V minulosti ste v rozhovore pre naše noviny uviedli, že nechcete pracovať v SFZ. Rozhodnutie ste zmenili, vo funkcii viceprezidenta pre štátnu reprezentáciu ste však vydržali len niekoľko mesiacov. Nevnímate to teraz tak, že bolo chybou zmeniť rozhodnutie?
- Kandidoval Ján Kováčik, ktorého poznám a ktorý sa rozhodol priniesť do slovenského futbalu nové metódy. Presvedčil ma ale najmä Karol Belaník, ktorý bol vo výkonnom výbore ako prezident Únie ligových klubov. Musím povedať, že najviac zavážila práve Karolova intervencia. Zmenil som rozhodnutie, ale zrejme som urobil chybu.
V čom konkrétne?
- Na zväze sú dnes najdôležitejším problém peniaze, uzatvorené nevýhodné marketingové zmluvy a vojna o futbalový stánok v Bratislave. Kde, kto a za čo ho bude stavať. To sú veci, ktoré ja nie som pripravený, ani spôsobilý zo Žiliny riešiť a nemal som ani záujem sa nimi zaoberať. Na výstavbu stánku v Bratislave mám navyše iný názor, ako prezident Kováčik. Pre SFZ sú však nateraz natoľko dôležité, že ako člen výkonného výboru som sa od nich nemohol odosobniť a stavať sa k nim neutrálne.
Aké ste mali ciele, keď ste nastupovali do funkcie viceprezidenta pre štátnu reprezentáciu?
- Pri reprezentačných družstvách je obrovský chaos. Nie sú jasné kompetencie, chýba systém riadenia. Nie sú jasné úplne principiálne, systémové veci. Väčšina rozhodnutí sa deje na báze ústneho rozhodnutia nejakej osoby, ktorá často na to ani nie je kompetentná. Boli tam samozrejme aj pozitívne veci. Veď sme hrali na MS. Ale práve stabilita športovej výkonnosti závisí od takýchto zásadných vecí. Ukazuje sa to pri priateľských medzištátnych zápasoch. Dosahujeme v nich zlé výsledky, to je práve dôsledok toho, že aj priateľské medzištátne zápasy potrebujú svoju organizáciu, systém, jasné kompetencie a zodpovednosť. U nás to však funguje absolútne živelne.
Napríklad ja, ako viceprezident, som nemal žiadnou normou stanovené kompetencie, ani aparát. Fakticky som bol len jeden z radových členov výkonného výboru. Situácia sa navyše vykryštalizovala tak, že tí, ktorí chcú zmenu, nemajú na ňu dostatok hlasov.
To súviselo najmä s odvolaním Karola Belaníka z postu prezidenta ÚLK?
- Otvorene priznali, že Karola odvolali preto, že mňa zvolili za člena výkonného výboru. Nenávisť, s akou bol odvolaný celý výbor ÚLK, neveští nič dobré. Vznikali z toho len osobné útoky. Ja nechcem byť vťahovaný do žabo-myších vojen, ktoré nikam nevedú. Ja som nemal nikdy s nikým konflikty. Moju robotu doteraz skôr oceňovali, ako hanili a nepotrebujem, aby ma osočovali a obviňovali z toho, že to robím iba preto, aby sa medzištátne zápasy hrali v Žiline, alebo že chcem presadzovať hráčov Žiliny do národného mužstva. V Žiline sme odviedli kus roboty a pokiaľ toto nie je dostatočným dôkazom toho, že chcem tieto pozitíva a skúsenosti preniesť do slovenského futbalu, tak tam nemám čo robiť.
Kde teda vidíte ten kľúčový problém slovenského futbalu?
- Kľúčovým problémom je finančná situácia a tá súvisí s dvomi faktormi, ktoré treba vyriešiť. Po prvé sú neuveriteľne nevýhodné zmluvy na televízne a marketingové práva. Je to však právny problém, s ktorým ja neviem pomôcť. Neviem, akým spôsobom rozviazať zväzu ruky, aby mohol voľne nakladať so svojimi právami. Druhým momentom je futbalový stánok v Bratislave. Na tento problém mám dlhodobo iný názor, ako Ján Kováčik.
Antošík dotiahol Žilinu do Champions League. Hovorí, že žiadna iná udalosť mesto nezviditeľnila vo svete tak, ako práve liga majstrov. FOTO: TASR
Nesúhlasíte teda s národným štadiónom v Bratislave?
- Slovensko potrebuje futbalový stánok v Bratislave. Ale viac ako to, potrebuje slušné štadióny v ôsmych krajských mestách, aby sa futbal rozvíjal na celom Slovensku. Vnímanie tejto dilemy je možno kľúčový problém slovenského futbalu.
V čom spočíva?
- Futbal vo svete nám uniká. Ak chceme zachytiť vlak, musíme hrať ligu vtedy, keď ju hrajú v Nemecku, či Anglicku. V Žiline sa to dá, ale nikde inde. Zbytočný nám je vyhrievaný trávnik, na ktorom trénujeme, keď súťaž začíname na oráčine, kde sa ani nedá hrať futbal. Našou prioritou by pritom malo byť, aby sa jarná časť začínala 15. januára. Dôležité je to preto, aby bol jasný termínový kalendár, aby sme ligu nekončili tri týždne, po ostatných, a potom neboli dostatočne pripravení na európske poháre. A v neposlednom rade, my celú zimu len trénujeme, stojí to kopec peňazí a bez diváckeho efektu. Mali by sme hľadať riešenie, aby sme ľuďom ponúkli zábavu 12 mesiacov v roku. Sme však limitovaní tým, že v zime 5 mesiacov nemôžeme hrať, lebo na štadiónoch na to nie sú podmienky. To je problém, ktorý ja vnímam ako kľúčový.
Viac, ako futbalový stánok v Bratislave, potrebujeme osem slušných štadiónov v krajských mestách, aby sa futbal rozvíjal na celom Slovensku. Vnímanie tejto dilemy je možno kľúčovým problémom slovenského futbalu.
Ako to dosiahnuť, keď v dnešnej dobe na rekonštrukciu štadiónov, vyhrievaný trávnik, či umelé osvetlenie nemajú kluby, ani mestá peniaze?
- Cesta je ukázať ľuďom pozitívny príklad. Dnes je kríza, peniaze nie sú. Pozrite sa však na toto. Google robí štatistiku, ktoré mesto je ako vyhľadávané na internete. Zistili sme, že keď sme hrali Champions League, záujem o vyhľadávanie slova Žilina oproti minulosti päťnásobne vzrástol. Je teda oveľa väčšia pravdepodobnosť, že sem prídu ľudia za turistikou, službami, podnikaním, či kultúrou. Môže to vygenerovať peniaze. Žiadna iná udalosť nepriniesla Žiline takú celosvetovú popularitu, ako práve účasť v Champions League. Je to najjednoduchšia reklama, ako prilákať investorov a viac obracať kapitál. Je to cielený marketing a najlepšia komunikácia s verejnosťou. Veď si zoberte, že žiadne iné podujatie nedokáže prilákať toľko ľudí, ako MS, či ME vo futbale. Ľudia futbal chcú, aj na Slovensku ho majú radi. Televízie im dnes ponúkajú zápasy s oveľa vyššou kvalitou, ale práve to by malo byť motiváciou aj pre politikov. Keď sa podarí ľudí dostať na štadióny, tak sa s nimi bude dať oveľa efektívnejšie komunikovať aj o životnom štýle, či politike. Bohužiaľ, ešte sme nemali vládu, ktorá by na to prišla. Samozrejme, je to koncepčná vec, ktorá neprinesie výsledky o 4 roky. Lenže o 10 – 20 rokov by znamenala pre spoločnosť veľké pozitívum.
Môže sa to podariť?
- Som skôr skeptický. Najmä vzhľadom na to, s akou negatívnou odozvou sa tieto myšlienky stretli vo vedení SFZ. Karol Belaník mal, napríklad, najväčšie problémy preto, že chcel, nezávisle odo mňa, presadzovať to, aby kluby postupne mali kamerové systémy, vyhrievané trávniky, umelé osvetlenie, slušné prostredie na štadiónoch, transparentné financovanie futbalu. Viacerým to vadí, pretože to stojí peniaze a neprinesie to efekt hneď zajtra. Je to beh na dlhé trate. Je pre nich jednoduchšie kúpiť si hráčov, a tak zabezpečiť krátkodobý úspech, ako investovať do infraštruktúry a čakať na výsledok niekoľko rokov.
Prejdime na inú tému. Ako ste spokojný s účinkovaním v Chamions League?
- Nie som. Musím zdôrazniť, že som sklamaný, pretože sme nezískali ani bod. Na druhej strane musím povedať, že sme nazbierali skúsenosti a získali reálnu predstavu o mužstve. Hráči v špičkových mužstvách boli rýchlejší, sebavedomejší. To je návyková, genetická vec. Starší hráči už nemajú na to, aby to získali. Ak chceme znova hrať v Champions League a byť úspešnejší, potrebujeme také typy hráčov, ktorí sú sebavedomejší, rýchlejší, mentálne silnejší. Na tom teraz pracujeme, aby sme vytvorili inú štruktúru kádra, aby tu boli hráči, ktorí majú osobnostné predpoklady dosahovať vyššiu výkonnosť ako tím, ktorý už v lige majstrov hral. Na druhej strane to ale môže mať aj krátkodobý negatívny dopad.
Zdá sa, že pri futbale ste 24 hodín denne. Čo radi robíte vo voľnom čase, ak ho máte? Čo na to vaša manželka?
- Túto jeseň som naozaj veľa voľného času nemal. Rád športujem, lyžujem, hrávam futbal, chodím do posilňovne. Minulý rok som nebol ani na dovolenke. To ale nevadí, pretože som prakticky stále na cestách s futbalom. Teraz v zime som na sústredenie do Dubaja zobral aj manželku. Je tiež veľký fanúšik futbalu, nevynechá jediný zápas. Bola aj na všetkých zápasoch v Champions League. Takže to je bez problémov. Skôr máme problém v tom, že syn žije v zahraničí a s ním sme menej. Študoval na Cambridge v Londýne a teraz tam pracuje v banke.
