Aj napriek tomu sa však s jeho hlasom môžeme denne stretnúť na železničnej stanici a na futbale. So známym moderátorom sme hovorili o novinárčine, futbale, aj starostovaní.
Roky ste politikom kládli otázky, teraz ste prešli na druhú stranu. Aké to je?
- Je to presne tak. Je to úplne iné. Novinár problémy vyhľadáva a poukazuje na ne. Úlohou starostu je nájsť riešenie a problém aj sám vyriešiť. Ako starosta totiž nemám okolo seba rozsiahly aparát. Vedel som však, do čoho idem a moje očakávania sa naplnili.
Ako vo vás skrsla myšlienka, že budete kandidovať na starostu?
- Ak mám byť úprimný, táto myšlienka nebola nová. Vnútorne som bol rozhodnutý už dlhé roky, že keď sa môj vek bude blížiť k štyridsiatke, mal by som to skúsiť. Vyštudoval som odbor krajinné inžinierstvo. Počas štúdia sme sa venovali problematike regionálneho rozvoja, aj životného prostredia. Dostal som aj technické základy, študovali sme tiež veľa právnických predmetov a aj ekonomiku a financie. Je to odbor, ktorý je vynikajúci pre podnikanie, ale ideálny aj z hľadiska komunálnej politiky. Je to pre mňa aj výzva. Vyrástol som v Radoli, žijem tam, mám tam rodinu, priateľov.
Známy ste však najmä ako novinár, či hlásateľ. Ako ste sa k tomu dostali?
- Náhodou. V roku 1992 som ako zranený futbalista ležal na internáte. Zrazu som sa ocitol v zostave internátneho rádia v Nitre. Podobne, ako ja, v ňom začínali aj mnohí známi novinári, napríklad hovorca prezidenta Marek Trubač. Ten bol zhodou okolností mojím nasledovníkom. Začalo ma to baviť a začal som sa tým aj živiť. V roku 1993 začali vznikať prvé súkromné rádiá, ja som v Nitre prešiel oboma.
Po škole ste nastúpili hneď do Frontinusu?
- Áno, nastúpil som tam hneď po štátniciach. Súčasne som začal podnikať.
Až doteraz ste moderovali jednu z najznámejších a najpočúvanejších relácií Debata na telefón.
- Moderoval som ju už v začiatkoch. V roku 1995 sme sa striedali viacerí. Vrátil som sa k tomu niekedy v roku 2003, keď som ako programový riaditeľ musel nájsť náhradu za odchádzajúceho kolegu. Bolo pre mňa jednoduchšie moderovať sám, ako niekoho hľadať. Odvtedy som pri relácii zostal.
Ako si vysvetľujete, že práve politická relácia je taká populárna?
- Vysiela sa atraktívnom v čase. V nedeľu doobeda sú rodiny doma, rozprávajú sa. Navyše vo všetkých elektronických médiách išli dostratena relácie, ktoré stavali na kontakte s poslucháčmi. Toto je azda jediná relácia na Slovensku, ktorá ho udržala.
Aké je to robiť s politikmi? Dokážete si vytvoriť rešpekt?
- Bolo to pre mňa obohacujúce. Som presvedčený, že každý, kto do politiky ide, má aj ciele, ktoré sú dobré
a správne. Samozrejme, vys-kytnú sa aj čierne ovce, ale ja som sa stretával skôr s jasnými víziami a jasným pohľadom na riešenie problémov. Často sme s hosťami viedli zaujímavejšie diskusie mimo éter, ako v éteri. Nie všetko sa môže dostať na verejnosť.
S kým sa vám pracovalo najlepšie?
- Zaujímavé diskusie boli so županom Jurajom Blanárom. S ním som absolvoval aj svoju rozlúčku. Zaujímavým hosťom bol aj Sergej Kozlík, často sme sa stretávali s Miroslavom Mikolášikom. Poslucháčsky obľúbené boli diskusie, keď prišli hostia, ktorí boli v spoločnosti jasne vyhranení, napríklad taký Vladimír Palko.
Poslucháči sa vždy asi najviac tešia na Jána Slotu. Prekvapil vás niečím?
- Tak toho som ja zažil len raz, aj to až v tomto roku. Diskusiu s ním som bral profesio-nálne a on tiež. Aká bola, to nech radšej posúdia poslucháči.
Z množstva sms a telefonátov, ste mohli usúdiť, ktorý z hostí bol u poslucháčov obľúbený a ktorý menej...
- Nie, to nesúvisí až natoľko s osobou. Zaujímavejšia je téma. Napríklad, keď sme rozoberali témy súvisiace s regionálnou dopravou, ľudia reagovali hromadne. Ďalšie zaujímavé témy boli dôchodky, či sociálne veci.
Mnohí poslucháči neraz reagovali aj vulgárne, či agresívne. Ako ste to brali?
- Bol som na to pripravený. Živé vysielanie na Slovensku moderujem odkedy vzniklo. Od roku 1993 som sa pripravil na akúkoľvek reakciu a natrénoval som si, ako reagovať. Politici sú na to tiež zväčša pripravení.
Aký pocit máte, keď počujete svoj hlas na staniciach v širokom okolí?
- Za tú dobu, čo som nahovoril prvýkrát grafikon, som vlakom cestoval azda len päťkrát. Častejšie mi známi hovoria, že ma tam opäť počuli.
Ako ste sa dostali k tomuto džobu?
- Robil som v rádiu a keď niekto potreboval niečo nahovoriť, obrátil sa na vedenie, oni zas na mňa. Tak sa ku mne dostalo aj toto a už som pri tom zostal. Odvtedy nikoho iného neoslovili.
Čo všetko ste už nahovorili?
- Už si ani nedokážem spomenúť. Často ma v rádiu na chodbe chytili za rukáv, aby som šiel niečo nahovoriť. Mám ten dar, že keď čítam text a nechcem si nič pamätať, tak jednoducho dočítam a vôbec si nespomeniem, o čom som čítal. Bolo toho veľa a na väčšinu si nepamätám.
Ste však aj neodmysliteľnou súčasťou futbalových zápasov v Žiline. Roky robíte hlásateľa. Tam si zrejme pamätáte, čo ste hlásili.
- Hlásenie pre mňa nie je práca, ale môj veľký koníček. Do lopty som kopal ešte skôr, ako som začal chodiť. Je to pre mňa vášeň na celý život. Mám tam okolo seba veľa mužov, s ktorými si máme vždy čo povedať. Futbal spája.
Ako dlho už hlásite?
- Od návratu Žiliny do najvyššej súťaže v roku 1996. Za tú dobu som vynechal len jediný zápas, aj to hneď v prvej sezóne, a potom ešte jeden polčas, keď som zo školenia na východe nestihol prísť načas. Predpokladal som to však a mal som zabezpečený záskok. Vtedy som to ešte dlho nerobil, ale aj tak boli ľudia radi, že som prišiel. Hovorili: Konečne si tu! Mal som radosť.
Videli ste asi najviac domácich zápasov Žiliny vôbec zo všetkých ľudí.
- Asi áno, ale okrem Tibora Tavača, ktorý sa stará o trávnik. To je fanatik a nevynechal zaručene ani jeden jediný zápas. Je to najlepší trávnikár v strednej Európe.
Vy ste zrejme v súčasnosti jediný futbalový hlásateľ na takejto úrovni, ktorý je zároveň starostom obce.
- Neviem, s ostatnými hlásateľmi nie sme v kontakte. Rád by som však pri tom zos-tal. Verím, že mi to rodinka umožní a prepáči.
Na ktoré obdobie si pri futbale najradšej spomínate?
- Najkrajšie sú vždy obdobia, keď sa vyhráva. Najkrajší futbal podľa mňa Žilina hrala, keď získala titul po príchode Pavla Vrbu. V zostave boli Štrba, Šesták, Jež, Nemec. Získali obrovský bodový náskok
a strelili rekordný počet gólov za sezónu. Na to obdobie rád spomínam.
V akom stave ste po nástupe do funkcie našli obec? Prekvapilo vás niečo?
- V minulosti som bol poslancom a predsedom finančnej komisie, takže som vedel, do čoho idem. Vkĺzol som, takpovediac, do očakávanej reality.
Radoľa je známa najmä problémami s dopravou na kruhovom objazde. Vnímate to aj vy ako najväčší problém obce?
- Nie. Najväčším problémom obce je, že málo využívame svoj potenciál. Sme najstaršou obcou na Kysuciach, bolo tu najstaršie osídlenie. Blízko je krajské, aj okresné mesto. Keď tu človek býva, môže využívať komfort malej obce a zároveň blízkosť veľkého mesta.
Ako vníma vaše aktivity rodinka?
- Je to záťaž. Manželka mi bola a je veľkou oporou. Bez rodinného zázemia by sa to robiť nedalo. Starosta je v pohotovosti 24 hodín denne. Čokoľvek sa udeje, je prvý na rane.
