa vrhli a ich radosť sa preniesla aj na mňa.“
Naše a ich deti
Ako psychologičku ju najviac zaujalo, že hoci decká prežili ťažké situácie – zabili im rodičov, alebo ich zneužívali, napriek tomu sa u nich neprejavovala ťažká patológia. „U detí sa prejavuje koktaním, trasením a pod. Tam to tak nebolo. Jednak si poplakali, vyrozprávali sa a išli hrať napríklad futbal. Už sa neorientovali na minulosť. Pozerali dopredu. Akceptovali to ako bežnú súčasť života.“
Je ťažké porovnať deti naše a ich, vraj je to iná kultúra. „Spoločné je asi detská radosť a túžba po poznaní. Ale u nich je túžba po poznaní silnejšia. Vedia, že keď budú mať nejaké znalosti a vedomosti, majú šancu život prežiť. Naše deti nemajú takúto motiváciu. U nás je samozrejmé, že dieťa ide do školy, tam to tak nie je.“
Možnosť nákazy
Každý, kto odchádza do rozvojovej krajiny, by nemal zabúdať na civilizačné choroby. „Raz som si myslela, že mám HIV. Na rukách som mala malé ranky, ktoré u nás vôbec neberieme tragicky, veď sa rýchlo hoja. No raz sa zranil jeden chlapec a ja som mu dala prvú pomoc. Kým som ho brala do ošetrovne, jeho krv mi stekala po rukách. V Afrike to môže byť cesta infekcie,“ vyslovila dobrovoľníčka Andrea. Mala šťastie. Nič nechytila.
