Peoung Suk Park bol jedným z prvých zamestnancov Kie na Slovensku. Hovorí po Slovensky, za ženu má Slovensku. Dokonca mu kolegovia pridelili slovenské meno Vašek. Rád žartuje, že je najvýchodnejší východniar. V SR žije už 15 rokov, no zatiaľ nezískal slovenské občianstvo. Potom bude Slovák ako skala. Tak totiž prekladajú jeho meno.
Odkiaľ pochádzate a ako ste sa dostali na Slovensko?
- Narodil som sa v Južnej Kórei na ostrove Nam Hae v roku 1974. Vyrastal som v rybárskej rodine, s otcom sme často chodili na šíre more loviť ryby. Už ako chlapca ma lákali cudzie jazyky. Okrem povinnej angličtiny som sa naučil po francúzsky. V roku 1993 som začal v Soule študovať češtinu a bohemistiky.
Neskôr, v roku 1994 – 1995, priamo v Prahe na filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Po návrate do Soulu v roku 1998 som dostal od slovenskej vlády štipendium na štúdium slovenčiny a histórie. Ešte predtým som však doma prežil vážny osobný boj.
Čo sa stalo?
- Mestečko, odkiaľ pochádzam, je prevažne budhistické, taktiež aj celá moja rodina sú budhisti. Ale pán Boh to tak chcel, že práve kamarát v susednom dome, s ktorým som sa často hral, mi priniesol zvesť evanjelia a prvýkrát priviedol do zboru.
Keď sa to dozvedeli rodičia, bolo zle a nasledoval prísny zákaz. Rodní bratia ma chceli vylúčiť z rodiny. Vraj som zradil vieru predkov. Rodičia sa ma snažili prinútiť k tradičným budhistickým rituálom, čo som však už viacej nedokázal stráviť. Až v čase mojich stredoškolských štúdií rodičia akceptovali moju vieru. Počas môjho štúdia na vysokej škole som prišiel na víkend domov a mama ma v nedeľu budila, aby som nezaspal na kresťanské bohoslužby.
Ako ste sa zoznámili so svojou slovenskou manželkou?
- Janka sa narodila o 8 350 km ďalej, vo východoslovenskom mestečku Stropkov. Zmaturovala na gymnáziu
a neskôr začala študovať v Bratislave geológiu zhruba v tom istom čase ako ja. Do internátnej izby vošla neznáma dievčina. Ja som ostal zarazený a zmohol som sa len na:,, Och! " Bola to taká príjemná, naivná baba z východu. Aspoň tak mi vtedy pripadala. Krátke blond vlasy, v našich končinách neobvyklé. Neskôr som zistil, že je to veľmi dobrá osoba. Začali sme sa kamarátiť, chodili sme do zoologickej záhrady, na turistiku.
Nebála sa možných problémov?
- Cítil som, že je to už viac ako priateľstvo, a preto som ju požiadal o „frajerstvo“. Chcel som s ňou vážne chodiť, no dostalo sa mi odmietnutia. Raz, druhý raz. Až po troch rokoch, na tretí raz, odpovedala na moju otázku: ,,ÁNO". Stalo sa to 11. februára 2001.
Čo na to jej rodičia?
- Jej mama ma vzala samého do hornej izby, zavrela dvere, dívala sa mi uprene do očí a spýtala sa ma, či chcem skutočne naozaj vážne chodiť s jej dcérou, alebo či to len hrám. Svokor sa snažil zachovať pokoj, ale tiež mu nebolo všetko jedno.
Kedy ste sa vzali?
- V deň Jankiných narodením v máji 2006 sme mali v Stropkove svadbu, ktorá v sebe spojila kultúru a tradície Východu – slovenského aj toho diaľneho.
Viem, že ste veľmi túžili po dieťati.
- Štyri roky po svadbe sme sa márne pokúšali splodiť dieťa. Jedno lekárske vyšetrenie striedalo druhé. Lekári už nedávali nádej počať prirodzeným spôsobom a nahovárali nás na umelé oplodnenie. Hovorili nám: ,,Bol by to zázrak, ak by sa vám podarilo počať prirodzeným spôsobom." Ten zázrak sa stal! V januári sa nám narodil syn Nathan Park. Nathan znamená – Boh daroval . Za tento dar ďakujeme striedavo v kostoloch katolíckej cirkvi a cirkvi bratskej.
Ako sa vám podarilo prekonať kultúrne rozdiely?
- Tak toto je ťažšie, Janka by potrebovala častejšie moju pomocnú ruku. To však nie je také jednoduché. V Kórei také niečo nie je zvykom. Zamestnávateľ si vyžaduje prácu od nevidím do nevidím, niekedy aj v sobotu a v nedeľu. A to aj kórejský zamestnávateľ na Slovensku.
V Kórei je tiež zriedkavosťou zobrať si dovolenku, trvajúcu neprerušene dlhšie ako týždeň. Muži pracujú ťažko celý život a dôchodkový vek býva túžobne očakávaným časom na odpočinok a rozvíjanie osobných záujmov, ako je cestovanie či hobby. V Kórei nie je zvykom meniť zamestnanie, ľudia pracujú 30 aj 40 rokov v jednej firme. Odchod sa považuje priam za zradu.
V čom sú ešte rozdiely?
- U nás je oveľa vyššia úcta k starším ľuďom. Je samozrejmosťou, že najstarší syn, ktorý je zároveň dedičom, sa postará o svojich rodičov. Keby som bol najstarším synom, nikdy by som nemohol odísť na Slovensko. Máme niekoľko stupňov vykania. Deti vykajú svojim rodičom, podriadení nadriadeným i mladší kolega v práci staršiemu. Starší tyká mladšiemu a ten naopak vyká. Nevedel som si zvyknúť na vaše jedlá. Sú pre mňa príliš mastné, halušky som sa do-dnes nenaučil jesť. U nás je viac zeleniny, rýb, rôzne korenia. Nevedel som si zvyknúť na smrkanie pri jedle. To je niečo čo je u nás absolútne neprípustné.
V Kórei sa príbor - nôž, vidlička vôbec nepoužíva?
- Nie. Dokonca máme špecialitu, na rozdiel od ostatných národov, ktoré používajú drevené, my máme ako jediní kovové paličky. Nôž sa používa len v kuchyni na porcovanie mäsa.
Čo sa vám zdá naopak lepšie u nás?
- Ľudia sú takí spokojnejší, cítim tu menej stresu. Máte viac osobného voľna, trávite víkendy s rodinou. U nás v Kórei je na prvom mieste firma, potom dlho nič a až neskôr rodina. U nás je muž niečo na spôsob „mašiny na peniaze“. Všetko ostáva na ženách, ktoré väčšinou nepracujú a starajú sa o rodinu.
Nerozhodnete sa raz odísť do Kórey?
- Ťažko. Myslím, že manželka by si nezvykla. Kórejská spoločnosť je viac izolovaná od sveta, je to polostrov.
Málo tam vidno belochov, alebo černochov. Ojedinele v Soule, zástupcov zahraničných firiem. Beloch budí pozornosť, čo nemusí byť vždy príjemné. Turistov je tiež veľmi málo. Dohovoriť sa ale dá, u nás je povinné štúdium anglického jazyka v ZŠ. Deti sú u nás veľmi vyťažované rôznymi krúžkami i aktivitami mimo školy. Často to psychicky nezvládnu a končia na psychiatrii. Máme tiež veľa samovrážd.
Čo sa vám páči v Žiline?
- Mesto. Krásne, oproti Soulu malé, pokojné. Príjemní ľudia, príroda na okolí. Všetko blízko. Jánošíkove diery, zámky, hrady. V meste mi ale chýba zeleň. Samý betón a nezmyselné zahusťovanie.
Koľko je vás dnes v Žiline?
- V Žiline ja nás dnes asi 200 Kórejčanov, manažérov bez rodinných príslušníkov. Tí sú poväčšine v Bratislave, kde deti chodia do elitných zahraničných škôl.
Zjednotí sa raz Kórejský polostrov?
- Iste. Všetci tomu veríme a naša vláda o to usiluje. Ľudia v severnej časti strašne trpia a sú odrezaní od civilizovaného sveta.
