Šoférka autobusu
Žilinská MHD má svoju ženu – šoférku. Je ňom Marta Dorčíková, ktorá už celý rok brázdi mestským autobusom žilinské ulice. Povolanie typické skôr pre muža si vybrala sama od seba. Tvrdí, že šoférovanie jej už od začiatku išlo a veľmi ju bavilo. Preto neváhala využiť svoje prednosti a podala si žiadosť o zamestnanie do MHD.
„Zo začiatku boli kolegovia nadšení, že im do kolektívu vstúpila žena. Teraz sa už situácia mierne pozmenila. Niektorí sa tešia, že som tam. Vážia si ma a uznávajú. Iní sa s tým ťažšie vyrovnávajú. Sú presvedčení, že je to čisto mužská robota,“ rozpráva mladá šoférka autobusu.
Cestujúci si vraj na ňu rýchlo zvykli, aj keď im na začiatku prišlo čudné, že vidia za volantom sedieť ženu. Prekvapivé pohľady však čoskoro vystriedali dôverčivé. Ako hovorí, robota ju veľmi baví, aj keď ju občas potrápi premenlivá pracovná doba.
Mestská policajtka
Ostražitosť, schopnosť rýchlo a správne reagovať, ochrániť seba a ľudí naokolo, zvládať nočné výjazdy do potenciálne nebezpečných ulíc. To všetko a mnohé iné si vyžaduje práca policajta.
Toho sa nezľakla ani Jana Kudelčíková, ktorá sa rozhodla vstúpiť do radov ochrancov zákona. Mestskou policajtkou je 5 rokov a táto práca je podľa nej stále veľmi zaujímavá. Pri výbere povolania ju oslovila najmä práca a komunikácia s ľuďmi a riešenie ich problémov.
Na otázku, ako sa kolegovia vyrovnávajú so ženami – policajtkami, odpovedá: „Každý má na to iný názor. Niektorí muži nás berú pozitívne, iní nie. Ale myslím si, že sme inak veľmi dobrý kolektív .“
Keďže jednou z jej hlavných úloh je dohliadať na bezpečnosť ľudí na verejnosti, zaujímalo nás, s akými reakciami sa stretáva v teréne. „Aj tu platí: tisíc ľudí tisíc chutí. Ale najmä staršia generácia sa teší našej, ženskej, prítomnosti a ochrane.“
Ženy v mestskej polícii tvoria z kolektívu asi 20 percent. V prevahe sú teda muži, ktorí si na svoje kolegyne spomenuli aj počas MDŽ a nezabudli im potriasť rukou a obdarovať ich úsmevom.
Hasička
Stále nás dokáže zaraziť fakt, keď sa v hasičskej uniforme oproti nám blíži žena. S takouto zvýšenou pozornosťou sa v uliciach Žiliny stretáva aj Miroslava Ondrichová, hovorkyňa Hasičského a záchranného zboru v Žiline. Aj keď tvrdí, že jej práca je skôr kancelárska, často sa stáva súčasťou zásahov svojich kolegov – hasičov a ako sa priznáva, ich práca ju veľmi fascinuje.
Keďže ju to už od malička ťahalo k uniformám a veľmi dobre vychádzala s opačným pohlavím, nikoho neprekvapilo, keď sa pri výbere vysokej školy dala práve týmto smerom „Cez kamaráta, s ktorým som trénovala v tej dobe atletiku, som zistila, že na Žilinskej univerzite je aj odbor „Požiarna ochrana“ a to ma zaujalo, tak som to išla študovať," rozpráva.
Pre hasičov už pracuje šesť rokov a doteraz sa s podceňovaním zo strany kolegov nestretla.
Svoju prácu by určite nemenila. Najlepšie na nej je to, že v žiadnom prípade nie je stereotypná. „To by ma ubíjalo. Navyše ja sa dosť často dostanem aj mimo kancelárie medzi zásahových hasičov a v podstate ich vidím pri práci,“ hovorí.
V prípade Miroslavy Ondrichovej je tiež zaujímavé, že aj jej sestra dvojička – Katarína je hasičkou, ktorá momentálne pôsobí v Prešove. „Odmalička sme mali rovnaké záľuby, takže aj naše cesty viedli vždy tým istým smerom. Tak ako ja, aj moja sestra vyštudovala požiarnu ochranu a išla pracovať k hasičom,“ prezrádza Miroslava.
Dvojička Katarína sa priznáva, že pri výbere budúceho povolania ju ovplyvnila najmä sestra. „Po gymnáziu som išla na jeden rok do Nemecka. Keď som sa odtiaľ vrátila, sestra už študovala „Požiarnu ochranu.“ Keďže ma to takisto vždy ťahalo k uniformám a videla som, že štúdium je veľmi zaujímavé, išla som študovať to isté. V júni tohto roku budú 2 roky, čo pracujem u hasičov,“ priznala sa.
Starostka
Podľa starostky obce Dlhé Pole, Dany Veveričíkovej, byť starostkou na Slovensku už nie je nič nezvyčajné. Starostiek je dosť, ale na Hornom Považí prevažuje v tejto pozícii stále viac mužov ako žien. Na čele obce stojí už 3. volebné obdobie a svoju prácu si veľmi váži.
Na otázku, ako ju vnímajú muži a či ju nepodceňujú, odpovedá: „Za 8 rokov mojej práce boli mojimi kolegami hlavne muži. Nikdy som sa nestretla, že by boli podceňovali ženy – starostky, alebo dávali najavo svoju prevahu.“ Rovnako dobre ju prijali aj obyvatelia obce, ktorí boli dovtedy zvyknutí na mužské vedenie.
Stáť na čele obce, prezentovať ju a rozhodovať za svojich obyvateľov je podľa nej nielen psychicky veľmi náročne, ale vyžaduje si to aj veľa času, ktorý často ide na úkor jej rodiny.
„Napriek tomu túto prácu mám rada, pretože mám rada ľudí, aj keď sa hovorí, že „ práca s ľuďmi je najťažšia,“ hovorí starostka.
