RAJEC. To malo objektívne, kritickými metódami historiografie posúdiť aktivity Ďurčanského z pohľadu slovenských dejín 20. storočia. Ferdinanda Ďurčanského viacerí historici považujú za iniciátora protižidovskej politiky, ktorého Národný súd v roku 1947 odsúdil na trest smrti. Svoj nesúhlas a žiadosť o odstránenie sochy už rajeckej radnici adresovali Zväz židovských náboženských obcí, Zväz protifašistických bojovníkov, občianske združenie Tilia, hnutie HUMAN i obyvatelia Rajca. Hnutie HUMAN začalo zbierať aj podpisy pod petíciu za odstránenie sochy.
Na februárovom rokovaní mestského zastupiteľstva odporučili poslanci primátorovi, aby si stanovisko o osobe Ďurčanského vyžiadal od Historického ústavu Matice slovenskej a Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Podľa správy z kolokvia sa Matica slovenská ako celok dostala do vnútorného rozporu, lebo mestské zastupiteľstvo v Rajci pri schvaľovaní svojho rozhodnutia o postavení busty vychádzalo najmä z matičnej publikácie, ktorú vydal Kabinet slovenského exilu v roku 1996, no miestny odbor matice v Rajci zároveň vydal stanovisko proti postaveniu busty.
„Matica slovenská zorganizovala toto kolokvium, aby tu historici porozprávali o Ferdinandovi Ďurčanskom ako o klasickom príklade osobnosti spojenej s politikou v najzložitejšom období našich dejín, ale zároveň osobnosti prepojenej s úsilím slovenského exilu o národno-štátnu emancipáciu Slovákov,“ uvádza vedecký pracovník Historického ústavu Matice slovenskej Peter Mulík. Podľa záverov z kolokvia treba Ferdinanda Ďurčanského považovať za zakladateľa slovenskej politológie, pričom vo všetkých dokumentoch dôsledne presadzoval myšlienku slovenskej národnej a štátnej identity.
Historici však zároveň konštatujú, že Ďurčanský mal podiel na príprave protižidovskej legislatívy v čase autonómnej slovenskej krajiny, presadzoval štatisticky percentuálne obmedzený počet židovských advokátov, notárov, lekárov a lekárnikov a v čase svojho pôsobenia v politike presadzoval totalitné praktiky a propagoval spoluprácu s Nemeckom. „Z dokumentov vyplýva, že spolupracoval s nemeckou tajnou službou, s vojenskou rozviedkou, ale robil to v záujme vzniku samostatného Slovenského štátu. Nemecku chcel umožniť čerpať z nerastného bohatstva Slovenska, avšak reálne sa usiloval o formálnu nezávislosť Slovenskej republiky, nerešpektujúc silné väzby na Nemeckú ríšu. Faktom však ostáva, že od roku 1945 do roku 1990 sa Ferdinand Ďurčanský prezentoval iba ako jednoznačne negatívna osobnosť,“ píše sa v správe z kolokvia, ktoré organizoval Historický odbor Matice slovenskej a Slovenský historický ústav v Bratislave.
Či bustu Ďurčanského na Námestí SNP v Rajci odhalia, alebo odstránia, je na rozhodnutí mestského zastupiteľstva. Podľa primátora Jána Rybárika pri schvaľovaní busty v minulom volebnom období vychádzali z materiálov konferencie o Ďurčanskom, ktorú v roku 1996 pripravila Matica slovenská v Rajci. Poslanci pod tlakom verejnosti vo februári odporučili primátorovi, aby si od historikov vyžiadal komplexné odborné stanovisko o osobe Ďurčanského. Ešte pred kolokviom Matice primátor Rybárik povedal, že na informácie, ktoré má, sa snaží pozerať objektívne a myslí si, že Ďurčanský môže mať v Rajci osadenú bustu, pretože bol Rajčan a na jeho osobe vidí viac pozitív ako negatív. Výroba busty aj s montážou stála 14-tisíc eur a podľa primátora bola financovaná z mestského rozpočtu.
Právnik, novinár a politik Ferdinand Ďurčanský sa ako významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany podieľal v roku 1939 na rozdelení ČSR. V rokoch 1938 až 1939 bol ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, neskôr ministrom verejných prác a dopravy v slovenskej autonómnej vláde. V rokoch 1939 až 1940 bol prvým ministrom zahraničia Slovenského štátu. Pokúšal sa zachovať určitú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky od Nemecka, a preto bol na pokyn Adolfa Hitlera odvolaný. V marci 1945 utiekol do Rakúska a odtiaľ cez Švajčiarsko do Ríma. V roku 1947 bol v neprítomnosti odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. K zmene tohto rozsudku, ktorý je v Slovenskej republike aj dnes právne platný, nikdy nedošlo.
